O matkách, dcérach a ich hádkach

Nie že by sa nič nedialo, stále sa niečo deje, ale nejako je menej času. Vlastne to je výhovorka, je aj čas, ale aj únava. Dostať sa do formy, skoro ráno vstávať, prečítať všetky noviny, vypiť kávu a čaj, zacvičiť si a pracovať, je občas dosť únavné. Aspoň taký pocit mám ja, obzvlášť, keď mám v hlave milión päťsto iných vecí, ktoré sa dejú v okolí a hlava pracujú na plné obrátky.

Víkend bol pohodový až na malé veľké dvihnutie tlaku od mojej ratolesti. Nechtiac som sa opýtala kam sa vôbec hlási do školy. Niečo zaštekala a tak som si ju dovolila zavolať a opýtať sa ešte raz, aby som sa dozvedela, že nejaké prihlášky už dala do zahraničia, a že do BA si žiadnu dávať nebude, pretože všetky školy stoja za prd a hádam sa nebude hlásiť na nejakého Komenského univerzitu. Neveriacky som na ňu hľadela, v duchu som si možno aj počítala do desať a spýtala sa, či sme sa na niečom nedohodli. Fatálna chyba. 

Obratom sa mi dostalo prednášky o tom, že snáď nebudem rozhodovať o tom, kam sa bude hlásiť. Povedala som len, nemám to v pláne, len sme sa dohodli, že jedna prihláška pôjde aj do BA, v prípade, že zahraničie nevyjde. Dostalo sa mi aj odpovede, že v tom prípade pôjde robiť au-pairku do Londýna. Už to nebolo vyučovanie francúzštiny v Mikronézii, čo ju napadlo v decembri, už to bola au-pair v Londýne. Po tejto informácii som na malý moment prestala dýchať a dvihol sa mi tlak. Hovorím je, ty a au-pair, nebude to pod tvoju úroveň, keď ti žiadna univerzita na Slovensku nie je dosť dobrá. Odpoveďou bolo, áno ja, budem sa učiť Business English. Hovorím jej, to sa dá aj tu a ešte tu môžeš pracovať v serióznom zamestnaní. To nepôjde, bola odpoveď, ja tu nechcem žiť, ja mám v tom jasno. Tak som len povedala, nečakaj odo mňa žiadnu podporu, budeš dospelá tak sa o seba staraj.

Následne som sa dozvedela, že ju nepodporujem a to ma fakt dvihlo zo stoličky. Pripomenula som jej všetky výmenné pobyty, kurzy a dopytovala som sa príkladu, hádka gradovala a potom sme sa úplne zamotali. Na konci bol môj monológ o zodpovednosti, o vážení si toho čo má, o pokore, atď. Na druhej strane bolo pozeranie do blba, prešľapovanie na mieste, počítanie času kedy už skončím a nemiestne prikyvovanie hlavou. Ja som ti tu na smiech? Štandardne som sa opýtala. Ale nie, chichotavým spôsobom mi oznámila, ale ty to všetko tak preháňaš, veď ja som rada, veď ja viem čo všetko pre mňa robíte, ale ja mám aj svoj život a začala mi vysvetľovať ako to bude.

Čím viac som ju počúvala, tým viac som si uvedomovala, že sa mi až príliš podarilo to čo som chcela, že som ju vychovala až k príliš veľkej samostatnosti a nezávislosti. Na jednej strane ma to tešilo, na strane druhej mi to bolo trochu ľúto. Bolo mi ľúto, že ma vlastne nebude potrebovať, aj keď viem, že to tak v skutočnosti nebude, ale ten pocit tam bol. 

Všetky naše hádky majú rovnaký priebeh, najskôr veľká gradácia, následne moje monológy, ktoré vie už naspamäť, potom smiech z oboch strán a normálna diskusia v pozadí, v ktorej je občas vyrieknutá, občas tichá zhoda na tom, ako nám jej obom dobre a aké máme vlastne šťastie, že máme vzťah aký máme. 

V nedeľu povedala niečo ako, keby si ty vedela ako sa rozprávajú moje spolužiačky s maminou, tak by si neverila, ja keby som na teba tak zaštekala, tak letím asi z domu. A mne napadlo to isté, keď vidím komunikáciu ostatných a ďakujem za náš štandardný priebeh hádok, na konci ktorých si zvyčajne urobíme kávu alebo dáme nejaký koláč a normálne pokračujeme. 

Občas sa pýtam, či to nejde aj bez toho úvodu, ale niekedy sa asi treba vyventilovať. Nijaký iný rozumný dôvod mi nenapadá. Možno ešte skutočnosť, že máme radi svoje rituály, lebo aj naša občasná hádka je forma nášho rituálu s presnými nepísanými pravidlami.

Neviem prečo, ale v nedeľu som si spomenula na svoj výber škôl, podľa čoho som sa rozhodovala ja. Vždy som chcela robiť v móde, ale zvíťazila nado mnou praktickosť a neskôr som si to predefinovala na niečo, kde zarobím veľa peňazí, lebo peniaze znamenajú nezávislosť a výber školy bol pre mňa otázkou praktickosti. Mladá chce robiť v móde, vybrala si absolútne nepraktické školy pre realizáciu na Slovensku, nijakú inú alternatívu nepripúšťa a ak sa aj prihlási do BA bude to kvôli mne. Na jednej strane ma teší, že si razí svoju cestu, na strane druhej mám tendenciu ju usmerniť a pripomínať jej určitú praktickosť výberu. Neviem čo je správne, ale asi je to úloha matiek občas praktickosť veci pragmaticky pripomínať. Presne tak ako to robila moja matka.

V každom prípade je to zvláštne. Na jednej strane v dobrom závidím a prajem tie nekonečné možnosti, ktoré naše ratolesti majú, na strane druhej je tu praobyčajný strach, ktorý ma občas prepadne. 

Strach, že tu nebude, strach, že tam nebudem.

Strach, že prídem o naše rituálne hádky, pravidelné večery vonku, spoločné nákupy a občasné návštevy kina. Strach, že to už nie je to malé usmievavé stvorenie, ale dospelá bytosť, preberajúca zodpovednosť za svoj život. Strach, že niečo bude chýbať, aj keď viem, že to tak nie je.

Jednoducho ma to prepadlo, jednoducho mi to napadlo.

Potom mi však bola vykreslená naša svetlá budúcnosť, z ktorej vyplynulo, že sa môžem tešiť na starobu v Central parku, a že jedného dňa dostanem svoju vysnívanú kabelku, lebo keď bude robiť v tej móde, bude mať nekonečné možnosti a že mi možno kúpi aj ten dom v Londýne, tak ako plánovala, keď mala desať a boli sme tam spolu. Povedala som, že radšej vidiecky vo Francúzsku, na čo sa zamyslela a oznámila, že bude aj ten.

Usmievala som sa.

Pri takejto svetlej budúcnosti sa predsa nedá inak.

Hm, aj tak je to zvláštne...

Strach, že tu nebude, strach, že tam nebudem.