Deň stoštvrtý

Zajtra je deň D. Večer som prešľapovala pred skriňou a pokúšala sa narvať do nohavíc. Vyskúšala som ich niekoľko a na každých chýbalo v páse päť až desať centimetrov. Na optimizme mi to nepridalo, ale na chladničku som pohodovo nalepila fotku z čias, keď som ešte nejako vyzerala, respektíve keď som nemala jednu oficiálnu pneumatiku na bruchu, ktorá je tak zákerná, že ju je vidno, len keď sa chcem nasáčkovať do svojich starých nohavíc. V prípade sukne je to jednoduchšie, pás sa posunie vyššie, sukňa sa záhadne skráti, ale nič netlačí. Prúser je, že musím voliť vrch na sukňu a nie do sukne. 

Bolo to zúfale. Všetky tie zbytočné pokusy sa do niečoho zmestiť. Treba sa pozrieť pravde do očí, moja váha sa zastavila a treba opäť niečo robiť. Päť kíl dole. Neľútostne dole. To čo som videla už nemá s estetikou nič spoločné. Musím asi priebežne skúšať neelastické nohavice, aby som si neklamala. Tie elastické sú občas zradné.

V každom prípade, som si ušetrila hodinu poskakovania pre skriňou a našla dobrý kompromis na zajtra. Čierna sukňa, maslové tričko, čierne sako s maslovými bodkami, čierne pančuchy a čierne rovné topánky. Zajtra má byť šesť stupňov, poltopánky sú prípustné. Musím vyzerať žensky, ale nie ako prvoplánovaná cica mica. Do uší to chce perličky a iba obyčajnú čiernu linku na oči, to by malo stačiť. Prvý dojem je len jeden a som trošku nervózna, ale to prejde.

Hm.

Dnešok bol fajnový. Spánok plnohodnotný, po káve a čaji som stihla aj tridsaťminútovku a ku klientovi som sa rozhodla ísť peši. Nemohla som urobiť nič lepšie. Neskutočne to človeka nakopne. Veci odsýpali veľmi rýchlo a pripadala som si neskutočne efektívne. Vybavila som veľa vecí, ale aj tak som nestihla všetko. Mohla som pokračovať doma, ale bála som sa. Bála som sa, že by som skĺzla do starých časov a všetko som odložila. 

Mám ešte veľa vecí dokončiť, avšak nič sa nemá preháňať a zajtra je tiež deň. Aspoň nebudem myslieť na hlúposti, kým príde hodina H.

Zavolala Zdena. O piatej už bola doma. U nej jav nevídaný, nie že by sa v práci išla pretrhnúť, vie si to dobre zorganizovať, ale o piatej nezvykla byť doma. Šetrí sa. O pár týždňov ide na operáciu. Má nejaké ženské problémy a konečne nahlas priznáva, že musí vo svojom živote niečo zmeniť. Otázka je, či vie čo?

Veľa som o nej rozmýšľala, veľa som rozmýšľala o jej zatrpknutí a pocite, že jej vždy iní ubližovali, o tom ako to má s mužmi a ani neviem prečo dala som si to dohromady s problémami, ktoré teraz má a neprekvapili ma. Nalistovala som si vnútorné príčiny chorôb a na strane deväťdesiat osem som našla definíciu, pri ktorej mi napadlo len obyčajné, nemýlila som sa. Definícia hovorila o zranenom ženskom sebavedomí, o pocite, že postihnutej osobe ako žene ublížili atď.. 

Vo všeobecnosti ženské choroby vznikajú vtedy, keď žena na sebe niečo odmieta, nechce alebo sa nemôže cítiť ako skutočná žena, milovaná a vytúžená. Popiera samotný princíp ženskosti.

Volala Sharon a rozprávali sme sa práve o tomto, o vnútorných príčinách chorôb. Ďakovala som si a klopala na drevo, že som zdravá a že sa cítim tak ako sa cítim. 

Ani neviem prečo vybavilo sa mi, že väčšinu života som bola zdravá, že sa objavili možno tri udalosti, ktoré mali nejaký dopad na moje zdravie. V detstve to bol hluk doma, rozbíjanie tanierov a krik. Ležala som v posteli a priala som si to nepočuť. Pritláčala som si vankúš na ucho, aby som nevedela čo sa deje a moje prianie sa mi splnilo. Po opakovaných zápaloch ucha, na jedno naozaj počujem menej a tak dnes, ak je hluk stačí si ľahnúť na stranu, na ktorú počujem a v skutočnosti nepočujem nič. 

Hm. Keď mi Sharon spomenula teóriu o vnútorných príčinách chorôb prvýkrát neverila som jej, myslím, že som nebola v stave také niečo pochopiť, povedala som len to sú také táraniny, to tak predsa nemôže fungovať. Potom som sa pred tromi rokmi ocitla na oslave narodenín a do rúk sa mi dostala kniha Vnútorné príčiny chorôb. Všetci o nej hovorili a ja som krčila nosom, presne do momentu, pokiaľ som sa nepresvedčila o opaku. Vybavila sa mi kamarátka a jej psoriáza, a keď som čítala priamo na oslave, tajil sa mi dych. Sedelo to na ňu do bodky. Bola som v šoku. 

Nalistovala  som si  žlčníkové kamene, uvidela slovo hrdosť a vybavila celé obdobie, keď som si ich nevedome vytvárala. Medzitým som musela prejsť ešte bolesťou chrbta, aby som tu dnes mohla písať opatrne konštatovanie, že už viem ako na to, a že keď je človek v psychickej pohode, aj telo je v pohode.

Choroby sú len odrazom našej psychiky, takým signálom, aby sme spozorneli a pýtali sa sami seba, čo mi moje telo chce povedať, čo som si nevšimla, čo môžem zmeniť.

Stačí ho len počúvať a snažiť sa mu porozumieť.

Skúšam to a funguje to a klopem si na drevo, aj keď v minulosti som nad týmto mávala rukou...

Už viem, čo urobím. Dám túto knižku Zdene, čo ak...

Idem spať, zíva sa mi, nemôžem ju prešvihnúť, tú chvíľu, keď sa chce spať.