Neskutočné

Neskutočné sa stalo skutočnosťou. Príde mi to ako sen. Sen, ktorý sa naplnil takmer po roku. Pred rokom som sa rozhodla upratovať. Bola som inšpirovaná knihou a prišlo mi to ako dobrý nápad, urobiť hlkovú očistu. Najskôr tú viditeľnú a neskôr aj neviditeľnú.

Skrine išli celkom fajn, aj kuchynská linka, aj pivnica, aj komora. Dokonca aj steny boli vymalované za päť dní vrátane upratania, čo ma v tom čase celkom prekvapilo vzhľadom na množstvo stien. Všetko odsýpalo presne podľa plánu, len jedna vec bola moja achylová päta. Paradoxne tá, v ktorej v práci excelujem, ale doma totálne zlyhávam. Papiere. Konkrétne množstvo papierov pohádzanych v rôznych krabiciach.

Ani neviem koľkokrát som sa do nich pustila, urobila prípravnu časť spočívajúcu v prvotnom roztriedení na niekoľko hromád, ktoré boli dni a možno týždne, to bude presnejšie, v nezmenom stave uprostred obývačky, aby nakoniec skončili na jednej hromade zavreté späť v krabiciach, alebo narýchlo nahádzané v skrini, aby sa opätovne vytvoril dojem dokonalého poriadku. Tento scenár sa zopakoval viac ráz počas roka. Nezabudla som si dať nejaké optimistické termíny, ktoré som nikdy nesplnila. Skúšala som aj metódu chvíľkového upratovania, ale ani tá sa neosvedčila. Nefungovalo nič, absolútne nič. Jednoducho to muselo dozrieť a počkať si na správne načasovanie. Tak to vidím teraz. Niektoré procesy sa nedajú urýchliť.

Január je mesiac uzatvárania minulosti. Vo štvrtok sa uzatvorila jedna časť a dnes ďaľšia. Samu ma to prekvapilo ako dobre to išlo, aký dobrý pocit to vo mne vyvolalo, ako dobre sa pozerá na úhladne označené šanóny s dokonalým označením, ako dobre sa vyhadzovali papiere na spálenie, ako dobre je získať nový priestor, ako dobre je nadýchnuť sa a vyfariť ďalšie políčko na zeleno. Som z toho euforická a čo viac, mám príliv energie na ďaľšie čistenie, ešte stále zatiaľ to viditeľné.

O druhej zazvonil telefón a na druhej strane sa ozval chlapec z DHL. O desať minút som držala v ruke krabicu, ktorú som si pred necelými 24 hodinami objednala. To čo nasledovalo potom, prevýšilo všetko predchádzajúce. Prišlo mi to neskutočné. Istým spôsobom symbolické. Objednávku som urobila s malým srdcom po informácii, že vrátená DPH bude vyššia než som predpokladala. Dlho som váhala, ale na druhej strane, každy bohový deň som sa kochala úžasnými topánkami v perfektnej cene čakajúce práve na mňa. Úpenlivo som rozmýšľala ako sa k nim dostať, za čo si ich dám ako odmenu. Pre istotu som skontrolovala svoje topánky a uistila sa, že práve tieto majú svoje praktické opodstatnenie a nie je to žiadny rozmar. Vždy tvrdím, že nie sme takí bohatí, aby sme si kupovali lacné veci a moje skúsenosti, to len potvrdzujú.

Napriek tomu, som sa chvíľami cítila previnile, ale keď som otvorila tú krabicu, nebolo šťastnejšieho človeka. Viem, znie to zle, povrchne, asi by som sa mala hanbiť, ale na druhej strane mám sa hanbiť za skutočnosť, že som sa úprimne tešila a cítila sa ako v siedmom nebi? Z toho asi nie. Možno z toho, že som si mala radšej znížiť debet. Ťažko sa to vysvetľuje, ale neľutujem ani cent.

Spomenula som si na svojich dvanásť prikázaní. V pozadí na mňa kričalo to jedenáste – šetri, ale zvíťazilo to prvé – buď Vesper a Vesper je občas marnotratná.

Keď na to teraz tak myslím, bola to moja symbolická odmena. Odmena za nekonečné papiere.

Ešte jednu vec si chcem poznačiť. V hlave som si urobila plán, čo všetko upracem v najbližších ôsmich dňoch a potom ma prepadol chvíľkový strach, čo budem robiť potom. Bolo to divné.