Chce to zmenu

V piatok som prišla domov a doľahla na mňa neuveriteľná únava. Rutinne som zapla televízor a počítač. V pošte našla návrh pracovnej zmluvy, platového dekrétu, hmotnej zodpovednosti, karty pracovného miesta a informáciu, že hneď svoj prvý pracovný deň absolvujem služobnú cestu spolu s  riaditeľom celej korporácie. Usmievala som sa. Chlapci idú na to zhurta. Očami som prebehla dokumenty a sľúbila si, že sa k nim vrátim v nedeľu, kedy urobím menšie úpravy. V pozadí bežal program o Matuškovi. Spozornela som a jedným okom sledovala reláciu. Má neuveriteľne pekný hlas. Taký pokojný. Chvíľami som zatvárala sama pre seba oči a len tak si vychutnávala hlas v diaľke, ktorý tu bol  pre ten moment len pre mňa.

Cítila som sa vypľuto, vypľuto takým tým príjemným spôsobom. S mladou sme boli na večeri na našom obľúbenom mieste v Dunajskej Lužnej. Konala sa každoročná oslava polročného vysvedčenia. Nebyť jedného predmetu vôbec by to nebolo zlé. Vytiahla som úhľadne zabalenú krabičku a podala. Mladá sa usmiala a povedala len, tušila som to. Opatrne rozbalila a našla Človeče nezlob se, malé cestovné balenie. Čakanie na prvý chod sme si skrátili hrou, ktorá bola prerušovaná esemeskami od môjho ex.

Tento týždeň sme si ich vymenili početne. Neznášam esemesky a neznášam skreslené informácie, neznášam jeho nekontrolované vyhlásenia, ktoré púšťa do sveta bez hlbšieho zamyslenia a úprimne neznášam, keď sa potvrdí, že mám pravdu. Naša komunikácia bola o prosbe, aby mladú nepodporoval v jej unáhlenom rozhodnutí robiť au-pair, ak by sa náhodou nedostala do školy, aby sme si k tomu všetci sadli a netliachal len tak do vetra v zmysle slobody slova, rozhodnutia atď. . 

Nemám ambíciu zasahovať do života ratolesti, na druhej strane si považujem za povinnosť upozorniť na výhody a nevýhody jej rozhodnutí a až potom ju nechať sa rozhodnúť. Nie som slepý tichý podporovateľ, ktorý nechá druhého sa popáliť, len v mene toho, aby bol poučený. V tomto sme s ex rozdielni. Jeho výchovný prístup je benevolentný. Ak by sme si to podelili, on je ten dobrý bez pravidiel a ja tá zlá s pravidlami. Pozitívne je, že ak niektoré veci neboli pochopené zo strany mladej hneď, s odstupom času sa k nim sama vráti a priamo alebo nepriamo povie, že som mala pravdu. Mám rada to nepriame vypovedanie prostredníctvom esejí alebo článkov, ktoré píše, kde nachádzam doslovné citácie mojich slov. Vtedy sa len pyšne usmievam.

Pri hre mladá spomenula, že by som už konečne mala vypadnúť niekam von, že nikam nechodím, že by som si mala nájsť frajera, že som zase nebola vonku, tak ako som plánovala a že to mám zmeniť. Po búrlivom novembri sa jej ani nemôžem čudovať, január je u mňa fakt ťažká nuda a nič významné sa nedeje, nikam nechodím a čo je horšie ani nemám chuť, už dopredu poznám všetky možné scenáre a pravdou je, že ani nie je s kým. S dámami sa snažíme stretávať aspoň raz za týždeň, ale aj to veľmi komorne a žiadne nočné záťahy sa nekonajú, lebo únava.

Neviem, či už je to nejaká predjarná únava, ale je tu. Pristihujem sa pri tom, že večer padám dole hubou a pociťujem nedostatok energie. Chýba mi pobyt vonku, chýba mi vzduch. Celé dni trávim v kancelárii a akokoľvek to divne znie, je to zmena. Naposledy som trávila takmer celý mesiac v kancelárii pred štyrmi rokmi a teraz ma to čaká opäť. Musím si to lepšie preorganizovať, musím sa večer prekonať a ísť von, aj keď na hodinu. To rezignované akceptovanie únavy nie je cesta. 

Stala sa taká zvláštna vec. Pri čítaní dokumentov z novej práce som pocítila strach. Neviem to vysvetliť, viem len, že tam bol. Strach ako to zvládnem, či som stále dosť dobrá, či na to nám, či sa obhájim. Obhájim sama pred sebou.

