Smejem

Smejem sa. Sedím na gauči a ani neviem prečo sa divne usmievam a krútim hlavou. Myslím na ranné stretnutie, ktoré vyvolalo tento stav. Myslím na infantilné otázky, pri ktorých som neveriacky krútila hlavou a v duchu si hovorila, to nemôžu myslieť vážne.

Sedela som v miestnosti spolu s ďalšími tromi a usmievala sa na sebastredného juniora, ktorý vysvetloval dôležitost svojej pozície. Bol mi smiešny. Chvíľami som prepínala na situácie, keď som bola v opačnej roli a pýtala sa sama seba, či aj ja som pôsobila tak smiešne. Chcem veriť, že nie.

Rozdali sa papiere s otázkami, ktoré nemali správne odpovede. Mali len odpovede. Chvíľu som rozmýšľala, či to nechám nevyplnené, veď aj nevyplnený papier je odpoveď. Potom som sa nadýchla a písala. Písala tak stručne ako sa len dá, len prvú myšlienku, ktorá mi napadla, nádavky som diplomaticky vynechávala, ale aj tak si myslim, že takéto odpovede ešte nečítal. Chcela by som mu vidieť do hlavy, keď ich bude čítať a áno som zvedavá na reakciu a priala by som si osobné stretnutie, kde by som rozvinula svoje odpovede, svoje krátke odpovede.  Uvidíme.

Ráno mi potvrdili aj stretnutie vo Viedni. To ma potešilo. Tá pozícia je sexi a zmena vzduchu by mi tiež prospela. Celkom si to viem predstaviť. Ráno chodiť vlakom, čítať si knihu, obzerať ľudí a len tak si plynúť s časom v čase. Po práci by som sa mohla zastaviť v Albertine, alebo si dať sacherku, pravú originálnu od Sachera a mnoho iných príjemných vecí. Hm. Pekná predstava. Uvidíme.

Stretnutie v utorok by mi prinieslo Tatry a golf. To by tiež išlo.

A dnes? To dnešné by mi dalo pohodlie Bratislavy...

Uvidíme.

Uvidíme.

Teraz treba riešiť nezaplatený projekt a papiere pre účtovníčku.