Včera

Včera som mala pocit, že všetko sa snáď na dobré obráti., že sa mi podarí uzavrieť v jednom bode minulosť, že sa budem môcť nadýchnuť a vykročiť vpred, že zachrána prichádza v hodine dvanástej. Niekde v podvedomí som sa usmievala a verila, že to tak môže byť. Verila som presne do momentu prvých pochybností. Nie takých, že by sa to nestalo, ale takých ktoré odpovedali na otázku za akú cenu. Za akú cenu príde záchrana v poslednej chvíli, za cenu stratenia svojej hrdosti, svojho ja, svojho mena? Presne túto otázku som si kládla a bola som zlá. Zlá na druhých a v konečnom dôsledku sama na seba.

Moja hlava sa nedala vypnúť. Stále sa točila okolo toho istého a hľadala odpovede. To, že pravda nie je podstatná, to už viem. Respektíve, je zbytočná, ak sme osamelí v jej zdieľaní, ale ako je to hrdosťou, s dobrým menom? To som ešte nevedela. Chvíľami som sa presviedčala, že je tiež zbytočná, že zdrap papiera to nezachráni, že jediné na čom záleží sú peniaze. Som otrokom peňazí. Keby som ich mala, tak sa bijem za pravdu a dobré meno. Keďže ich nemám, nechám si po nich šľapať. To šľapanie je pre mňa frustrujúce, ale nie som si istá, že je správny čas na hrdinstvá. Presne to mi napadá práve teraz.

Hrdinstvá. Moje vlastné hrdinstvá. Aspoň som si to vtedy myslela. I keď, teraz si kladiem otázku, či som si hrdinstvá v minulosti nezamenila za hlúposť, či ma tie moje hrdinstvá nepriviedli náhodou tam kde teraz som, aká bola ich skutočná cena, nestratila som v skutočnosti viac, nestratila som v skutočnosti aj to o čom som nechcela prísť? Svoju hrdosť?

Stratila. Samu seba som potrestala, tak to jednoducho je a teraz? Teraz som takmer urobila to isté, ale iba včera, včera vo svojej hlave.