piatok 21. januára 2011

O saune, kasíne a odhodlaní



Včera som sa ocitla v saune takmer po roku. Pripadala som si ako by som opäť začínala. Vôbec posledné dni, keď čokoľvek robím, mám tento pocit, pocit nového začiatku, alebo niečoho, čo už tu bolo. Ako keby sa môj život opakoval, ako keby to bolo nejaké deja vu. Dokonca mi do života prichádzajú noví ľudia priamo prepojení na minulosť, dokonalé paralely a zvláštne asociácie s minulosťou. Obrazy rovnaké, len použitie farieb asi trochu iné. Presne taký pocit mám.

Klasicky som ležala v saune a rozmýšľala. V saune sa krásne rozmýšľa, v saune sa krásne relaxuje, v saune sa krásne potí. V saune sa robí strašne veľa vecí, ale včera som tam len tak ležala a vo svojom vnútornom monológu som sa asi po prvý raz sama seba nič nepýtala, a ak áno, neboli to otázky začínajúce slovom prečo. 

Hrala tam nejaká relaxačná hudba. Nemám rada relaxačnú hudbu, príde mi donucujúca človeka relaxovať a tento jej skrytý podtón ma irituje. Včera mi však nejako nevadila, možno jej hlasitosť, ktorá sa nedala stíšiť, keďže bola na stupni 1 a o úplne ticho som nestála.

 Len tak som si tam ležala, priblblo sa usmievala a chválila sa. V stredu bol spln a ja som to vydržala. Je to hlúposť, ale vlialo to do mňa veľkú energiu. Nepamätám si deň, keď som sa rozhodla držať pôst a vydržala som, možno pred šiestimi rokmi, keď to bola otázka mentálneho nastavenia a jeden deň v mesiaci som vždy držala pôst, ale nie teraz. Tieto roky som vydržala tak do šiestej občas do ôsmej, aby som sa následne prežrala do nepríčetnosti, alebo sa vždy vyskytlo, že zrovna v ten deň ma niekto pozval na obed, prípadne večeru a ja som nedokázala odmietnuť. Ale v stredu nie. V stredu ma dokonca pozvali na obed, ja som išla a nič, dala som si minerálku a bola som úplne v pohode, zatiaľ čo moji spolusediaci tlačili rezeň s voňavým šalátom. 

Je to asi len otázka mentálneho nastavenia. Nič viac, nič menej. 

Na druhý deň som sa postavila na váhu a bola nezmenená. Tento raz ma nechytili nervy, ani som sa nerozčúlila, len tak som si povedala, zavodnený organizmus a mávla rukou. Rozhodla som sa však pokračovať v očistnom procese a vydržať písanú týždennú očistu tela. Podotýkam, že doteraz som nikdy nič nevydržala a preto som sa do toho zvyčajne ani nepúšťala, ale teraz mi to prišlo ako správny čas. Správny čas na otestovanie svoje vlastnej vytrvalosti, ktorej vedľajším efektom môže byť úbytok na váhe, ale v tejto chvíli nie je pre mňa až tak podstatný. Čo ma samú zaujíma je, či vydržím, či som mentálne dosť silná. 

Možno ma povzbudila aj skutočnosť, že včera som sa držala a neprepadali ma žiadne návaly hladu ani potreba doplniť energiu cukrami. To ma asi najviac prekvapilo. Som závisláčka na sladkom a zatiaľ nič. Je síce pravda, že kávu pijem s cukrom, v minulosti s dvomi kockami, dnes s jednou kockou, ale to je tak všetko, to sú všetky cukry, ktoré som si nadelila počas posledných dvoch dní.

Ležala som si, snívala, vegetovala a uvedomovala ako mi je dobre. Napadali mi rôzne asociácie s minulosťou, úplne haluzné kombinácie začínajúce telocvikárom pred siedmimi rokmi, telocvikárom pred siedmimi mesiacmi, zmena práce, veľa ponúk, rovnaký priebeh stretnutí a ak príde dnes akceptačný list, bude to sedieť aj dátumovo s rozdielom jedného mesiaca. Taktiež rozpracované projekty, ktoré sa budú dokončovať paralelne s novou prácou. A aby som nezabudla, rovnako askétsky život, ktorý nasledoval po prechlastanom novembri a trošku decembri a v ktorom nefiguruje slovo sex. Sex je niečo, čo chýba prvé mesiace a potom si človek nejako trápne zvykne. Zvykať si na absenciu sexu v najlepších rokoch je dosť kruté, snáď sa nedopracujem na jedenásť mesiacov, môj najdlhší sexuálny pôst. S pôstom treba opatrne.

