Spln

Spln, dnes je spln a vyzerá to tak, že po veľmi dlhej dobe som bola schopná vydržať jeden jediný očistný deň. Naplánovali sme si ho s mladou spoločne. Mám šesťhodinovú výhodu a škrká mi v bruchu. Ešte jeden pohár vody a asi sa pozvraciam. Teším sa na ráno a kávu. Rozmýšľam, či zaspím vôbec, keď som hladná, respektíve ani nie hladná ako mám obsedantnú potrebu si dať niečo sladké, maličkú čokoládku.

Viem, že mi neublíži, ale nejako potrebujem vydržať, sama sebe si dokázať, že som schopná vydržať, že nejaká pevná vôľa vo mne zostala. Je to pre mňa dôležité, aj keď je to svojim spôsobom detinské.

Celý deň prebiehal podľa plánu. V hlave som si pripravila niekoľko variantov pre prípadne možné zlyhania. Povedala som si, že upracem kuchynskú linku a skrine. Oboje bolo upratané, ale mala som potrebu to urobiť ešte dôkladnejšie, všetko vyhádzať von, vyumývať zvnútra, nanovo poukladať, prípadne niečo vyradiť.

Upratovanie mi spôsobuje radosť. Nikdy by mi nenapadlo, že takéto niečo napíšem, ale v tieto dni je to tak. Zvláštny paradox, vždy som sa snažila mať niekoho na upratovanie. Sobotu som dokonca vyhlásila za deň voľna. Zakázala som si pracovať a už vonkoncom nie upratovať. Iba variť a nakupovať, to boli povolené aktivity spôsobujúce pôžitok a ten si predsa nebudem upierať. A teraz?

Teraz sa tu vyžívam v upratovaní a čerpám z neho energiu a to mi príde ako úplna haluz. Čím viac upratujem, tým viac energie a chuti pokračovať mám. Akokeby som cez upratané šuplíky a prázdne miesta videla nové možnosti. Vyhodené vrecia rovnajú sa vyhodená minulosť. Asi niečo také. I keď, stále mám trochu problém so šatníkom. Minulý rok som ho radikálne preriedila dvakrát, ale stále tam mám veľa toho čo nenosím a nie som schopná sa zbaviť.

Dnes som vyradila asi dvadsať vecí a ešte zvažujem niečo. Nechávam si to na zajtra. Je fakt hlúposť držať veci, ktoré sa nenosia a tie tričká po pupok sa asi nosiť nebudú, rovnako ako trinásť dlhých nohavíc na golf nevynosím, ani dvadsať polo tričiek a mohla by som pokračovať. Nie som normálna.

Rozmýšľam kedy som to všetko nahromadila a ako je možné, že stále je čo vyraďovať. Myslím, že reálne nosím štvrtinu vecí, ktoré mám. Stále dokola to isté, občas to vymením a okolie sa ma pýta, kde som to kúpila a ja im poviem kedy som to kúpila.

Pripúšťam, že mi váha istého času nekontrolovateľne vyletela hore a vtedy šatník treba doplniť, ale aj tak je toho bolo veľa. Možno som si kupovala šťastie a teraz ho mám plnú skriňu. Možno sa oň treba podeliť. Myslím, že zajtra identifikujem ešte jednu tašku.

Jednu tašku šťastia.

V rámci svojho šťastia som omylom vyhodila krabičku s naušnicami, kde boli jedny s diamantikmi, a aby toho nebolo málo, odpásla som vianočný prsteň, tiež tam bol kamienok... Tie naušnice ma mrzeli, nad prsteňom som mávla rukou, aj keď mal väčšiu cenu. Prišlo mi to  celé divné a chcem to mať poznačené.