Potom som nechtiac prepla na ČT1 a začínal tam nový seriál, na ktorý ma upozornil ex. Vtedy som sa na malú chvíľu začala cítiť dobre. Seriál začínal scénou, kde rozvedená štyridsiatnička sa obzerá v zrkadle a kontroluje svoju ochabnutú kožu a ja som si začala pripadať normálne. Posledné dni som okrem iného trávila aj obzeraním samej seba a uvažovaním, či sa s mojim vzhľadom dá ešte niečo urobiť, či ten čas nejde predsa len príliš rýchlo, či mi neuniká nejaký vlak a iné podobne haluzné myšlienky mi chodili krátkodobo hlavou.

Tá únava sa mi zdala neprimeraná veku a miestami som sa cítila príliš staro a tak barlička vo forme debilného seriálu, kde hlavný predstaviteľ robí podobné veci ako ja ma vrátila do pohody. 

Moje pochybnosti, malý strach pretavený do únavy a všetko okolo toho súvisia asi s prichádzajúcimi zmenami, nie len s novou prácou, ale aj skutočnosťou, že mladá odíde a vlastne netuším čo bude. 

Zvláštne ako si to človek dokáže identifikovať, keď začne písať. 

Mám strach. Taký malý, lebo neviem čo bude.

Na druhej strane sa aj teším, ale nejako viac opatrne. Držím sa veľmi pri zemi a občas sa pýtam sama seba, či je to tak správne. Vždy som zvykla vyletieť s pozitívnymi emóciami vysoko a len raz som padla. Teraz to však nejako nejde a dumám, či to niekedy ešte pôjde. Pôjde nadchnúť sa nekontrolovateľne pre niečo, alebo niekoho.

Chýba mi nejaké vzrušenie, vzrušenie ako zdroj mojej energie, možno preto tá únava. A chýba mi sex. To som si uvedomila včera, keď som sedela s Andrejom v Kolkovni, kde sa dorútila partia fešákov, predpokladám o päť a viac rokov mladších a dvoch som si tam detailne obzerala ako potencionálnych kandidátov. Nič iné ma nezaujímalo, len ich fyzionomická schránka a predstava kompatibility v posteli. Potom som sa nechtiac zahliadla v zrkadle a uvidela unavenú tvár s mastnými vlasmi. Tá únava v zrkadle sa dala krájať. 

Nechcelo sa mi ísť vôbec von, ale sľúbila som sa a tak som išla. Nejako som však bola príliš unavená alebo len lenivá si umyť vlasy. Najvyšší čas sa nad sebou zamyslieť a robiť so sebou niečo. Sama pre seba som si sľúbila, že sa to nebude opakovať, že musím byť predsa pripravená na každú možnú príležitosť. 

S Andrejom sme rozprávali o práci a potom som ho štandardne zabávala svojimi historkami. Z jeho pohľadu žijem búrlivým spoločenským životom, ktorý mi tak trošku v dobrom závidí. Rozprávali sme sa o tom, čo nás čaká tento rok, o tom čo chceme od života, od seba, od potencionálneho partnera. 

Občas mi prídu naše diskusie ako keby ma testoval a zisťoval o mne veci a sám pre seba si skrínoval, či by som bola vhodná pre neho. Fakt to niekedy tak cítim. Včera bola pre neho najpozitívnejšia informácia o tom, že som schopná preležať celý deň v posteli. Asi si myslel, že fungujem nonstop ako motorová myš na duracelky. Občas sa s ním cítim ako manželka po rokoch. Vieme o sebe veľa a v poslednej dobe nie je skúpy na komplimenty, pri ktorých spozorniem a sama seba sa pýtam, o čo mu vlastne ide. 

Včera sme sa zhodli na tom, že nás nebaví spoznávať druhých, že chceme byť s niekým, ale ten proces spoznávania a rozmýšľania ako to myslel/myslela tento krát nás ničí. Že ideálne by bolo vynechať tie prvé tri mesiace a hneď vhupnúť do štvrtého, kedy sa aspoň čiastočne vie, čo sa dá očakávať od druhej strany. 

Zvláštne ako sa naše očakávania menia časom, kedysi mi prišiel zábavný proces spoznávania a chodenia s tými ružovými okuliarmi a dnes netúžim po ničom inom ako kľude a pokoji, po nádhernom stereotype plnom pravidelných rituálov s občasným prekvapením, ale viac menej žiadne búrlivé sínusoidy. Z nich som už nejako vyrástla. 

A potom sa čudujem, prečo nedokážem vyletieť s emóciami do výšky, keď vlastne po tom ani netúžim.

Chce to zmenu, možno trošku vzrušenia a pravidelný sex Vesperka...