Týždeň 49

Pondelok

Tretí deň po sebe som spala viac ako 8 hodín neprerušovaného spánku. Príde mi to ako sen. Niekde som čítala, že spánok je novodobý sex v súčasnosti. Súhlasím. Cítim sa neuveriteľne dobre, dokonca mám pocit, že keď vstanem mám ružové líca a strašne veľa energie. Je to neuveriteľné a rozmýšľam, či to takto bude už stále. Hm. Páčilo by sa mi to tak.

Utorok

Stretla som N. Rozprávali sme sa o akceptácii a prišla som na to, že mám tendencie zasahovať do života iných v mene nejakého debilného vzorca, ktorý mám v sebe a hovorí o tom, že si musíme pomáhať, alebo že mám tendenciu zachraňovať iných a pritom zabúdam na to, či o to vôbec stoja. Občas treba len akceptovať daný stav a neriešiť veci za druhých, nepreskakovať, netlačiť, len akceptovať. Otázka, ale znie, kde sú tie hranice, kedy tá naša pomocná ruka môže byť podaná... Neviem, ale skúmam to.

Streda

Druhú noc nespím poriadne, respektíve spím tak ako obyčajne, to znamená, že vlastne nespím, že sa budím o pol tretej a dumám, čo robiť preto, aby som spala. Cítim sa unavene. Snažím sa prísť na to, prečo nespím, alebo čo som robila vtedy, keď som spala. Odpoveď? Dala si pohár vína. Každý jeden večer som si dala pohár vína a spala viac ako osem hodín. Zvažujem, či si ho dám dnes a odmietam ho, chcem spať bez neho. Chcem obyčajne dobre spať. Nespím.

Večer sa prekonám a idem na spinning. Neznášam ho. Bolí ma z neho zadok, ale povedala som si, že mu dám šancu. Tréner povedal, že spinning zaberá na brucho. Tak makám a dúfam, že zaberie. Váha je stabilná, kondícia asi skvelá, len to spodné brucho sa nejako netopí. Prichádzam do fitka a stretávam osobu, ktorú nechcem stretnúť. Beží na páse a chvíľu zvažujem, či pôjdem bežať vedľa nej, len tak z čírej ješitnosti, aby som sa predviedla a ukázala, že na mňa nemá. Je to detinské, viem, ale napadne mi to. Volím bicykel a poctivo šľapem jednu hodinu, ktorá nakoniec nebola taká tragická, ako vyzerala. Pred sebou mám osobu, ktorú nemám rada, kvôli ktorej som chcela zmeniť fitko. Pozerám na ňu a v duchu si hovorím aká som pochabá a pýtam sa, kde sa podela stará Vesper, ktorá neustupuje a rozhodne nemení miesto svojho pôsobenia kvôli niekomu inému. Napadne mi, že je to znamenie, že nemám utekať, že je na čase pozerať sa veciam zoči voči. Tak sa pozerám, vidím chrbát a pomalý beh a potom uhnem pohľadom. Nabudúce neuhnem.

Štvrtok

Je to hnus. Peniaze na účet neprišli. Chlapci sa tvárili, že nič nie je problém, ale evidentne poslať peniaze na účet problém je. Píšem im esemesku a dostávam odpoveď, prinesieme ich v hotovosti. V duchu si hovorím, kreténi, keby len tušili, čo mi tým spôsobili. Musím vydržať štyri dni a musím zabezpečiť podpis zmluvy. Nemôžem robiť bez zmluvy. Dám im čas do pondelka. Vtedy sa vidíme a podpíšeme zmluvu, ktorá bude mať možno krátke trvanie. Hm. To je tá moja sprostosť. Divná férovosť, ktorá sa nenosí. Ale o práci sa nebavím vlastne...

Piatok

Včera som si dala pohár vína a spánok neprišiel. Takže vínom to nebude, to už viem, už ho nemusím testovať, iba že by som veľmi chcela. Bola som behať. Mala som skvelý čas. Zima mi jednoducho svedčí. Tréner povedal, že to bude silou. Že vytrvalosť som získala minulý rok a v lete som nadobudla silu, a že to sa musí odraziť na rýchlosti. Teším sa z toho. Mám pocit, že idem stále rovnako. Len tak z nohy na nohu, ani sa poriadne nezadýcham, napriek tomu idem rýchlejšie. Ten beh je jednoducho skvelý.

Vytrvalosť už mám, silu tiež a teraz príde rýchlosť... ale iba v behu, všade inde spomaliť... trošku ambivalentné... hmm... prečo ma to prekvapuje?

Sobota

Karenin. Napadne mi Karenin a jeho neuveriteľný pokoj a zmierenie, ktoré v sebe mal. Film nestál za veľa. Kniha je kniha a ešte divadlo stojí za zmienku, ale film? Film nenaplnil očakávania s výnimkou Karenina...

Ten pokoj, to zmierenie, tie modré oči...

Pokoj.

