Nový

Nový rok. Už opäť. Už opäť je tu Nový rok. Počúvam viedenských filharmonikov a zvažujem, či začnem svoju každoročnú rekapituláciu. Sedím na pohovke, pozerám do okna, miestami unikám k hudbe a uvažujem, aké to je, počuť ten koncert na vlastné uši, potom strih a v okne sa mi objaví Egon a jeho sediaca žena so zohnutým kolenom, opätovne strih a som v Berlíne na ruskom kole, malá pauza a zrazu množstvo obrázkov, ktorých dej už nezmením a ani ich farbu.  Žiadny photoshop, žiadne zostrenie, žiadne vymazanie červených očí, nič, len surové akceptovanie daného stavu. Nadýchnem sa, sama pre seba zatrasiem hlavou a pýtam sa k čomu je to dobré, prečo vôbec chcem niečo rekapitulovať. Hlúposť, nechcem, zmením to, tento rok to zmením. Rekapituláciu vypúšťam. Rovnako ako mnoho iných vecí...

Namiesto toho si začínam písať zoznam veci, čo ma robí šťastnými, zoznam vecí, ktoré chcem zakomponovať do tohto roku. Chrlím jednu vetu za druhou a snažím sa byť k sebe úprimná, aj keď to slovo nemám rada. Je to celkom zábavné. Je zábavne pomenovávať veci, ktoré mi spôsobujú radosť. Uvedomujem si, že mnohé z nich som už implementovala, ale nejako cítim, že ešte nie sú dostatočné zrastené so mnou a cítim potrebu si ich pripomínať.

Pozerám na zoznam a rozmýšľam, ako si ho uložím, akú formu mu dám, ako si ho pomenujem, čím vôbec začnem, čo je to najdôležitejšie, čo je to najťažšie. Opakovane čítam a popíjam kávu. Na malú chvíľu zavriem oči a prvá myšlienka, ktorá mi napadne, je minulosť.

Paradoxne je to minulosť. Ako prvé musím uzavrieť minulosť...