streda 17. novembra 2010

Deň štyridsiaty ôsmy


Nemala som žiadne stretnutia a tak som mohla ostať doma. V pondelok na mňa doľahla neuveriteľná únava a v utorok sa mi ju podarilo dospať s dvojhodinovou prestávkou v noci. Keď som vstala, neverila som vlastným očiam pri pohľade na hodiny. Ručička sa blížila k desiatej a po dlhom čase som vstávala s pocitom vyspatosti. Napriek tomu som mala z nejakých nepochopiteľných dôvodov chuť si naordinovať ešte pobyt v posteli, ako keby to moje telo potrebovalo a ja som sa rozhodla počúvať. 

Nerobila som nič výnimočné, viac menej som celý deň čítala a večer som sa pustila do pečenia. Keď je takto sychravo mám chuť piecť. Včera to boli muffiny, ktoré sa z papierových košíčkov ťažko vyberali, ale silikónová forma to zachránila, a tak polovička dávky bola v perfektnom tvare. O chuti by som mohla polemizovať. Určite boli jedlé, dokonca prudko jedlé, z taniera zmizli do hodiny, ale niečo tomu chýbalo. Možno trošku väčšia ľahkosť. Rovnako ako včerajšiemu dňu.

Niekedy chcem byť doma, ale zároveň s ľuďmi bez toho, aby som vyšla z postele. Pre takéto prípady volím pokec. Mám tam pár známych, s ktorými sa dobre kecá. Včera som sa tam zastavila asi po dvoch mesiacoch, našla som kopec odkazov o tom, kde som sa vyparila a prišlo mi to zábavne, že môžem chýbať niekomu, kto ma vlastne nepozná. Nikto tam nebol a tak som sa začala hrať s fotkami.

Mala som taký plán urobiť fotoalbum z našich akcii za tri roky čo sa poznám so sliepkami. Myslím, že zo žiadneho obdobia nemám toľko veľa fotiek ako práve z tohto. Výnimkou môže byť predchádzajúci vzťah, kde som mala pocit, že skôr ako som otvorila oči, ma osvietil blesk. Bývalý ma fotil všade a stále a ja som to neznášala. Hm. Možno preto mám veľa fotiek s kamarátkami, možno si podvedome nacvičujem situáciu, že ma jedného dňa bude opäť niekto fotiť. Kto vie.

Pri prvotnom prehliadnutí fotiek som si uvedomila, že ich je veľmi veľa, že urobiť album znamená dať tomu myšlienku a formu, že musím nájsť jednotný koncept a tak ako som sa hrala v programe, ktorý mi nainštalovala ratolesť, objavila som funkciu koláž a bolo rozhodnuté. Spomenula som si na svoj vlastný minifoťák, ktorý má podobnú funkciu. Čaro tohto zákroku spočíva v tom, že jedinec nemusí vyberať fotky, nemusí sa zaoberať ich vylepšením, nemusí sa pozerať na kvalitu, každá fotka sa dá nádherné využiť a istým spôsobom dokresľuje atmosféru samotného fotenia. Urobila som koláže asi zo štyroch akcií a vyzerá to neuveriteľne dobre. 

V hlave som si začala premietať všetky akcie a uvedomila si, že si to musím dať na papier, že tomu musím dať určitú chronológiu a vytvoriť sprievodný text, že bude skvelé listovať si v papierových spomienkach, že je to vždy lepšie ako cez monitor, len som si nie istá, či fotoalbum podarujem tieto Vianoce a či neostane len pri jednej fotke. 

Jeden však predsa len urobím. Ten z Paríža s ratolesťou.

Podvečer som skypovala so Zdenou a Janou, sú v Beleku, robili si srandu a pýtali sa, čo mi majú priniesť akú značku, či nechcem nejakú „vutonku“. Povedala som im, že „vutonka“ sa nenosí, že „vutonka“ sa musí vyšukať.  Smiali sme sa, veľa ľudí nechápe tento zvrátený humor týkajúci sa značiek a fejkov. Zdena je v tomto špecialista a značky číta zásadne ako sa píšu, neznámy pozorovateľ musí mať dojem ťažkej sedlačiny, ktorej skutočný význam ťažko rozlišuje. 

Ja osobne nenosím fejky a nie som prvoplánovaný brandista. Mám rada kvalitné veci bez emblémov značky, nadčasové kúsky, do ktorých som ochotná investovať aj v situácií, keď som bez peňazí. Samozrejme jednorazové kúsky nakupujem v lacných obchodoch a mám to šťastie alebo smolu, že aj tričko za päť eur, vyzerá na mne ako za päťdesiat. S L sa na tom zvykneme dobre baviť. Baviť na tom, že vyzeráme draho, aj keď sme bez peňazí. Ľudia zvyčajne vidia, to čo chcú vidieť a my im to nebudeme vyvracať, respektíve, už im to nebudem vyvracať. Občas som to robila a úplne zbytočne.

Taký lenivý utorok to bol, ukončený telefonátom s P, včerajší úlovok z pokecu, ktorý je tuším viac ukecaný ako ja a s ktorým idem dnes na kávu. V telefóne bol zábavný, tak uvidíme, či aj v skutočnosti.

Treba robiť predsa akvizíciu, blíži sa beaujolais zoznamovacia párty s obligátnym podtitulom „čo nie je dobré pre mňa, môže byť dobré pre moju kamarátku“, tak musím zabezpečiť nové mäso.

Mala by som zavolať asi trom ľuďom a podhodiť im svoje kamarátky.

Urobím to dnes.


1 komentár:

  1. b.
    ako sa vol ten programcek?zhanam a neviem sa rozhodnut,tento by stal za skusku:-)
    uz sa tesim na report z beauj.party,hlavne,jak sa uplatni dohodene maso u kamosiek:-))

    OdpovedaťOdstrániť