Nedeľa

O nespavosti si písať nebudem. Budem si len značiť dni, keď som spala. Dnes to nebolo. Zvoní telefón, ktorý je zvyčajne v tichom režime. Dolámaná schádzam dole a rozmýšľam ako naložím s týmto dňom. Vonku je krásne slnečno, ale nedostatok spánku mi nedovoľuje ísť behať hneď po zobudení. To ma hnevá, ten stav rozbitosti, ktorý mi následne rozbíja celý deň. Keďže nemôžem ísť hneď, dám si kávu a čaj a viem, že najbližšie dve hodiny nepôjdem. Hovorím si, no a čo, pôjdem o tretej ako minulý týždeň.

Kupujem sitko, kupujem kuchynskú váhu, prihadzujem vianočné pesničky, tuším ich je sto a výnimočne nezabúdam ani na baterky do váhy. Obchodné centrum je preplnené a otravuje ma. Otravuje ma ten vzduch.

Púšťam sa do pokusu číslo štyri. Púšťam si vianočné pesničky a mám rádosť. To sitko robí zázraky, tá preosiata mandľová múka ma fascinuje svojou jemnosťou. Preosievam a vážim. Vážim a preosievam. Necítim si ruku, ale chýba už len 20dkg a príde mi to ako kilo. Strašne dlho to trvá, ale hovorím si, vydrž, buď trpezlivá, vieš prečo to robíš. Tak som. Som trpezlivá, aj keď to bolí. Moja ruka bolí.

Práca so sáčkom ide sama. Povrch je tento raz neuveriteľne hladký. Pociťujem pýchu a som vďačná za svoju trpezlivosť so sitkom. Pozerám do rúry a ten tvar ma fascinuje. Opäť som neprimerane šťastná z obyčajného pečenia. Z vlastného pokroku. Vyzerajú úžasne, dufám, že aj chutiť budú.

Prichádza neohlásená návšteva. Niečo som ti doniesol, hovorí. Hm, hovorím ja. Podáva mi zavaraninový pohár s polievkou a spomína nejaký divný názov, ktorý si už nepamätám. Hovorím, ďakujem. Stojíme pri dverách. Respektíve vo vnútri môjho bytu pri dverách. Asi čaká, že ho pozvem na kávu, alebo čaj a nič z toho nerobím. Je trápne ticho. Volá ma na kávu. Vie, že neznášam, keď ma volá na kávu. Ďakujem a odmietam. Pozeráme na seba. Vyzerá dobre. Možno veľmi dobre, tak sa mi to zdá v ten moment. Čo je, ale prekvapivé, nemám chuť sa na neho vrhnúť, alebo čokoľvek urobiť. Len tak tam stojím, v ruke držím ponožky, ktoré som upratovala a nechávam ho čakať. Po chvíli pochopí a zberá sa na odchod. Mohli by sme ísť spolu cez týždeň von, hovorí. Ozvi sa, hovorím ja. Môžes sa ozvať aj ty, dodáva. Nemôžem. Prečo? Jednoducho sa neozvem. Pristúpi ku mne, chce ma bozkať na čelo a mne sa otvára nožík vo vrecku. Toto už nikdy viac nerob, hovorím. Tak na ústa, hovorí on. To už vôbec nie, dodávam. Zavrú sa dvere a mne napadne, je to tu, stáva sa zo mňa citový mrzák.

Idem do fitka. Som hodinu na spinningovom bicykli a ani sa nespotím. Nerozumiem tomu. Otáčam kolečko, zvyšujem záťaž a nič. Hm. Divné. Bolí ma zadok, ale presviedčam samu seba, že musím vydržať, že nie som bábovka. Vydržím a idem na bežiaci pás. Mám potrebu sa fyzicky zničiť. Nohy sú ťažké, napriek tomu zvyšujem rýchlosť. Hovorím si, veď stačí vydržať len túto pesničku, no dobre ešte túto, ide to celkom samo, tak ešte jednu. Hm tá je nejaká rýchlejšia, zvýším rýchlosť aj ja, to už vydržím. Ešte kúsok. Koniec. Dávam to. Šesť kilometrov, 5:30 na km. Konečne. Konečne normálny čas, napadne mi. Som euforická.

Vaňa. Chvíľková. Dlhá ma nebaví. Rozmýšľam, čo všetko som nestihla na zajtrajšie stretnutie a vzápätí nad tým mávam pomyselnou rukou. Improvizovať. Budem improvizovať. Doprajem si lepší telový krém, ktorý si dávam výnimočne ako formu pochvaly a nalievam pohár vína. Vonku začína snežiť. Svetielka svietia a ja sa rozhodujem plniť makronky. Sú neuveriteľné na vzhľad. Chuť nie je dostatočne vláčna. V knihe píšu odležať 24 hodín. Uvidím zajtra.

Krásne sneží. Pozerám von oknom a premietam si celý týždeň. Je mi dobre a napadajú mi dokola dve slová...

Akceptácia...

Karenin...