Nadopovaná slastným pocitom zo sauny som išla domov a zavolala Zdene, mala som potrebu sa ísť prejsť a dať možno kávu, ale hlavne byť chvíľu vonku na vzduchu. Vychádzala od kaderníka a dohodli sme sa, že sa stretneme v kaviarni. Hodila som si veci domov a bez nejakej vonkajšej úpravy, s vlhkými vlasmi, vo vyťahanom tričku, v teniskách a roztrhaných rifloch som vykročila medzi civilizovaných ľudí, aby mi počas cesty zavolala Zdena ešte raz a oznámila, že ideme do kasína. Prevrátila som očami, opýtala sa jej či sa nezbláznila, že som vyšla zo sauny, že fakt nie som adekvátne upravená, aby som vzápätí mávla nad tým všetkým rukou a povedala si, no a čo a o chvíľu som sa ocitla na nejakom dámskou dejchánku v kasíne Olympia.

Konala sa Ladies night, kde sa fotilo, maľovalo, česalo, pil sekt a hrala ruleta. Kde účastníčky, pred tým, než sa rozhodli podstúpiť nejakú úpravu sa poriadne vystajlovali a nahodili do toho najlepšieho čo mali doma. Kde som prišla priamo zo sauny a cítila som sa ako Zdena pred pár mesiacmi, keď sa ocitla vo vyhlásenom Le Club, ktorý sa tvári ako niečo viac, v ružových teplákoch s nápisom pink panter. Nejako som tam nezapadala, ale neriešila som to. Tešila som sa, že vidím Zdenu a že prišla aj Blonde. Tešila som sa z toho, že sa nám darí stretávať raz týždenne, aj keď to nemáme dopredu určené, určené je len pravidlo, pravidlo raz týždenne musí byť.

Stretla som tam starých známych a zoznámila s novými. Hlavne s jednou osobou, budem ju volať zatiaľ Es. Es je o štyri roky mladšia, neskutočne pekná, chytrá a príjemná blondína. Es pracuje v rovnakom biznise ako ja a s Es sme preberali pracovné veci paradoxne previazané na minulosť, s Es sme našli veľa spoločných známych, spoločných záujmov a jednoducho sme si sadli a s Es som sa dopustila malého prehrešku a aj keď som na začiatku odmietla kvantá neplateného sektu, tak som neodmietla pozvanie na Martini, prišlo mi to jednoducho symbolické. Pokiaľ som objavila čaro vína, pila som občas Martini, Martini Bianco a teraz tu bola Es a navrhla Martini. Sama pre seba som sa pousmiala a vychutnala si ho. 

Večer sme ukončili fotením. Zatiaľ čo po celý večer som odmietala fešného fotografa, ktorý mal obsedantnú potrebu fotiť nás, tak na záver som sa nechala ukecať na bláznivé fotenie troch sliepok, kde sme sa hrali na modelky a usúdili sme so Zdenou, že musíme absolvovať opätovný kurz modeliek.  

Kurz modeliek je naša prvá dovolenka, kde sme sa so Zdenou vlastne spoznali a kde sme si každá priniesla svoj prvý foťák, ktorý sme na sebe skúšali ako o život. Dovtedy sme žili partnerským životom a fotografické prístroje boli doménou mužov a nie nás. Fotenie som rozšírila medzi všetkých nových ľudí, s ktorými som sa následne spoznala a za posledné tri roky mám toľko fotiek ako nie za celý život. Takže každý náš výlet, každá naša akcia začína a končí fotkou.

Fotkou, ktorá najlepšie opisuje, ako to vlastne bolo. Fotky jednoducho neklamú. Fotky zachytia vnútorný svet.

Na tých mojich včerajších sa odrážala pohoda, u Zdeny bolo vidno strach a u Es nepokoj...

U Blonde by som videla šťastie, ktoré nie je zachytené. A tak.

Jednoducho veselý deň, bez veľkých myšlienok, len s veľkým odhodlaním vydržať...

Hm, práve mi napadlo, že keď nie je žiadny chlap, tak nič dramatické sa u mňa nedeje, to nás čaká nudné písanie. :D



2 komentáre:

  1. b.
    nudne pisanie?pche,to ja s tebou vydrzim aj bez sexu a bez chlapa,len pis dalej:-)
    vsetko nemoze prist naraz,ako by si to stihala?ale vidis,postupne vsetko prichadza,staci,ked ty si ready:-)

    OdpovedaťOdstrániť