Deň päťdesiaty

Dnes je malé jubileum. Päťdesiaty deň písania, celkom som v tom dôsledná, kiež by všetko išlo tak ako toto. Otvárala sa sezóna beaujolais, aspoň tak symbolicky v deň, keď sa to naozaj patrí. Boli sme klasicky v malej vinotéke za kostolíkom a boli sme tento krát len dve. Vlastne ako keby to bolo pred rokmi, keď sme popíjali a objavovali čaro tohto sviatku len dve. Vtedy náhodne so Sharon a dnes plánovane s Blonde. 

Musím povedať, že to bolo veľmi fajn. Boli sme samé, ale ústa sa nám nezatvorili a padlo nám to obom dobre. Teda aspoň mne, pretože celý deň bol o ničom, samé zlé správy až som sa v určitom okamihu bála otvoriť schránku alebo dvihnúť telefón. Táto neistota ma ničí a vzhľadom na sviatky, viem, že to nezmením a musím zastabilizovať príjem na aspoň dva mesiace a hlavne zaplatiť DPH. 

Tieto myšlienky ma mátajú každý deň, vstávam a zaspávam s nimi a medzitým sa snažím nejako prežiť a nepripúšťať zlyhanie, neničiť sebe a svojmu okoliu život svojou neslobodou. Vydržať a prežiť, do pekla kde je M?

Späť. Celý večer sme klebetili s Blonde. Prvou témou bola Charlota a jej priblblé nejasné vyhlásenia, ktorými sa snaží byť dôležitá. Začalo to debilnou esemeskou, keď mi napísala, že príde s celou rodinkou. Opýtala som sa jej, čo tým myslela, napísala nebuď zvedavá. Potom do telefónu povedala, že má prekvapenie.  Tak som sa na rovinu spýtala, či je tehotná, dlho bolo ticho, aby nakoniec z nej vypadla nejaká od veci odpoveď. Nepochopila som to. V pondelok som ju odchytila v kníhkupectve pred regálom o materstve, aby mi v stredu oznámila, že je všetko s frajerom už v poriadku. Prišlo mi to dosť divné, vzhľadom na udalosti z minulých dní.

Mávli sme na tým rukou a skonštatovali, že v dnešnej dobe je úplne bežné uhnať chlapa na dieťa, z nášho blízkeho okolia vieme minimálne o troch príkladoch. Priznali sme sa, že obe nás to už napadlo, ale že by sme toho neboli schopné, že to by bol vrchol zúfalstva, že by to znamenalo vo vlastných očiach klesnúť veľmi hlboko. 

Na druhej strane sme pripustili možnosť, že táto cesta občas donúti chlapov rozhýbať sa a nasledovať niečie rozhodnutie bez pocitu, že boli ulovení. V niektorých prípadoch mám dokonca pocit ako keby to chceli, ako keby potrebovali jasnú inštrukciu a teraz to bude takto a možno my s Blonde sme tie naivné, ktoré čakajú na takú tú povestnú vetu, chcem ťa mať za matku svojho dieťaťa, alebo poďme si urobiť bejby. Neviem ako to je, viem, že nemám záujem robiť niečo poza chrbát a tváriť sa, že aká veľká náhoda, to vážne nie.

Obe sme si uvedomili, že sme vlastne samé takmer štyri roky, vzťahy na dobu určitú sa do tohto obdobia nepočítajú. Snažili sme sa rozpamätať, či sme vôbec niekoho, kto by za to stál stretli a bilancia bola neúprosná. V mojom prípade mi napadol iba Pôžitkár. Ostatní nestáli za zmienku, od prvého momentu som vedela, že toto nie je cesta, na druhej strane som si povedala, sex je prijemná aktivita a vzťah na dobu určitú má tiež svoje čaro. 

V hlave som si prechádzala tváre. Prvý rok po rozchode som jedenásť mesiacov s nikým nespala, stretla som nejakých dvoch mne podobných jedincov, rovnako dodrbaných ako som bola ja v tom čase, len sme sa všetci tvárili, že nie sme. Potom som mala aféru s Juniorom, o ktorej som vedela, že skončí, ale pre ten moment bola cenným zdrojom energie a zábavy. Na Junioroch je najoceniteľnejší moment schopnosť zabaviť, inak sú na život pre mňa nepoužiteľní. 

Druhý rok na mňa čakala aféra Pôžitkár, keď sme sa s pauzami stretávali asi deväť mesiacov, aby som sa na konci dozvedela, že má rakovinu a tie jeho odmlky a neistota súvisí práve s týmto. Nestál o moju prítomnosť a vyhováral sa na chorobu. Možno mu krivdím, ale tak si to myslím.

Tretí rok som stretla Bébečko. Bola som pekne na dne a tento nekomplikovaný jednoduchý jedinec mi vyhovoval, nehrozilo tam žiadne zaláskovanie a ani nič podobné z mojej strany, to som však netušila, že to nastane z jeho strany. Celé zle. V momente zistenia nastalo u mňa totálne znechutenie a prerušila som komunikáciu.

Teraz, štvrtý rok tu bol Šalený, krátka čisto sexuálna aféra s ním. Začalo to len vzájomnou sexuálnou príťažlivosťou, kde sme takmer na prvom stretnutí po sebe skočili  ako keby sme chceli dostať zo seba nahromadené emócie a túžili pocítiť takú nejakú úľavu. Asi v tomto duchu prebiehali naše stretnutia na konci ktorých, mi prešlo hlavou, prečo by sme to spolu nemohli skúsiť vážne. Keď sme boli spolu sami správal sa ukážkovo, ale v spoločnosti mi prišiel ako nejaké zvieratko alebo malé decko, ktoré nevie čo chce a uviazať si na krk niekoho, kto nevie čo chce mi nepríde dvakrát rozumné, najmä keď nemám ambície byť niekoho učiteľkou, ale stále pripúšťam, že ako genetický materiál by bol ideálny.

Medzitým som si strihla Jamesa alebo M a potom tu bol veľmi, veľmi dlhý zoznam ľudí, ktorých som stretla a s ktorými nič nebolo, lebo keď nie je chémia, nie je nič. Ten zoznam si ani neviem vybaviť, tuším bol naozaj dosť dlhý. Každú chvíľu sa niekto objavil, ale žiadne zemetrasenie nenastalo. 

Mám občasnú tendenciu sa vracať k Severanovi a tak trochu porovnať si to zatrasenie. Občas rozmýšľam, či je možné sa zaláskovať viac ako raz, či potom netreba zobrať jednoducho rozum a byť tak trochu praktický. Neviem, ale aj na tú praktickosť potrebujem niekoho, kto mi bude voňať, to viem istotne a pravdou je, že za štyri roky mi voňal len Pôžitkár a Šaleny, ale ten s výhradami pre spoločný život.

Je to celkom pestré a pritom by stačil úplne jeden.

Jeden, pri ktorom padne do zabudnutia M a James, lebo keď som s tým pravým, M a James pre mňa neexistujú, taká je pravda.