Povedala som si, že začnem písať. Písať opäť pre seba. Postrehy zo
všedných dní, ku ktorým sa možno neskôr vrátim, tak ako som sa v tieto dni
vracala k tým minulým. Hovorí sa, že sa nemá vracať, že minulosť je
minulosť, ale občasné pripomenutie, toho čo bolo vie byť mimoriadne prekvapivé
a inšpirujúce. Je zábavne čítať si svoje vlastne postrehy spred rokov
a vidieť niečo, nejaký pohyb, čokoľvek, čo mi dá podnet, že žijem, že som,
že idem ďalej, aj keď občas mám pocit, že sa vlastne nič nedeje.
Ale dnes nie, dnes ten pocit nemám. Dnes som sa kochala perfektným
tvarom makroniek, na ktorých dokonalosti intenzívne pracujem. Sedela som na
zemi a pozerala do rúry. Sledovala ako nádherne rastú a začínajú sa
podobať na tie z Ladurée. Bol to môj tretí pokus. Tretí pokus, ktorý
priniesol zručnosť v narábaní s obyčajným cukrárskym sáčkom. Tá
skutočnosť, že mi to v porovnaní s predchádzajúcimi razmi išlo tak
ľahko ma napĺňala neskutočnou radosťou, chvíľami som sa cítila nepríčetne
šťastne. Tri buchnutia plechu, 30 minút odležania a 11 minút pečenia, tak
málo mi dnes stačilo.
Zabávam sa pečením. Celý rok sa vlastne zabávam pečením. Povedala som
si, že každý druhý víkend niečo upečiem a niekomu podarujem.
V minulosti som sa zmohla len na cheesecake a muffiny, okej možno kedysi
veľmi dávno bábovku, ale v zásade som nepiekla. Prišlo mi to zbytočné
piecť pre dvoch ľudí. Vždy sa mi vybavili veľké plechy u mojej babky
a mamy a kvantum koláčov. A vždy som si kládla otázku, čo
s tým budem robiť. Potom som objavila knižku Sladká Francie a prišla
na to, že sa dá piecť aj v menšom. A tak pečiem intenzívne celý tento
rok a každý druhý vikend niekomu niečo darujem.
Mám to rada. Mám rada tú chvíľu, keď okolie skúsi prvé sústo, pomelie
si ho na jazyku, prehltne a následne sa usmeje takým tým pochvalným
spôsobom, ktorý hovorí, ty sa nezdáš. Mám rada túto pochvalu.
Občas uvažujem, či ma baví ten proces, alebo tento moment. Myslím, že
do dnešného rána som si myslela, že ten moment, ale ako som sedela na tej zemi
a kochala sa vlastným pokrokom, intenzívne hľadala na nete ďalšie grífy,
vedela som, že je to ten proces, proces tvorby niečoho nového, chutného,
prinášajúce radosť ostatným, ale aj mne samej.
Keď si to tak čítam, príde mi to miestami patetické, ale tak to dnes
cítim.
Poobede som bola behať. Nechcelo sa mi. Veľmi sa mi nechcelo. Prvých
päťsto metrov som prepískla, ale potom, potom sa všetko zmenilo, rovnako
ako pôvodný zámer zabehnúť 6 km. Začalo snežiť. Najskôr som si myslela, že sa
mi to zdá, že to len tak poprchá, alebo niečo padá zo stromov, ale potom som
cítila prvý sneh na tvári, a čím viac som ho cítila, tým ľahšie sa mi
behalo. Tretí kilometer, kde som sa chcela točiť, som preletela a nechala
sa unášať prvým snehom. Myslela som na New York, na Central park a na včerajšie
Labutie jazero. Celkom slušný mix, hm, vlastne ako obyčajne.
Keď sa beží, myšlienky sú vždy zmes niečoho neuchopiteľného, ale
postupne ako keby začínali poznať svoje miesto, svoju zásuvku, svoj pôvod
a možno aj dôvod toho náhleho výskytu.
Bežala som okolo jazera, kde vždy začala hrať pesnička Empire State of
Mind a kde som si vždy predstavovala ako budem behať v Central parku.
Behala som tam. Behala som tam v septembri a bolo to presne ako
v mojich predstavách, jediné, čo ma prekvapilo, bola veľkosť, veľkosť
samotného parku, ktorý sa mi na behanie vôbec nezdal taký veľký ako som si
myslela. Po celom svojom obvode mohol mať tak 10 km, nie viac. Išla som okolo
jazera a predstavovala jeho konkrétne zákutia. Bolo to obrazom iné ako
v lete, keď som nevedela, čo si predstavujem, ale ten pocit, ten pocit bol
rovnaký.
Pokračovala som ďalej, prešla piaty kilometer a chvíľkami dumala,
či sa stihnem vrátiť do zotmenia. Išlo to samé. Prekvapilo ma to. Sneh začínal
pripomínať páperie, možno páperie z labutí a mne sa vracali scény zo
včerajšieho predstavenia, konkrétne dejstvá plné labutí. Pamätám si to veľmi
presne. Miestami sa mi zdalo, že samotné baletky sa menia na labute. Bolo to
neuveriteľné a samu ma to prekvapilo. Chvíľami som ostrila zrak, či zle
nevidím, pretože tá ilúzia, tá ilúzia labutí bola dokonalá, rovnako ako
chvíľková eufória, ktorá ma zachvátila.
Hm.
Z pôvodných 6 bolo 12 km. Z pôvodne stereotypnej nedele, bolá
skvelá nedeľa a stačili k tomu makronky, beh a labute.
Alebo? Alebo len, vychutnanie si
daného momentu. Žiadna minulosť, žiadna budúcnosť, len tu a teraz..
Len tu a teraz.
b.
OdpovedaťOdstrániťwow