nedeľa 21. augusta 2011

13



Nechcelo sa mi. Strašne sa mi nechcelo. Zliezla som z postele a necítila nohy. Pozrela do zrkadla a povedala dáš to, máš predsa plán. Cítila som každý schod, keď som išla k autu a našľapovala som veľmi opatrne. Sadla do auta a stále dumala, či robím dobre. Reálne ma boleli nohy a čo viac chrbát. Pustila som cédečko, na malú chvíľu zavrela oči a povedala si, ideš, chceš, musíš, dáš to. Pri slove musíš som sa zarazila a samu seba v duchu opravila na dáš to. Teraz nemôžeš zastať, spomaliť, teraz treba kráčať, kráčať ďalej, zotrvať a neuhnúť, neuhnúť zo svojej cesty, zo svojho rozhodnutia. 

V pozadí znela pieseň I set fire to the rain. 

Som ňou nakazená, nakazená myšlienkou založenia ohňa v daždi. Na prvý pohľad ťažké, priam nemožné, ale potom človek príde na to, že je to možné, že sa to dá, stačí len chcieť a niečo preto urobiť. Tie slová mi prídu úderné, štartovacie, inšpirujúce a vždy keď ich počujem, niečo sa vo mne naštartuje. Napriek tomu, že celá pieseň je smutná, melancholická, vhodná na žalky dumky, táto jedna veta mi tak neznie. Má na mňa úplne opačný účinok.

Prišla som na Železnú, urobila povinnú rozcvičku a ešte stále bola na vážkach. Neviem ako je to možné, ale spodky nôh som necítila. Bežecká abeceda bola skôr utrpenie ako úľava. Sama som nad sebou krútila hlavou, ale keď už som tam, tak jednoducho treba bežať, možno kratšiu trasu, ale treba bežať, a tak som bežala za sprevádzania pesničiek pripomínajúce mi rôzne obdobia života. Ako sa menil rytmus pesničiek, tak sa menil rytmus behu. Nešlo to ľahko, ale išlo to ľahšie ako včera. Bežala som pomalšie a obzerala som si trasu. Celá je vlastne do kopca a to navýšenie, nie je až také mierne, dáva poriadne netrénovanému jedincovi zabrať. Teda mne určite.

Piaty kilometer som minula v katastrofálnom čase, ale nejako mi to bolo jedno. Tešila som sa zo skutočnosti, že som zotrvala a naspäť ma čakalo rovnakých päť kilometrov, na ktoré som sa svojim spôsobom tešila. Môj zlomový moment je prvých päť kilometrov, na rovine sú to prvé tri, potom je tempo zrazu rýchlejšie, kroky dlhšie a beh sa začína podobať na beh.

Míňala som sa s inými bežcami a rozmýšľala prečo sú tu oni. Od čoho utekajú, alebo čo vlastne naháňajú. Ja utekám od svojich chaotických myšlienok, ktoré sú často po behu ešte viac chaotickejšie, ale nejako to potom už nevadí, sila endorfínov ich jednoducho prebije a naháňam svoju stratenú kondíciu. 

Familiárne som sa s nimi zdravila a obzerala. Ak by sa ma niekto opýtal, kde sú všetci fešní chlapi, povedala by som na Železnej. Vážne chutné kúsky. Veľa sympatických charizmatických jedincov pôsobiacich spokojne a vyrovnane. Aspoň tí dnešní, s výnimkou jedného, ktorý sa celý čas mračil. Iné je to tam so ženami, tie tupo hľadia pred seba a zásadne nezdravia, tvária sa, že nevidia, nevidia okolitý svet, alebo im je trápne odzdraviť inej ženskej na priateľský bežecký pozdrav mávnutím ruky, skôr prstov ako celej ruky. Pobavilo ma to. Mám taký zvyk zdraviť, keď som na turistike, zdraviť, keď bežím, prejaviť určitú spolupatričnosť nejakému jedincovi, ktorý robí to isté. Martin a Boris povedali, že zvyčajne im žiadna ženská neodzdraví, a keď to povedali prišlo mi to divné. Už mi to divné nie je. Príde mi to smutné.

Napadlo mi, že sa musím zmieriť s horším časom, ako som pôvodne plánovala. Tréner si myslí niečo iné, ale tie moje časy nepustia, ibaže by naozaj hralo veľkú rolu prevýšenie, ale aj tak, cieľ bude zabehnúť a to dám. Urobím si pekný víkend v Prahe, tak ako kedysi. Napísala som Jamesovi a poprosila ho o zapožičanie bytu. 

Taktiež mi hlavou preletel nápad zúčastniť sa nejakého behu v NY, že si tam naplánujem budúci rok cestu, keď tam niečo bude, že to vlastne bude taká odmena. Rozmýšľala som aj nad štúdiom psychológie. Povedala som si, že si pozriem nejaké on-line kurzy v NY, že by to nemusel byť zlý nápad, že vlastne s mladou doštudujeme v rovnakom čase. Jediné, čo k tomu budem potrebovať sú nejaké prachy, ktoré nemám a odhodlanie, ktoré mi nechýba. 

Necítila som nohy, ale celú cestu som sa priblblo usmievala. Z posledných síl som finišovala desiaty kilometer, kde sa mi na začiatku podlamovali kolená, ale potom som to dokázala dať za päť desať, zatiaľ čo väčšinu som išla za sedem. Božský pocit.

Domov som sa vyštverala po štyroch, a aj keď to znie metaforicky, bola to pravda, posledné poschodie nohy odmietli poslušnosť a výdatne som si pomáhala rukami. Doma ma čakala esemeska od trénera, či ďalší tréning môže byť zajtra. Rutinne som odpovedala, jasné a v duchu som si myslela, že nie som normálna.

Dala studenú sprchu a pustila sa do kreatívneho varenia. 

Keď sa zdá, že človek už nemôže, stále sa dá ísť ďalej, a tak idem dnes lenivo ďalej, obed bol skvelý, ešte ma čaká káva s Columbom, ležanie s najslávnejším kritikom jedla na svete, možno trošku excel a vypnutie v saune a potom, potom len pohár vína a dobrý pocit.

Mám nabehaných 203 km, za dva mesiace, s dvomi týždennými prestávkami...

  

2 komentáre:

  1. Vesperka, ja chodim na zeleznu na bajk. Spod Slavina pribajkujem vyjdem na Kacin a domov. A stale zavidim tym babam co behaju ake maju nohy a ako im to ide..
    Ja behat neviem.. po kilometri umieram toci sa mi hlava a proste nevladzem.
    Chystas sa na night run? :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. kazdy vie behat, takze aj ty :) night run - ak tu budem tak asi ano, inak nie

    OdpovedaťOdstrániť