Domov som sa vrátila v euforickej nálade. Nič mimoriadne sa
neudialo. Mala som len obyčajné stretnutia, ktoré priniesli slovné barličky ako
pochvalu a celkový pocit uznania. Tešila som sa z toho a brala
som to ako také vonkajšie potvrdenie, že som na dobrej ceste. Napadlo mi, že
potrebujem tieto potvrdenia, že je síce fajn, že ja viem, ale že je to ako
s tou pravdou. K čomu mi je pravda, keď som osamelá v jej
zdieľaní. K čomu mi je skutočnosť, že ja viem, keď som osamelá v jej
zdieľaní.
Tie slovné barličky sú ako pokriky okoloidúcich na ceste, povzbudzujúce
ísť ďalej. Chvíľu som sa zamýšľala nad tým, že by som sa chcela dostať do
stavu, že ich nebudem potrebovať, že budem tak vyzretá, že bude dôležitý môj
vnútorný pokoj, moja vlastná pochvala. Rozmýšľala som ako to majú nejakí
budhistickí mnísi, alebo nejaká matka Tereza, či naozaj dokážu byť šťastní aj
bez týchto externých konfirmácií. Určite sa dá žiť bez nich, ale s nimi je
to nejako lepšie.
Stále si myslím, že je dôležité, že ja viem, že ja sa pochválim, ale
rovnako fajn sú aj pokriky okoloidúcich, jediný rozdiel je, že čokoľvek robím,
robím kvôli sebe, nie kvôli pokrikom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára