Do

Do kina som prišla o hodinu skôr. Nevedela som doma obsedieť a musela som vypadnúť. Prechádzala som z izby do izby, videla pobalené kufre a zachvátil ma smútok. Ešte stále tu je, ale mňa už s predstihom zachvátil smútok. Rozmýšľam, čo bude zajtra? Ako strávim ten deň. Napadne mi, že sa musím fyzicky zničiť, že pôjdem behať, budem upratovať v upratanom byte a potom by som štandardne pozerala jeden film za druhým, kedy normálne fungoval môj prehrávač.

Prehrávač prehráva od istého času len tri filmy Polnoc v Paríži, Bazén a Hodiny. Keď som to prvýkrát zistila, rozmýšľala som čo to znamená, čo mi to má povedať. Mám malú úchylku.

Vo všetkom sa snažím nájsť nejaký skrytý význam, ale pri týchto filmoch mi napadne len sústredenie sa na prítomnosť a zbavenie sa minulosti. Normálne by som si pozrela Sex v meste všetky série. Rozmýšľala by som nad pánom Božakým alias Merlot a verila by som v šťastný koniec. Ach.

Filmy pomáhajú. Filmami žijem životy iných a na malú chvíľu zabúdam na ten svoj. Môžem smútiť a predstierať, že to kvôli filmu, nie kvôli sebe. Prichádza Nataša, končím.

Po kine sme išli do baru. Mala som obsedantnú potrebu ísť do baru, dať si martini, počúvať dobré songy a nemyslieť na to čo bude. Boli sme, nemyslela som a teraz dopisujem tri riadky o tom ako bolo skvele, na nejaké prudké úvahy o filme nemám kapacitu, viem, že sa mi páčil, možno tým, že som žila život niekoho iného s väčšími sračkami ako mám ja.

Fakt končííííííííím.