Ráno

Ráno ma bolela hlava. Svojím spôsobom to bola užitočná bolesť, na nič som nemyslela, len na to ako sa jej zbaviť. Klasicky sme sedeli za jednym stolom, raňajkovali, preberali historky a odďalovali tie, ktoré prídu potom. Rodinná pohoda ako vystrihnutá z časopisu, napriek tomu som nebola schopná ísť na letisko. Rozlúčila som sa pri dverách a spustila zopár sĺz. Mám pocit, že čím som staršia, tým som viac sentimentálnejšia.

Dvere sa zavreli a ja som sa tvárila, že sa vlastne nič nedeje. Pila som kávu, čaj, upratovala uprataný byt, prešla sa do obchodu, kúpila čerstvé kvety, sľubila si viacej pohybu na čerstvom vzduchu, vyfarbila excelovskú tabuľku, vybavila pracovné záležitosti, dohodla nové stretnutia a každú chvíľu preklikla na trasu lietadla. Aj teraz to robím. Pristane asi za dve hodiny, potom budem hodinu čakať na email a následne si vydýchnem. Medzitým príde zopár návalov sĺz a zajtra sa všetko vráti do normálu, do mnou riadeného normálu plného aktivít.

Je to svojim spôsobom zvláštny smútok a radosť zároveň. Občas neviem, či mám plakať, alebo sa smiať. Asi oboje.