Občas

Občas sa chodí na filmy kvôli konkrétnym osobám. Na príbehu nezáleží. Dôležité sú pocity a dnes aj hudba. Presne toto mi pred chvíľou napadlo, keď som vyšla posledná z kina.

Mám jednoducho rada hrdinov so smutnými očami, ako na plátne, tak aj v živote.

Dnes večer som vlastne taký malý masochista, ktorý mal potrebu si hovieť v minulosti a vyžívať sa v spomienkach na pery, zuby, oči, črty tváre... Chvíľami som myslela na konkrétnych ľudí, ale oveľa viac sa mi vybavovali pocity.

Pocity.

Priala by som si ich opäť zažiť. Priala by som si sa opäť zaláskovať.

Občas rozmýšľam, či to vôbec je možné, či sa to dá viackrát a potom po dlhej myšlienkovej pauze sa upokojujej otrepanou frázou, buď rada za to čo si mala, niektorí nemali ani to. Na chvíľu sa upokojím, snažím sa presvedčiť samu seba, že sa mám tešiť z iných vecí a dychtivo dumám, čo by mi mohlo urobiť radosť najbližšie. Vymyslím si nejaký recept, urobím nejaký akčný plán a svojim spôsobom čakám na Godota a to čakanie si spestrujem vyplnenou excelovskou tabuľkou, ktorá je plná.

Plná aktivít na prehlušenie týchto myšlienok. Myšlienok o chýbajúcich pocitoch...