Deň deväťdesiaty deviaty

Bola som lenivá vstať z postele. Na jednej strane som mala všetko doma urobené a navarené o pol jedenástej, na strane druhej som sa neuvážene vrátila do postele a nebola z nej schopná vstať. Len tak som lehnila, bezmyšlienkovo prepínala televízor a rozmýšľala, či pôjdem von. Jedna Vesper kričala choď, bude ti lepšie, druha hovorila, zaslúžiš si byť v posteli, relaxuj. Pokúšala som sa zaspať, ale veľmi to nešlo. Noc predtým som spala desať hodín a tak som sa len prehadzovala, miestami možno chvíľu driemala, ale o vážnom spánku ani reč. 

Ozval sa telefón. Bolo mi oznámené, že som postúpila, že mi Dori pošle link na testy a potom bude ďalšie stretnutie. Povedala som len fajn a opýtala sa, či sú to tie testy, ktorých vyplnenie trvá tri a pol hodiny. Druhá strana nevedela odpovedať, a tak som len oznámila, že sa k nim dostanem cez víkend. Nemám rada testy. Sú len takým indikátorom typu osobnosti a ak je šikovný headhunter, tak základné črty dokáže vyčítať na základe dobre kladených otázok a následného pozorovania. Okrem iného vždy testami hladko prejdem a vykazujem často nadpriemerné hodnoty a v prípade osobnostných testov, sa môj profil blíži k profilom úspešných manažérov, ktorí sa berú ako porovnávacia vzorka. 

Znie to veľmi sebavedomo, ale absolvovala som ich tak veľa krát, že ma tam zriedkavo niečo prekvapí. Základ je byť v pokoji a v pohode a odpovedať naozaj úprimne, nehľadať správne odpovede, pokiaľ nejde o IQ, alebo nejakú inú merateľnú hodnotu. Testy sú vždy nastavené tak, že na jednu a tú istú vec, sa test pýta tromi rôznymi otázkami a práve nekonzistentnosť odpovedí vytvára odchýlky. Navyše v osobnostných testoch neexistujú správne a nesprávne odpovede, je to profil a každý profil je vhodný na niečo iné. Snaha odpovedať tak akí by sme chceli byť, alebo ako je asi „správne“ je len zúfalý pokus o potlačenie nášho vlastného ja. A to je hlúposť.

Volala Sharon a ako dobrý dôvod ísť von spomenula pleť. Zabralo. Dopila som kávu, ktorú som si z nudy uvarila a išla von. Bolo veľmi príjemne. Vychutnávala som si skutočnosť, že dni sa predlžujú. Bolo päť hodín a ešte nebola úplná tma, len také príjemné šero. Rozmýšľala som, či niekomu zavolám, rozmýšľala som koľko ľudí čaká na takýto telefonát, alebo by ho len uvítali a rozmýšľala som, prečo nezavolajú mne. Odpoveďou by mohlo byť, že si zvykli, že volám ja, že veci organizujem ja, a keď nevolám, tak asi niečo mám. Svojim spôsobom som si sama zavinila túto neželanú skutočnosť, dobrovoľne som prijala úlohu organizátora a potom sa občas hnevám, že nikto nič nerobí.

Zavolala som Andrejovi. Tiež ležal v posteli a práve sa otáčal na druhý bok. Viem to, lebo telefón dvihol rýchlo a rovnako ako ja nemá nastavenie zvonenie, len vidí blikajúce svetlo. Hovorím mu, sadni do MHD a príď do River Parku, som na ceste tam. Povedal len, si sa zbláznila do MHD?! Fajn tak si zober taxi, ale naspäť sa ide peši, sucho som mu oznámila. Neprotestoval. Andrej nikdy neprotestuje, potrebuje pri sebe niekoho, kto by mu zorganizoval život.

Čakala som ho v cukrárni, kde som nerozvážne skúsila Sacherku v rámci ochutnávania nových produktov v novej cukrárni. Nikdy viac. Jediné čo to malo spoločné so Sacherkou bol asi marhuľový džem a nič viac. Normálne som sa nahnevala. Nahnevala som sa na svoju voľbu. Pôvodne som si chcela dať svoj obľúbený krémešový, ale zvíťazila zvedavosť, a tak som zaplatila za niečo, čo som tam popiplané nechala. Mala by som nasledovať svoj inštinkt, ušetrila by som si kopec sklamaní, napadlo mi pri popíjaní kávy.

Spomenula som si na rozhovor so Sharon. Povedala som jej niečo o DB, čo som predtým nespomenula. Bola to hlúposť, pri ktorej som zvraštila obočie a v duchu sa samej seba pýtala, WTF? Bol to prvok, ktorý mi hovoril, toto nie a keby som sa počúvala, mohla som si ušetriť kopec zbytočných analýz. Mám dobrú intuíciu a neustále sa s ňou hrám tie svoje debilné hry, ktoré na konci vždy potvrdia, to čo som chcela zmeniť. Svojim spôsobom som malý masochista, ktorý chce veriť, že pozitívna sila myšlienky porazí prirodzenú intuíciu. Hlúposť na entú aspoň podľa doterajších skúseností. 

Prišiel Andrej, rozprávali sme o práci a uvedomila som si, že si ma nejako často obzerá. Tvárila som sa, že si to nevšímam a v hlave som sa pýtala sama seba, o čo mu ide. Fakt mám s ním pocit, že sme ako manželia po dvadsiatich rokoch. Tento raz som riešila jeho budúce bývanie a ako správna manželka som mu pochlebovala pri rozprávaní o jeho pracovných víziách. Jedno mu nemôžem uprieť, na rozdiel odo mňa je veľký vizionár, ktorý doťahuje veci do konca. Ja niečo začnem a pokiaľ nemám želaný výsledok tak rýchlo ako si predstavujem, začnem inú vec. Je zdrojom inšpirácie a asi je to obojstranné. 

Domov sme išli peši, fúkalo. Do postele som líhala s pocitom prekonanej lenivosti a stálo to tak málo, stačilo vstať z postele. Doma ma čakal mail. Aidan. Čítala som to asi trikrát a zhlboka nadychovala, aby som si na konci sama pre seba povedala uf, uf, uf, tak toto som nečakala. Absolútne narušil moju predstavu o ňom. Je to fakt veľká záhada.

A ja záhady rada, avšak iba chvíľu.