Gombík

Ráno som chvíľu uvažovala, či som sa nezbláznila. Stále u mňa pretrvávala potreba upratovať. Pred skriňou som stepovala asi hodinu a dumala, čo ešte dať preč. Nakoniec som prihodila do skrine jednu krabicu a povedala som si, že tam budem odkladať ďaľšie veci postupne ako ich budem vyberať zo skrine a zisťovať v realite, že si ich na seba z nejakého dôvodu nedám. Dôkladne som si prezrela obsah šatníku a urobila zoznam dovolených vecí na potencionálny nákup niekedy v ďalekej budúcnosti. Dala som si hneď niekoľko podmienok. Prvá – nakupujem veci len v zľave, druhá – každá jedna vec sa mi musí hodiť k ďaľším trom zo skrine a tretia – vec musí byť vhodná do práce. Pri tej príležitosti som hneď na nete identifikovala potencionálne kúsky a vytvorila pravidlo jeden kúsok mesačne. Sama som zvedavá, čo z toho bude v skutočnosti.

Následne som chcela upratovať šitie, lekárničku a cédečka. Bolo to celkom vtipné. Prvé dve veci som vybrala, aby som zistila, že tam nie je čo upratať. Preventívne som aspoň vyradila staré gombíky, ktoré majú takmer dvadsať rokov a pochádzali z čias intenzívneho štrikovania. Celkom ma to pobavilo, keď som ich tam našla. S liekmi to bolo jednoduchšie. Dokonalosť uloženia som docielila preukladaním krabičiek s dátumom spotreby navrchu pre rýchly prehľad a vyhodením liekov po záruke. Zabralo to pár minút. Myslím, že som bola trošku sklamaná, sklamaná, že tam bol poriadok.

Pri CD to bol iný príbeh. Pred šiestimi rokmi som si dala urobiť šuplíky na CD. Mali sa tam dať na stojato, aby som mala rýchly prehľad kde čo je. Nejako im nevyšli a výška nebola dostatočná a ja som sa dnes opýtala sama seba, kde sa stratila v tom čase moja asertivita a prečo som akceptovala tento efektný, ale totálne nepraktický nepodarok. Pravdepodobne v nejakej eufórii, ktorá mi zatemnila mozog. Čím dlhšie na ne hladím, tým viac som rozhodnutá dať ich prerobiť a vytvoriť pôvodný systém. Bude to jeden z mini projektov na tento rok. Píšem si do tabuľky.

Okolo desiatej som mala všetko hotové a rozmýšľala som, čo ďalej. Dokonca som si pozrela svoje poznámky, aby som si ďaľšie činnosti pripomenula. Tie činnosti sa mi nepáčili a nejako ich mám chuť odsunúť. Odsunúť na ďaľší týždeň, mesiac. Sedela som nad nimi a rozmýšľala prečo mi to nejde teraz. Je to len fotoalbum a jeden timesheet. Na nič som neprišla, len že ďaľší mesiac bude v mene hesla – dokonči, čo si začala.

Cestou na stanicu som mala v hlave dopoludnie, to aký život žijem a jedno z predsavzatí – správaj sa tak ako sa chceš cítiť. Rozmýšľala som nad tým ako to majú iní, čo sú sami, či sa snažia prehlušiť tú samotu aktivitami a disciplínou, či sa rovnako ako ja boja mať voľný čas, lebo voľný čas dáva priestor na myslenie.

Rozmýšľala som nad tým ako som sa správala dnes, keď ma pochytila taká dumkacia nálada, čo bol ten spúšťač a po večernej rekapitulácii to viem povedať nahlas, boli to gombíky, detské gombíky v tvare ovocia, motýľov, macíkov, mačičiek, také pekné farebné, ktoré vyvolali spomienky a množstvo otáznikov.

Skončili v čiernom vreci, rovnako ako iné veci. Minulosť je minulosť.

Zajtra bude fajn, vlastne už je teraz. Malé večerné zamyslenie pomáha a občas aj filmy so šťastným koncom.  Práve skončili Milenci a ide pekná jednohubka Juno a dnešný Chlapec na bicykli bol tiež fajn.

Idem pozerať.