Miestenka

Pôvodne som chcela napísať, že po šiestich mesiacoch som opäť vo vlaku, úplne som zabudla na akciu z pred dvoch týždňov. Jediný rozdiel teraz je smer, dĺžka trasy, rozhodnutie písať si a počúvať hudbu. Sedím rovnako debilne ako naposledy, proti smeru vlaku a dívam sa do minulosti. Nedá sa presadnúť. Znamenalo by to prejsť niekoľkými vagónmi a nájsť miesto bez miestenky.

Hm, miesto bez miestenky. Akokeby sa dala kúpiť miestenka do budúcnosti.

Počúvam pesničky na behanie. Prvú si opakovane prehrávam niekoľko krát, jedenkrát mi nestačí. Mám potrebu si precítiť každé jedno slovo. Slová v pesničkách sú dôležité, aspoň pre mňa. Samozrejme, vždy ma najskôr osloví melódia, ale to čo pretrvá a k čomu sa vraciam je postavené na slovách, ktoré vyvolávajú nejakú emóciu. V živote to je inak. Tu záleží na činoch, a keď chcem byť klamaná, chlácholená, obsypaná lacnými komlimentmi a prázdnymi gestami, občas na slovách.

Do kelu, práve skončila baterka.  Ešteže som myslela včera na to, ako si ju mám dobiť. Myslieť nestačí, treba konať. Aj pán sprievodca koná a drezíruje mladého muža oproti, ktorý si kupuje lístky v Bratislava, lebo v Brne sú drahšie a tak prvú cestu mal z Brna a nie z Bratislavy. Údajne má byť prvá cesta zo stanice, kde si kúpim lístok. Príde mi to divné, ak mám platný lístok, je to predsa jedno. Chvíľu zvažujem, či sa zapojím do ich rozhovoru. Nakoniec nerobím nič, len úsmevom sympatizujem s mladým mužom. Obdobie zachraňovania mám už za sebou, nech si poradí sám.

Slečna vedľa zvliekla neforemný žmoľkový sveter, aby odkryla lacný krajkovaný top. Napadne mi aké mám šťastie, že mladá má vkus a niečo takéto by na seba nedala. Slečna intenzívne pracuje na make-upe a starší zachmúrený muž oproti si úchytkom oka vychutnáva tento pohľad. Inak sa tvári, že číta leták z Tesca. Celkom vtipná zostava je tu dnes.

Sedím v dvojke. Prišlo mi zbytočné byť v jednotke, keď sa veziem rovnakým vlakom a rozdiel je len v osadenstve. V jednotke by som sedela s bývalým ministrom, ktorého som dnes na stanici zahliadla a s ktorým som zvykla cestovať do Prahy v minulosti, alebo s chlapcami z poradenských firiem v tmavých oblekoch. Takto to mám pestrejšie. Pohľad von oknom je rovnaký a na pohľade vo vnútri nezáleži. Aspoň nie dnes.

Do hlavy sa mi vracia myšlienka o miestenke do budúcnosti, či sa dá kúpiť. Zvykla som tvrdiť, že každý si je strojcom svojho šťastia, že každý musí prebrať zodpovednosť za svoje činy, že nič nie je nemožné, že stačí len niečo urobiť a stále si to myslím, ale tá miestenka sa dá kúpiť, tá cesta sa dá skrátiť a nie je nutné sa prechádzať po vlaku a hľadať voľné miesto. Na začiatku sa stačí dobre narodiť, potom dostať dobrú výchovu, neskôr vzdelanie a až následne si strojcom svojho šťastia.

Dá sa to aj inak, začnem pobehovať po vlaku a hľadať svoje miesto. Občas budem kľačať na chodbe, občas stáť v smrade pri záchodoch, sem tam zabudnem vystúpiť, alebo vystúpim skôr a možno jedného dňa nájdem to svoje miesto. Budem si môcť vybrať medzi dvojkou a jednotkou. Na začiatku mi bude stačiť dvojka, dôležité bude sedieť. Neskôr budem chcieť jednotku dôležité bude sedieť pocitovo v lepšom a potom? Potom si uvedomím, že v tom nie je rozdiel a základná funkcia je splnená, či som v jednotke alebo v dvojke.

Tak prečo vôbec sedieť v jednotke? Prečo mi nestačí stále dvojka? Lebo som malicherná? Lebo mám rada komfort? Kvalitu? Alebo len možnosť voľby?

V prípade handier a spotrebných vecí, by som odpoveď poznala, povedala by som si, nie sme takí bohatí, aby sme si kupovali lacné veci a pripustila by som myšlienku, že kašmír je jednoducho lepší ako akryl. Argumentovala by som skutočnosťou, že sa nerada lúčim s vecami, že v čase by som kúpila v rovnakej cene  viac kúskov, ktoré by sa medzitým rozpadli a v konečnom dôsledku by som nič neušetrila. To mi dáva logiku.

I keď by sa dalo argumentovať aj v opačnom garde, akryl by mi umožnil viac kúskov v priebehu času, čo by tiež nemuselo byť zlé, ale vzhľadom na to, že som konzerva, ktorá má rada kvalitu, by zvíťazila prvá argumentácia.

Ale v prípade vlaku, bytu, auta je to o čom? O tom istom. Chcem to čo sa mi páči, alebo nič.

Pamätám sa ako som bola istý čas bez auta. Bola som bez neho vedome, povedala som si, že buď budem mať také podľa mojich predstáv a možností, alebo žiadne. Musela som sa s ním stotožniť. Teraz ho mám. Bola to absolútne najhlúpejšia kúpa a bola to moja voľba.

Páči sa mi možnosť voľby a o tom to je, o možnosti, ktorá mi umožní byť občas malicherná, hlúpa, tešivá, alebo len vo vývoji...  

Miestenka do budúcnosti...

Chcem ju vôbec?

Chcem mať tú možnosť...

p.s. práve som si dočítala, čo mi behalo po rozume vo vlaku, haluz na entúúúúúú, viac piť, menej písať Vesperka!