V

V pondelok by som napísala asi niečo o behu, potom o zhrození správania vlastnej ratolesti, ktoré ma vydesilo. Vydesil ma vlastne svoj vlastný obraz v jej správaní. Následne by tam bolo niečo o neschopnosti niečo robiť a potom by som spomenula quiche lorraine, karamelizovanu cibuľu, cviklu, fľaše vína, veľké plány a kvalitný sex.

V utorok by to bolo o zvláštnom pracovnom stretnutí a ešte zvláštnejšom telefonáte, kde mi druhá strana oznámila, že mi nezaplatí. Pozerala som na ten telefón a neverila vlastným ušiam. Neverila som argumentom, ktoré padali. Práca je urobená a niekto sa len tak rozhodne nezaplatiť, pričom nespochybňuje kvalitu a množstvo práce, len cenu, ktorá bola vopred dohodnutá. Mala som pocit, že sa mi rúti svet. V pozadí som videla nezaplatené účty a svoju neslobodu. Upadla som do letargie a obdivovala bielu stenu. Večer si išla po reset sexom, ktorý ma vlastne nebavil. Neprinášal, želanú úľavu, dobytie baterik, nič, len prázdno a totálnu vyčerpanosť.

Ležala som na posteli a v duchu si hovorila, tak toto je fakt zlé Vesperka, keď už ťa ani sex nebaví. Končatiny a vlastne celé telo som mala veľmi ťažké a miestami sa mi zdalo, že v nich nič neprúdi, žiadna krv, žiadny život, že snáď ani nedýcham, len tak som tam pohodená. Pozerala som na bielu stenu v cudzom byte a videla prestrihy posledných dní.

Mrzela ma hádka s mladou. Bola som nahnevaná na K, lebo mi nedala podporu, ktorú som čakala. V duchu som si sľúbila, že ani ja ju nebudem dávať, ani ja nebudem počúvať a len sucho skonštatujem, že s tým treba počítať a to je celé. Vybavilo sa mi piatkové konštatovanie Sharon, že nová pracovná skupina sa jej páči viac.  Videla som tých, čo zostali a v duchu si opakovala otrepanú frázu „v núdzi poznáš priateľa“, ktorej význam si nikto nikdy neuvedomí dôsledne, pokiaľ si to neprežije.

Obzrela som sa okolo a dumala, koľko metrov štvorcových môže mať ten byt. Povedal tridsaťpäť a chvíľu som rozmýšľala, či by mi to nestačilo, že ten môj veľký byt je zbytočne veľký pre jedného, že možno keby sme na to boli viacerí, bolo by všetko inak.

Otočila som sa na druhú stranu, pozerala do okna a videla články o tehotenstve v neskoršom veku. Áno, v utorok som si hľadala články, ktoré hovorili o tehotenstve v neskoršom veku. Prechádzala som si ich a kládla otázku, či to ešte niekedy bude, či tento svoj sen nemám nadobro zabaliť, či sa nemám zbaliť a sústrediť len a len na peniaze a niekam odísť a zarobiť ich. Zbaviť sa hypotéky a získať svoju slobodu.

Jedla som chlieb s maslom, pomaly prežúvala a obzerala majiteľa bytu, ktorý bol vyrovnaný, úprimne sa tešiaci mojej spoločnosti. Zdal sa mi pekný, ale len pokiaľ nehovoril. Je strašne starostlivý, tak strašne až ma to ničí a prepadne ma pocit dusenia. Fyzicky cítim, že nemôžem dýchať. Nemôžem pri ňom dýchať, môžem len s ním zaspávať a spať, lebo už aj to samotné vstávanie je zničujúce...

Na druhej strane, keď mi je smutno, napadne mi vždy on a potom sa cítim zle. Nevolam mu vtedy, nič podobné, voľbu nechávam na ňom, ale aj tak sa cítim zle. Možno z toho, že mu neviem dať, to čo chce, alebo sa len klamem, keď myslím na neho, ale vidím niekoho iného...

Ach. Rýchlo preč. Žiadne dumky, žiadne žalky, žiadna minulosť.

Večer som išla do kina. Videla som Bedárov. Chcela som ich vidieť, ale neviem povedať, či ma nadchli alebo nie. Ten muzikál mám rada, ten londýnsky samozrejme, ale tento film, ten niečo postrádal a vôbec neviem čo. Fascinovali ma spievajúci herci, milujem pesničky z toho muzikálu, ale aj tak tam niečo chýbalo, niečo čo by dalo tomu väčšiu šťavu, celistvosť a vyvolalo obyčajnú emóciu.

Tešila som sa na slzy v závere a žiadne neprišli.  

Asi sa minuli včera.