Nad

Nad hlavou mi bubnujú kvapky neutíchajúceho dažďa. Cítim v sebe nepokoj, takú neopísateľnú nespokojnosť z vlasnej dnešnej nemohúcnosti. Bolia ma kolená a bojím sa, že ma budú bolieť aj zajtra. Keď ma bolia kolená, vždy si spomeniem na význam tejto bolesti, spojenej s neschopnosťou ísť ďalej, ďalej do budúcnosti. Som z toho mrzutá. Predstava, že by som neišla zajtra behať mi nerobí dobre. Predstava, že by som nedodržala svoj plán, mi nerobí dobre.

Dnes som ho nedodržala, dnes som si ho ani poriadne neurobila, dnes bol celý deň o ničom. Cítila som sa stratene, ale nemala som silu niečo zmeniť.

Chcela som urobiť miliónpäťsto vecí a neurobila som nič. Vlastne niečo áno, raňajky, obed a zajtrajší narodeninový dezert. Potom už nič.

Potom už len chvíľkové čakanie na Godota, prerušované seriálmi a dobrovoľnými návratmi do minulosti, aj keď som si to zakázala.

Zajtra to musím urobiť inak. Zajtra si musím urobiť plán.