Bezmocnosť

Bezmocnosť. Zachvátila ma totálna bezmocnosť. Nerozumiem tomu. Nerozumiem už ničomu. V duchu sa pýtam, prečo sa mi dejú tie veci, čo mi tam niekto hore chce povedať, čoho som sa dopustila, prečo mi niekto siaha a neustále ohrozuje moju slobodu, kde sa podelo korektné správanie, čo je to za dobu, keď už ani zmluvy neplatia. To, že cudzie slovo neplatí, to už viem, ale že zmluvy, na to ešte len prichádzam.

Mám vnútornú triašku a strašnú úzkosť. Neviem, čo bude, respektíve, neviem čo mám robiť, čo vôbec môžem robiť, ako sa brániť voči arogancii ostatných, to naozaj mám klesnúť na ich úroveň a používať rovnaké zbrane. Neviem. Netuším.

Viem, že je to zlé. Viem, že si kladiem dokola tie isté otázky, čo mi chce týmto niekto povedať. Čo som zanedbala? Na čo sa mám sústrediť? Ako sa ochrániť? To naozaj svetom vládne sex a peniaze? Tak to povedal raz Merlot. Sex a peniaze a ja som sa ho naivne opýtala a čo slušné správanie, čestnosť, korektnosť, férovosť? Zasmial sa a len zopakoval, sex a peniaze...

Hanbím sa za to, ale mám sto chutí mu dať za pravdu, aj keď vo vnútri cítim, že to tak nemôže byť, že slušnosť nie je prežitok, že to celé má zmysel, aj keď teraz pochybujem.  Teraz pochybujem o všetkom a snažím sa presvedčiť samu seba, že o sebe nepochybujem. I keď neviem. Vzhľadom na posledných päť rokov a všetky tie moje príbehy hodné Kalamity Jane, neviem, fakt neviem.

Do určitého času som mala všetko, čo som potrebovala, poctivo som si to vydrela, ale kúsok šťastia som mala tiež a teraz? Teraz sa postavím zo zeme, nestihnem sa vystrieť a už som opäť na zemi. Neuhýbam zo svojich zásad, ale občas mi napadne, za akú cenu? Za cenu rozbitých kolien, alebo len pohľadu do zrkadla?

Ja už ani neviem aký je ten pohľad. Vidím unavené a vráskavé oči, potom našpúlim ústa, dvihnem obočie a položím si rečnícku otázku, stojí to za to? Dlho na seba hľadím a zatiaľ si každé ráno odpovedám, stojí. Rána sú OK a cez deň sa do zrkadla nepozerám, možno sa bojím, že by som povedala, čert to ber.

Zatiaľ, čo si tú píšem svoje momentálne výlevy, píše Naďa a moja počiatočná bezmocnosť sa zmenšuje. Napadne mi, že je fajn, že tieto stavy nemáme naraz, že je fajn tu niekoho mať, niekoho kto nás vie rozosmiať, aj keď je to občas smiech cez slzy.

Vonku je krásne, mala by som ísť von, kým neskĺznem k úplnemu zacykleniu...

Bezmocnosť. Bezmocnosť, ktorá sa práve mení na hnev.