Tak

Tak som sa do toho pustila. Pusila sa do novoročných predsavzatí, alebo lepšie povedané do svojho nového projektu. Kľudne budem patetická a nazvem si ho Projektom šťastia, áno inšpirovaný knihou s rovnakým názvom.

Prvýkrát som ju čítala pred rokom. Dostala som ju od Zoji a úplne zodpovedne prehlasujem, že veľa vecí sa mi z nej páčilo a veľa vecí som z nej začala robiť už minulý rok. Boli to banality, ktoré mi pomáhali vytvoriť si väčší poriadok okolo seba a zároveň v sebe. Ešte teraz sa mi vybavujú moje prvé pocity pri čítaní tej knižky, ako som žasla nad jednoduchým návodom, nad úplnymi drobnosťami, ktoré robili môj život lepším, ako ma fascinovali moje vlastné pocity pri zotrvávaní jednotlivých aktivít, ako som sa začala sama chváliť a prestala mať očakávania, že ma pochváli niekto iný. Hm. Bolo tam veľa vecí, ktoré ma inšpirovali. Bolo tam veľa drobností, pri ktorých som si povedala, ako málo stačí k radosti.

Keď na to myslím, usmievam sa a vybavuje sa mi uprataná posteľ každé ráno, jedenie za stolom, počúvanie rádia, čítanie kníh, večerné 10 minútové upratanie, vytriedené skrine, pre istotu v minulom roku dvakrát, objavné zistenie, že vyradiť 14 podprseniek je absolútne choré, rovnako ako plná veľká Billa taška zbytočných ponožiek a o handrách ani nehovorím. Nikdy by mi nenapadlo, koľko veľa zbytočných vecí môžem mať.

Vybaví sa mi moja znovuobjavená vášeň pre varenie a najnovšie pečenie. Moje minuloročné predsavzatie, každý druhý týždeň niečo nové upiecť a dať niekomu. Vybavia sa mi gurmánske pochúťky pre jedného a opakujúce sa monológy, prečo si to nerobila aj predtým... a v zápätí tiché odpovede, lebo ma vždy bavilo variť pre niekoho... Ty si nazaslúžiš niečo lepšie? Zaslúžim. Tak? Tak, čo? Aká bola odpoveď potom? Zamyslím sa, kusnem si do pery a napadne mi, že mi prišlo zbytočné vynaložiť viac úsilia pre seba, nie len pri varení, ale pri všetkom. Prišlo mi vlastne zbytočné a neužitočné mať sa rada. Keď to takto natvrdo napíšem, znie to až choro, ale keď sa nad tým zamyslím, všetky moje skutky o tom hovorili celý čas, aj keď moja myseľ by túto absurditu samozrejme nepripustila. Ale ako sama s obľubou hovorím, za všetko hovoria činy, činy sú tie čo rozhodujú, nie slová, nie myšlienky, len činy.

Hm. Mohla by som spomenúť ďalšie veci, ale nejako nemám chuť, nejako sa mi chce myslieť na to, že minulosť je minulosť, že budúcnosť je ďaleko a že treba žiť prítomnosťou. Keď dopíšem tieto slová napadne mi, že by som si mohla možno nájsť nejakú novú inšpirujúcu myšlienku, že táto už má dvanásť rokov a začína byť otrepaná. Alebo je otrepaná len skutočnosť, že sa mi za ňou vybaví konkrétna osoba. Áno, tak to nejako bude. Stop. Uzavri minulosť.

Takže Projekt šťastia.

Venovala som mu včera niekoľko hodín. Niekoľko hodín som sa snažila pomenovávať veci, činnosti, princípy, ktoré chcem zakomponovať do svojho života, alebo len zmapovať ako sú už zakomponované. Zopár ich išlo veľmi rýchlo, také tie klasické novoročné hlúposti, ktoré si človek nahlas vysloví a veľmi zriedkavo ich aj dodrží ako napríklad moja francúžština, ktorú som neviem koľko ráz začala a neviem koľko ráz nedokončila a pri letmej spomienke pred mojou ratolesťou som v jej tvári videla taký ten úsmev, hm, zase ide nový rok, zase nejaké predsavzatie a chvíľkové odhodlanie niečo s tým urobiť, ale v konečnom dôsledku, ostane len pri veľkých slovách. Hanbila som sa. Hanbila som sa, pretože jej výraz hovoril jasnou rečou plnou pochybností. Nekomentovala som to, len som si povedala 30 minút 5krát týždenne a predstavila Vence a námestíčko, kde som popíjala kávu a nasávala atmosféru Provensálska, videla som seba ako bezstarostne komunikujem s čašníkom, vzápätí strih, zmizne úsmev a vidím seba na letisku v Zurichu v septembri a svoju neschopnosť plynule vysvetliť staršej pani cestu k terminálu. Úplne som sa zasekla a žiadne slová mi neprichádzali na rozum. V pozadí stála Blonde a Jana a hovorili, pomôž je, veď ty sa dohovoríš francúzsky. V ten moment, keď to vyslovili akokeby som stratila celú slovnú zásobu a hapkala som ako malé decko. Strašné. Bolo to fakt strašné. Hanbila som sa. Regulárne som sa hanbila pred svojimi kamarátkami, regulárne som sa hanbila sama pred sebou. Nebola som schopná vysvetliť jednoduchú vec, pričom dva týždne predtým som neviazane kecala so svojou učiteľkou. Nebolo to nič prelomné, ale nestratila by som sa.  Som taký večný začiatočník, ktorý sa pred desiatimi rokmi dohovoril a mal z toho veľkú zábavu. To chcem aj teraz, dohovoriť sa a mať z toho veľkú zábavu, nemám ambície viesť obchodné rokovania ani nič podobné, chcem sa len tak obyčajne dohovoriť a nemať žiadny nečakaný blok, plynule prejsť z angličtiny do francúžštiny a dať si pohár vína na námestí vo Vence.

