nedeľa 2. decembra 2012

Tu a teraz


Povedala som si, že začnem písať. Písať opäť pre seba. Postrehy zo všedných dní, ku ktorým sa možno neskôr vrátim, tak ako som sa v tieto dni vracala k tým minulým. Hovorí sa, že sa nemá vracať, že minulosť je minulosť, ale občasné pripomenutie, toho čo bolo vie byť mimoriadne prekvapivé a inšpirujúce. Je zábavne čítať si svoje vlastne postrehy spred rokov a vidieť niečo, nejaký pohyb, čokoľvek, čo mi dá podnet, že žijem, že som, že idem ďalej, aj keď občas mám pocit, že sa vlastne nič nedeje.

Ale dnes nie, dnes ten pocit nemám. Dnes som sa kochala perfektným tvarom makroniek, na ktorých dokonalosti intenzívne pracujem. Sedela som na zemi a pozerala do rúry. Sledovala ako nádherne rastú a začínajú sa podobať na tie z Ladurée. Bol to môj tretí pokus. Tretí pokus, ktorý priniesol zručnosť v narábaní s obyčajným cukrárskym sáčkom. Tá skutočnosť, že mi to v porovnaní s predchádzajúcimi razmi išlo tak ľahko ma napĺňala neskutočnou radosťou, chvíľami som sa cítila nepríčetne šťastne. Tri buchnutia plechu, 30 minút odležania a 11 minút pečenia, tak málo mi dnes stačilo.

Zabávam sa pečením. Celý rok sa vlastne zabávam pečením. Povedala som si, že každý druhý víkend niečo upečiem a niekomu podarujem. V minulosti som sa zmohla len na cheesecake a muffiny, okej možno kedysi veľmi dávno bábovku, ale v zásade som nepiekla. Prišlo mi to zbytočné piecť pre dvoch ľudí. Vždy sa mi vybavili veľké plechy u mojej babky a mamy a kvantum koláčov. A vždy som si kládla otázku, čo s tým budem robiť. Potom som objavila knižku Sladká Francie a prišla na to, že sa dá piecť aj v menšom. A tak pečiem intenzívne celý tento rok a každý druhý vikend niekomu niečo darujem.

Mám to rada. Mám rada tú chvíľu, keď okolie skúsi prvé sústo, pomelie si ho na jazyku, prehltne a následne sa usmeje takým tým pochvalným spôsobom, ktorý hovorí, ty sa nezdáš. Mám rada túto pochvalu.

Občas uvažujem, či ma baví ten proces, alebo tento moment. Myslím, že do dnešného rána som si myslela, že ten moment, ale ako som sedela na tej zemi a kochala sa vlastným pokrokom, intenzívne hľadala na nete ďalšie grífy, vedela som, že je to ten proces, proces tvorby niečoho nového, chutného, prinášajúce radosť ostatným, ale aj mne samej.

Keď si to tak čítam, príde mi to miestami patetické, ale tak to dnes cítim.

Poobede som bola behať. Nechcelo sa mi. Veľmi sa mi nechcelo. Prvých päťsto metrov som prepískla, ale potom, potom sa všetko zmenilo,  rovnako ako pôvodný zámer zabehnúť 6 km. Začalo snežiť. Najskôr som si myslela, že sa mi to zdá, že to len tak poprchá, alebo niečo padá zo stromov, ale potom som cítila prvý sneh na tvári, a čím viac som ho cítila, tým ľahšie sa mi behalo. Tretí kilometer, kde som sa chcela točiť, som preletela a nechala sa unášať prvým snehom. Myslela som na New York, na Central park a na včerajšie Labutie jazero. Celkom slušný mix, hm, vlastne ako obyčajne.

Keď sa beží, myšlienky sú vždy zmes niečoho neuchopiteľného, ale postupne ako keby začínali poznať svoje miesto, svoju zásuvku, svoj pôvod a možno aj dôvod toho náhleho výskytu.

Bežala som okolo jazera, kde vždy začala hrať pesnička Empire State of Mind a kde som si vždy predstavovala ako budem behať v Central parku. Behala som tam. Behala som tam v septembri a bolo to presne ako v mojich predstavách, jediné, čo ma prekvapilo, bola veľkosť, veľkosť samotného parku, ktorý sa mi na behanie vôbec nezdal taký veľký ako som si myslela. Po celom svojom obvode mohol mať tak 10 km, nie viac. Išla som okolo jazera a predstavovala jeho konkrétne zákutia. Bolo to obrazom iné ako v lete, keď som nevedela, čo si predstavujem, ale ten pocit, ten pocit bol rovnaký.

Pokračovala som ďalej, prešla piaty kilometer a chvíľkami dumala, či sa stihnem vrátiť do zotmenia. Išlo to samé. Prekvapilo ma to. Sneh začínal pripomínať páperie, možno páperie z labutí a mne sa vracali scény zo včerajšieho predstavenia, konkrétne dejstvá plné labutí. Pamätám si to veľmi presne. Miestami sa mi zdalo, že samotné baletky sa menia na labute. Bolo to neuveriteľné a samu ma to prekvapilo. Chvíľami som ostrila zrak, či zle nevidím, pretože tá ilúzia, tá ilúzia labutí bola dokonalá, rovnako ako chvíľková eufória, ktorá ma zachvátila.

Hm.

Z pôvodných 6 bolo 12 km. Z pôvodne stereotypnej nedele, bolá skvelá nedeľa a stačili k tomu makronky, beh a labute.

Alebo?  Alebo len, vychutnanie si daného momentu. Žiadna minulosť, žiadna budúcnosť, len tu a teraz..

Len tu a teraz.

1 komentár: