Deň päťdesiaty piaty

K Vianociam patria knihy. Mám to tak zafixované od ranného detstva a aj v čase nehojnosti sa na knihy jednoducho nezabúda, a tak som sa večer  pustila do ich výberu. Zvyčajne to robím hromadne a od minulého roka  som zaviedla objednávanie cez internet. Martinus alebo Gorila. Je to overené, mám to za rohom a hlavne je to neporovnateľne lacnejšie, i keď o tom čo je lacné a čo už nie, a ako vlastne šetrím, alebo vôbec nie, by sa dalo polemizovať.

Výber kníh je u nás veľmi jednoduchý. Takmer každé Vianoce je to rovnaké. Istým spôsobom sa isté knihy odo mňa očakávajú. Dedkovia sa u nás tešia na detektívky, babky čakajú na Vasilkovú, exovi kúpim zvyčajne niečo, čo už som ten rok čítala a viem, že by to bola aj jeho voľba, alebo niečo súvisiace so zdravou životosprávou. Mám taký tichý pocit, že všetci chlapi sa okolo štyridsiatky majú tendenciu zblázniť sa do zdravého spôsobu života a tak ho v tom vianočne podporujem. Ratolesti kúpim, vždy niečo v angličtine ideálne z amerického prostredia, niečo na spôsob Gossip Girl a k tomu pridám nejakú klasiku. Predtým skontrolujem jej zoznam kníh, ktoré chce prečítať. Obsahuje rebríček 100 kníh podľa nejakého pravdepodobne amerického časopisu, ktoré by mal mať každý prečítané a už chýba naozaj len pár. A kamarátkam? S tými je to jednoduché, niečo príznačné pre ich momentálnu situáciu, alebo knihu, ktorú mi zabudli vrátiť. 

Z môjho okolia kupuje knihy len Zdena, ostatným príde nakupovanie kníh za zbytočne vyhodené peniaze a radšej volia handry alebo bižu. Na druhej strane sa im ani nečudujem, kupovať knihy je dnes, čím ďalej tým viac, veľký luxus.

Pustila som sa do intenzívneho preklikávania a porovnávania cien Martinus versus Gorila, na konci ktorého sa objavila očakávaná cena aj s údajne ušetrenými peniazmi. Dostala som sa na číslo 200 a vôbec sa mi to nepáčilo. V dobe, keď nemám niektoré veci poplatené je 200 eur za knihy a iné drobnosti veľa peňazí. Teda aspoň pre mňa. Kedysi mi to bolo jedno a zvyčajne som sa dostala vyššie, ale dnes nie, dnes rozmýšľam úplne uleteným spôsobom. 

Pred záväznou objednávkou som spozornela a všimla si možnú ďalšiu zľavu viažucu sa na poistenie, ktoré mám. Začala som sa ňou vážne zaoberať a zistila som, že jednoduchou registráciou, som schopná sa dopracovať k 25%. 

Potešilo ma to, potešila ma možnosť ušetriť debilných 50 EUR v deň, keď som prešľapovala v obľúbenej predajni a rozhodovala sa, či si kúpim čižmy, ktoré vlastne nepotrebujem až tak urgentne, ktoré by bolo dobre mať, lebo tie staré majú už nejaký piatok, a ktoré vynosím, lebo sú pohodlné, rovné a všade chodím peši. V svojej úvahe v predajni som zašla tak ďaleko, že som si ich nákup obhájila ušetreným benzínom a možnosť ušetriť ďalších 50 EUR, vyvolávala vo mne pocit, že tie čižmy mám vlastne zadarmo. 

Kúpila som ich, v duchu som si nadávala, že tie iné semišové na opätku, ktoré som v tej istej predajni kúpila pre dvomi mesiacmi som kupovať nemusela, lebo sa v nich nedá chodiť a naozaj sú len do kancelárie alebo k šatám a ich tohtoročné využitie je minimálne. Na druhej strane je ich dobre mať, lebo čo ak... Samozrejme nákup oboch som ešte obhájila skutočnosťou, že v mojich očiach boli lacné, že v minulosti som kupovala čižmy, ktoré boli dvoj trojnásobne drahšie a z tohto pohľadu som vlastne tiež šetrila.

V obhajovaní nakupovaných vecí dokážem byť neuveriteľne kreatívna, to je proste fakt. Na druhej strane stále volím radšej menej a kvalitne ako kopec lacných alternatív, ktoré si dám možno raz a potom budú zaberať miesto v skrini. To už dávno nerobím. Ani vo veciach ani v živote, i keď polemizujem nad tým neustále.

Ale späť ku knihám. Okrem výberu a zabezpečenia zľavy, som sa veľmi neopatrne pustila do čítania recenzii na Martinuse. Najviac recenzií majú popísané noví autori, ktorí sa na slovenskom trhu vyrojili ako včely z úľa. Pri knihách, ktoré čítam ja som našla dva tri komentáre, alebo žiadne. Pri novodobých slovenských autoroch, prevažne autorkách sme sa dostávali na desiatky až stovky super pozitívnych hlášok a začala som rozmýšľať, či sa tými komentármi aj niekto riadi.

Sama za seba musím povedať, čím pozitívnejšie referencie a čím ich počet bol väčší, tým priamo úmerne narastala moja skepsa voči danému titulu. Inými slovami vlastne riadi, minimálne jedna osoba, moja maličkosť.

Rozmýšľam, ktorý slovenský autor ma v poslednej dobe zaujal, a ktorého by som odporučila so slovami toto musíš mať. Nikto mi nenapadne.

Tak ako som si v minulosti kupovala povinne každý mesiac jedného československého autora, v mene hesla treba podporiť československú tvorbu, tak mám tendenciu ich teraz sabotovať. Na zbytočnosti predsa nie sú peniaze a ešte by som potrebovala nejaké tričko...

A čo týmto chcel básnik povedať? 

Nič.

Len, že Vianoce sú úžasné obdobie, patria k nim knihy a šetrenie podporuje individuálnu kreativitu.

Mimochodom na terase mi kvitne druhým týždňom zlatý dážď...