Deň stodesiaty

Ani neviem, čo napísať. Písanie o pozitívnych momentoch života mi nejde zďaleka tak dobre ako písanie o mojich sračkách. Včera bol úžasný deň. Ukončila som tréning. Stretla skvelých ľudí a uvedomila si, že som urobila veľký pokrok aj vďaka tréningu, ktorý ma inšpiroval k mnohým krokom.

Vidím tam určitú symboliku. Začala som písať na začiatku tréningu. Zotrvala stodesať dní a dostala ponuku, ktorá bude spresnená dnes, na stojedenásty deň, presne tak ako som tu kedysi spomenula, bez toho, že by som tušila, že to bude práve tento deň. Spomenula som skutočnosť, že budem písať stojedenásť dní a potom budem pokračovať s iným označením a možno s menšou frekvenciou.

Dnes mám tak trochu chuť si pomôcť knihou Vrchy a údolia a urobiť si malú vlastnú rekapituláciu. Chcela som to urobiť, už keď som ju pred mesiacmi dočítala, ale tuším až dnes je ten správny čas. Dnes ostávam doma a mám čas a čo viac, mám strašnú chuť.

Moje vrchy a údolia

„Je celkom prirodzené, že každý má v práci i v živote vrcholy a údolia.“

K tejto myšlienke ani nie je čo napísať, je to jednoducho holý fakt a keby to bolo inak, boli by sme dokonalými bytosťami a dokonalosť vzbudzuje vo mne predstavu o nudnej kráse.

„Vrchy a údolia nie sú iba dobré a zlé časy, ktoré ťa postretnú. Sú aj tým, čo cítiš vo vnútri, a sú odpoveďou na vonkajšie udalosti.“

Často na to myslím, retrospektívne si prehrávam svoj život a utvrdzujem sa v tom, že mám počúvať svoju intuíciu, že sa nemám nezmyselne pokúšať a znásilňovať veci, ktoré prichádzajú, že sa mám z nich poučiť a ísť ďalej. Nerobila som to, vždy som bojovala, bojovala s vlastnou intuíciou a odhodlaním, že veci budú také ako budem chcieť a nič a nikto mi v tom nezabráni. Moje obľúbené heslo „nič nie je nemožné a just do it“ je síce veľmi fajn, ale z odstupom času, si dovolím tvrdiť, že všetko má svoj čas, skúsiť určite treba, ale nemalo by to byť v mojom prípade v rozpore s mojou vlastnou intuíciou, ktorá je úžasne dobrá. Potvora.

„Vrchy a údolia sú navzájom spojené. Chyby, ktoré urobíš dnes v dobrých časoch, povedú k zajtrajším zlým časom. A múdre veci, ktoré urobíš dnes v zlých časoch, povedú k zajtrajším dobrým časom.“

Chyby, chyby, chyby, hm. Vzdanie sa zodpovednosti za samú seba je fatálna chyba. Presne to som urobila. Vzdala som sa zodpovednosti za seba, začala som pochybovať o sebe, o svojich rozhodnutiach a nechala som sa len tak unášať životom v zmysle hesla „nejako bude“. Nechala som to na iných a tak to aj vyzeralo. Má to, ale pozitívny vedľajší aspekt, objavila som čaro písania a to považujem za múdru vec v zlých časoch. Ohromne mi to pomohlo. Obyčajné vypísanie sa.

„Vrcholy sú okamihy, keď si vážiš to, čo máš. Údolia sú okamihy, keď túžiš po tom, čo ti chýba.“

Vždy som si vážila svoju rodinu a priateľov a nevážila som si peniaze, nevážila som si svoju slobodu, ku ktorej som sa hlásila, a ktorá je pre mňa jedna z najdôležitejších hodnôt. Nemyslela som na to, čo bude, správala som sa tak nezodpovedne, že sa to viac už snáď ani nedá. Rozmýšľala som vo veľkom a opovrhovala všetkým malým, aby som neskôr v údolí mohla opätovne zatúžiť po svojej slobode, finančnej slobode. Spätne som si prechádzala koľko som mala peňazí a o koľko som prišla svojimi nezmyselnými rozhodnutiami. Tie čísla sú tak strašné, že ich nemám odvahu tu napísať. Pochabosť, moja obyčajná pochabosť, alebo len neskromnosť v tom čase?

„Vonkajšie udalosti nemôžeš mať vždy pod kontrolou, môžeš však ovládať svoje osobné vrchy a údolia tým, v čo budeš veriť a čo budeš robiť.“

Neovplyvním skutočnosť, že ma niekto nemiluje, ovplyvním, len skutočnosť ako sa s tým vyrovnám. Ja som sa s tým vyrovnala po svojom. Začala som pochybovať. Pochybovať o sebe a pochybovanie je cesta do pekla, alebo k poznaniu?

„Cesta z údolia sa ukáže, keď sa rozhodneš na všetko pozerať inak.“

Cesta z údolia sa ukáže, keď si začneš veriť, to je začiatok. Veriť v sám seba, veriť, že mám všetky zdroje, ktoré potrebujem a ostatné príde v ten správny čas. Je neuveriteľné ako dôležitá je otázka správneho načasovania. 

„Údolie zmeníš na vrchol, keď nájdeš a použiješ to dobré, čo sa skrýva v zlých časoch.“

Poznanie, že mám všetky zdroje, ktoré potrebujem, že zmena nie je nutná, je priam nevyhnutná, že priatelia sa ukážu v tých zlých časoch, a že si treba veriť, nevŕtať sa v minulosti a klásť si otázku, čo mi to malo povedať, kde je to poznanie. Aspoň tak to vidím ja.

„Medzi vrcholmi sú vždy údolia. To, ako sa vyrovnáš so svojím údolím, predurčí, ako skoro dosiahneš nasledujúci vrchol.“

Toto bolo moje prvé veľké údolie, a aj keď to ta nevyzerá, lebo mnohé veci vyzerali inak, trvalo štyri roky. Štyri roky poznania.

„Plošina môže predstavovať čas na oddych, premýšľanie a obnovu síl.“

Mojou plošinou bol minulý rok asi prvý polrok, kedy veľa vecí bolo už uprataných, ale ešte som nebola dostatočne silná, aby som mohla kráčať hore. Také to nakopnutie prišlo opätovne v septembri, presne keď som začala opäť písať. Písanie v čase, keď som na plošine by bolo asi veľmi nudné, ale kto vie. Tak nejako to cítim.

„Zlé časy môžeš prežívať menej často, ak si budeš vážiť a múdro riadiť svoje dobré časy.“

Pravda. Nič len pravda.

„Najčastejší dôvod, pre ktorý opustíš vrchol priskoro, je arogancia maskujúca sa za sebadôveru. Najčastejší dôvod, pre ktorý zostaneš pridlho v údolí je strach maskujúci sa za pohodlie.“

Nad týmto som veľa rozmýšľala, čo to bolo u mňa a svojim spôsobom to naozaj bola moja arogancia, že dokážem zmeniť veci k svojmu obrazu, lebo to tak chcem. Ale nemôžem meniť veci, na ktoré nemám dosah, za ktoré nie som zodpovedná, nemôžem meniť niekoho, len preto, že mi zrovna nevyhovuje jeho rozhodnutie, ktorým ničí moju, nie jeho, ale moju predstavu o živote. A potom to ide rýchlo. Sklamanie. Pochybovanie. Pád. 

Dôvodom, prečo som zostala pridlho v údolí a boli to dva roky, kým som sa rozhýbala, bol strach, čo bude ďalej. Maskovala som ho za svoje finančné pohodlie a neriešila. Peniaze mi stále padali samé a myslela som asi, že budú padať stále. Obhajovala som samu seba za vetu, že mám na to nárok, že si to zaslúžim a užila som si to, alebo len posúvala, čo muselo prísť. Venovala som radšej pozornosť druhým ako sama sebe, lebo pred sebou som mala strach a vždy je ľahšie riešiť druhých ako seba. Je veľmi zábavne si to takto písať a smiať sa, lebo presne to robím, smejem sa nad svojou naivitou.

„Skvelý spôsob, ako sa dostať na ďalší vrchol, je nasledovať svoju zmysluplnú víziu. Predstav si sám seba, ako sa tešíš zo svojej lepšej budúcnosti, a to tak podrobne, konkrétne a vierohodne, že sa čoskoro budeš tešiť z činov, ktoré ťa tam dovedú!“

V snívaní som majster a vo vytváraní vízii, absolútny, len to rozhýbanie mi trošku trvá. Respektíve spresním, len tá vytrvalosť mi trošku chýba. Ja ani neviem koľko krát som začala. Veľa, veľmi veľa. Pozitívne je, že som sa aspoň po kúskoch posúvala, aj keď ma to občas hodilo späť. Vytrvalosť je moje slovo. Vytrvalosť.

„Bolesť v údolí ťa môže prebudiť, aby si uvidel pravdu, ktorú si si predtým nevšímal.“

Napadne mi chrbát, nespavosť, priberanie toto sú veci, ktoré ma sprevádzali, a ktoré boli len odrazom toho, čo sa dialo vo vnútri. Očakávanie, že ma niekto zachráni, a že to bremeno života, nevládzem niesť sama. Strach z toho, čo bude. Zajedanie stresu, doslovné ukludňovanie sa jedlom a ak budem k sebe úprimná, nikdy som tak veľa nepila. Nie že by to bolo denne, to nie, ale napadlo mi to v súvislosti s priberaním. Pila som neporovnateľne viac ako predtým. Pribrala som trinásť kíl. Moja pôvodná váha bola päťdesiatdeväť. Vždy to bolo číslo pod šesťdesiat. Teraz je to šesťdesiat  šesť a šesťdesiatdva bude pre mňa skvelé číslo, predsa len treba už trošku racionálne počítať s vekom.  

Hm, celkom zaujímavá bilancia a potom sa čudujem, prečo sa nevopchám do starých kostýmov. Občas by som sa mala zamyslieť nad svojimi očakávaniami.

„Moje údolie je strach.“

Strach je brzda, písala som to už veľa ráz. Strach tu nemá miesto.

„Keď si na vrchole, vyhýbaj sa presvedčeniu, že veci sú lepšie, ako v skutočnosti sú, alebo horšie, ako v skutočnosti sú, keď si v údolí. Spriateľ sa s realitou.“

Jo jo, v klamaní samej seba by som si mohla tiež udeliť medailu. Aj hore aj dole...

„Osobný vrchol je víťazstvom nad strachom.“

Totálne absolútne, absolútne totálne.

„Vrchol si tvoríš, keď skutočne nasleduješ svoju zmysluplnú víziu. Strach v tebe opadne a budeš vyrovnanejší, úspešnejší.“

Snažím sa o tom, moju víziu som tu opisovala viac ráz. Určite sa cítim vyrovnanejšie, až sa ma občas okolie pýta, či na niečom šliapem. Pozitívne myslenie a optimizmu mi boli vždy blízke. Úspešnejší? Neporovnateľne úspešnejšia, teším sa z každého maličkého úspechu, ktorý príde, teším sa opatrnejšie a viac si to precítim, nenechávam sa unášať do extrémov ako v minulosti a viac sa držím pri zemi a radosť je oveľa intenzívnejšia. Znie to zvláštne, ale často narážam na obyčajné slzy šťastia, alebo len takú hlúpu hrču v krku, po ktorej nasledujú dlhý výdych, hlboký nádych, poďakovanie a moja malá pochvala. Nejako častejšie ďakujem a neberiem tie veci, ako samozrejmosť.

„Z údolia sa dostaneš skôr, keď dokážeš zaujať voči sebe odstup: v práci tým, že budeš užitočnejší, a v živote tým, že budeš viac milovať.“

Hm, asi áno, ja mám skôr na pamäti tri obyčajné slová „pokora, bejby, pokora“.

„Podeľte sa inými.“

To som začala robiť, keď som sa rozhodla pre svoj prvý blog. Odkryla som sa svojej ratolesti a aj vďaka nemu sa nám podarilo vytvoriť ten vzťah, ktorý máme a ktorý sme s prestávkou jedného roka mali. Potom prišiel druhý a tretí, kde som  zdieľala  všetky svoje údolia a vrchy, aj keď občas som sa pristihla pri myšlienke, toto ani nemôžem napísať, lebo budem okamžite vyhlásená za psychopata. Fakt mi to napadlo, o to viac bolo pozitívne zistenie, že v tom nie som sama, že v tých riadkoch sa občas nájde aj niekto iný a táto skutočnosť podporuje moje presvedčenie pokračovať, síce fakt netuším ako budem kvetnato opisovať momenty šťastia, ale snáď s malou dávkou irónie a sarkazmu by to mohlo ísť.

Zvláštne. Zvláštne ako ten čas letí...