Obligátne predsavzatie je aj cvičenie. Tohto sa nebojím, toto už funguje veľmi dobre, jediné čo chcem je zotrvať.

Potom sa mi tu objaví zopár pracovných veci a množstvo pravidiel, podľa ktorých chcem fugovať. Snažím sa ich utriasť a urobiť viac univerzálnejšími a vznikne zoznam dvanástich pravidiel, inšpirovaných aj samotnou knihou. Rovnako vznikne aj zoznam nejakých ústredných oblastí, na ktoré sa chcem zamerať. Nejako ich nechcem popisovať tu, pretože si myslím, že si ich budem upresňovať postupne z mesiaca na mesiac. Jediné, čo mám potrebu zmieniť je mesiac január, ktorý sa týka minulosti a pracovný názov znie – uzavri minulosť.

Je to divné, niektorých vecí sa neviem a neviem zbaviť, urobiť za nimi tú povestnú bodku. Napríklad papiere. Upratanie papierov je môj nekončiaci boj, ktorý som minulý rok niekoľko ráz začala a jediné na čo som sa zmohla bolo opätovné poukladanie do krabíc a schovanie na miesto, kde ich nevidím. No dobre, podarilo sa mi ich po šiestich mesiacoch, keď mi to už vážne bolo trapné, trošku roztriediť podľa nejakých oblastí, ale stále ich nemám v šanónoch a vlastne stále neviem, kde čo mám, sú to len kopy papierov v krabiciach. Neviem koľko termínov som si dala. Viem len, že ich bolo veľa.

Paradoxne veľa času som trávila rozmýšľaním nad tým, prečo nie som schopná ich konečn zniesť zo sveta, čo mi vlastne v tom bráni, prečo sa tak držím minulosti a bojím sa vyhodiť veci, ku ktorým som sa roky nevrátila, upratať účty, ktoré sú zaplatené, ísť na bytové družstvo a doriešiť zloženku za ústredné kúrenie, ktoré nemám a tak ďalej. Zvláštne. Veľmi zvláštne, ale na nič zásadné som neprišla, len že asi nenastal ten správny čas, čo je vlastne ďalšia hlúposť. Správny čas na poriadok v papieroch? Správny čas na upratanie si papierov a zložiek v počítači? Alebo len správny čas na radikálne delete a nekladenie si otázky, čo ak, čo ak to budem potrebovať. Alebo to nie je pre mňa len dostatočne tvorivé a preto to odmietam robiť? Hm. Tuto bude pes zakopaný.

Celý minulý rok som sa s náruživosťou venovala veciam, pri ktorých som mohla niečo nové tvoriť, ale pri uprataných krabiciach som zatiaľ nič tvorivé neobjavila, i keď si to tu tak píšem, mám pocit, že niečo by sa predsa len tvoriť mohlo. Napadne mi viac miesta, ale nezdá sa mi to veľmi inšpirujúce, aspoň zatiaľ nie. Vrátim sa k tomu neskôr, teraz ma to tak trochu obťažuje. Obťažuje ma samotná myšlienka na krabice. Hm. Ďalej.

Preklikávam na svoje poznámky. V mesiaci január mám uvedené konkrétne aktivity, ktoré by mali viesť k uzavretiu minulosti. Nejako váham ich tu spomenúť. Nejako si to odkladám na neskôr. Nejako sa bojím, že, keď ich napíšem, tak ich nenaplním a mám chuť ich robiť potichu.

Namiesto toho mám potrebu dnes spomenúť svoje princípy, ktorými sa chcem riadiť, tu sa cítim odvážnejšia. Možno je to tým, že väčšinu z nich už robím, aj keď stále je tu veľký priestor na zlepšenie. 

1.           Buď Vesper 
2.           Urob to hneď
3.           Neutekaj
4.           Spravaj sa tak, ako sa chceš cítiť
5.           Usmievaj sa
6.           Akceptuj
7.           Maj sa rada
8.           Vytrvaj
9.           Uživaj si cestu
10.           Ži prítomnosťou
11.           Šetri
12.           Nezabudaj – „pokora, bejby, pokora“

Táto selekcia mi trvala hodiny, čo ma osobne prekvapilo, lebo v konečnom dôsledku som sa vrátila k úplne prvému zoznamu, ktorý som bezprostredne napísala.

Čo mi, ale prišlo mimoriadne podnetné, bolo samotné uvažovanie a vyraďovanie a opätovné priraďovanie jednotlivých položiek. Pristihla som sa pri hre myšlienok, kde som mala chvíľkovú tendenciu princípy pomenovávať vznešenejšími názvami, alebo rozmýšľať nad tým, čo by chceli ostatní. Aj pri takejto silno osobnej záležitosti, som chcela byť lepšia v očiach ostatných a nevolila som seba. Našťastie len chvíľku.