Deň stošiesty

Napadnú mi tri momenty, oslava v stredu, overovanie referencií a radosť z nákupu vo výpredaji. Úplne divná kombinácia, ktorá navzájom nesúvisí a môj opis by bol značne skreslený, podľa toho, v ktorej časti dňa by som ho realizovala. Moja nálada behala striedavo hore dole. Radosť striedali obavy a nekonečné úvahy o tom ako to vlastne dopadne. Nemám rada čakanie a aj keď si naordinujem, že veci nechám tak a počkám, nie je to také ľahké a rozmýšľam nad každou informáciou, ktorú priebežne cez deň dostávam a v tejto chvíli má niečo spoločné s mojou hlavnou prioritou. Tou prioritou je práca.

Dopoludnia sa telefón nezastavil. Mala som potrebu sa tak trošku uistiť, že moja prezentácia v stredu bola v poriadku, že som urobila maximum preto, aby som to dostala, že som bola dobrá. Potrebovala som to počuť od niekoho, koho rešpektujem, potrebovala som obyčajný pocit uznania, potrebovala som si urobiť imaginárnu fajku, áno už viac urobiť nemôžeš.

 Volala som so Zojou a povedala zázračnú vetu, mňa by ani toto nenapadlo, išla si na to veľmi dobre a to zadanie bol iný hardcore. Takto to nejako povedala a ja som pocítila úľavu. Možno by som to nepotrebovala počuť, keby v stredu večer niekto iný nepovedal nejasné vyjadrenie, ktoré vnieslo do mňa pochybnosti a aj keď sa tvárim, že na výsledku nezáleží, v skutočnosti mi na ňom záleží, bolo by totiž veľmi fajn mať pocit, že som vo forme aj od niekoho iného.

Včerajšok bol dňom preverovania referencií. Veľmi zaujímavé cvičenie, ktorého relevantnosť závisí od vyzretosti toho kto sa pýta, od jeho schopnosti analyzovať získané informácie a spájať ich s časom. Je zábavné počuť ako vás ľudia vnímajú s odstupom času a mimoriadne povzbudivé sú následné esemesky alebo telefonáty, od ľudí s ktorými ste možno mesiace nekomunikovali. Presne to sa dialo včera.

Volal M. Povedal, vybavil som ti prácu a porozprával mi detaily svojich referencii na moju osobu. M bol môj bývalý kolega, ktorého som si vždy vážila, pre jeho schopnosť spájať vzájomné súvislosti a vidieť veci z nadhľadu v prípade čísiel, vždy mu, ale trošku chýbal väčší cit pre ľudí. Povedal samé pozitívne veci a samozrejme musel uviesť aj nejakú negatívnu vec a tou ma pobavil. Len som sa usmievala a počúvala ako si masíruje svoje ego a vyzdvihuje svoje zásluhy ako dobre mi urobil. Starý dobrý M. 

Prišla esemeska aj od R, priamy nadriadený niekde inde. Pýtal sa ma, čo by mal povedať. Napísala som, povedz pravdu, čo si vážne myslíš. Odpísal, I will tell them the truth – which will be good for you. Potešil.

Ozval sa aj B, z môjho pohľadu najdôležitejšia referencia a pozval ma na večeru.

Napriek tomu, že som počítala s dobrými referenciami, mala som v sebe obavu, ktorú vniesol niekto iný večer predtým. Povedal len, že referencie dokážu často ublížiť, že ľudia sú neprajní, že stačí manipulatívna otázka, čokoľvek. Na jednej strane som verila svojmu úsudku, na strane druhej som si spomenula na ľudí, ktorí sa potešili, keď som odišla z biznisu, aj keď v osobnom kontakte so mnou deklarovali niečo úplne iné.

Vlastne som sa včera pristihla pri tom, že moje vnútorné presvedčenie, zďaleka nie je také sebaisté ako v minulosti. Zvláštne. Že by proces vývoja? Už, aby to bolo za mnou.

Zaujímavosťou dňa boli ranné telefonáty, kde mi na striedačku volali účastníci oslavy. Jeden účastník oslavy, volajme ju Bí, mal slabú chvíľku a verejne sa prihlásil k osamelosti a k nie ružovému dvojakému životu. Bolo cítiť úľavu nad vypovedaným, aj keď takú krátkodobú, bolo cítiť ako je ten človek rád, že je s nami, že nemusí hrať divadlo, že môže byť sám za seba. 

Znie to ako chválenkárstvo, ale mám to šťastie, že som dokázala vytvoriť okolo seba skupinku ľudí, kde sa nič nehrá. Ak nás stretnú cudzí ľudia, najskôr nevedia čo si majú myslieť, možno sú aj zdesení našim správaním, ale zvyčajne po prvom šoku príde radosť, že sme úplne normálne, aj keď o tom my samé často pochybujeme. Dovolím si trúfalo napísať, že mnohí sa chcú dostať do tohto okruhu spoločnosti bez masiek. 

A Bí? Bí je šťastná s nami, tak obyčajne ľudsky šťastná, lebo v tom svojom svete hrá neustále divadlo, rovnako ako aj mnohí iní medzi nami. O týchto divadelných predstaveniach sa dajú písať knihy, ale neprináleží mi súdiť druhých, každý má svoje vlastné dôvody prečo to robí. Pre mňa bolo potešujúci akt dôvery, ktorý tým začal zo strany Bí. 

Hm, Bí...

Ak by som písala o sebe, napísala by som, že som krava, ktorá vie, že má občas hrať divadlo, ale je mi to tak cudzie, že si radšej nabijem nos. Učím sa, občas ho hrám aj ja, ale fakt len občas. Ak by som ho hrala častejšie a kašľala na svoju hrdosť, nemusela by som tu riešiť z čoho čo zaplatím napríklad.

Nie som prototyp neutrálneho jedinca. Ľudia ma buď milujú, alebo neznášajú. Paradoxné, ale je, že aj tí čo ma neznášajú, chcú byť v mojej prítomnosti a potľapkávajú ma po chrbte. Je ich celkom dosť. Kedysi som nimi opovrhovala, dnes mi ich je ľúto a neriešim ich. Že by vývoj?

Už som zase úplne niekde inde, kde som pôvodne mala byť. Ten môj chaotický sled myšlienok je pre mňa príznačný. S tým asi už veľa nenarobím, alebo žeby áno? Doriešim niekedy inokedy.

V každom prípade, včera sme sa s ratolesťou tešili z dobrého nákupu, štyri kúsky za  päťdesiat je výborný kauf, obzvlášť, keď pôvodná cena by bola jednostodeväťdesiatpäť a medzi úlovkami je tričko, ktoré sme doma chceli. Prišla som domov, ukázala úlovky a nostalgicky sme si s mladou zaspomínali na časy, kedy sme cenu neriešili a nákup dvesto eur mesačne bol úplne bežný za handry pre mladú. 

K svojim nákupom sa radšej nebudem vyjadrovať. Neviem, prečo ale v súvislosti s tým som si spomenula na ročnú sumu, ktorú som si raz len tak vypočítala na základe výpisov z karty. Bola strašná. A z dnešného pohľadu, že úplne strašnáááááááááá. Nie že by som to ľutovala, ale príde mi to minimálne úsmevné. 

Rovnako ako nefalšovaná radosť z dobrých nákupov.

Som hore od druhej, rozmýšľam, či má zmysel ešte spať. Rozmýšľam nad svojimi obavami, na svojim divným nevysvetliteľným pocitom, ktorý ma prebudil a všetky tieto táraniny, ktoré som popísala mi prídu krásne zbytočné...