Bola som u zubára a triasla sa mu ruka. Vôbec to nebol dobrý pocit. Sedela som prikovaná v kresle a rozmýšľala o vhodnosti upozornenia na túto malú skutočnosť. Neurobila som nič, len zotrvávala v napätí, či sa ruka šmykne alebo nie.
Taktiež som pracovala. Po štyroch rokoch som sa vrátila do budovy, kde som investorovi vysvetľovala, kde majú byť umiestnené požiarne uzávery. Bol to zvláštny pocit byť tam opäť. Vyviesť sa o poschodie vyššie a byť vo výťahu s ľuďmi, ktorí rozmýšľajú, či som to ja. Štyri roky, ten čas neskutočne letí.
Domov som prišla vypľutá a prepracovala som sa do stavu únavy, že som nevedela zaspať na jednej strane a na strane druhej som nevedela pracovať. Moja hlava nepracovala, bola úplne prázdna. Totálny stav beztiaže, len záblesky toho, čo všetko musím urobiť.
Nejako je toho veľa, ale čím je toho viac, tým viac stíham a opäť to stíham bez zmluvy, musím ju vo štvrtok urobiť. Dnes to bude veselé a zajtra ma čaká odložená cesta do Hradca. Rozmýšľam, čo zruším, alebo či to nechám len tak plynúť. Jednu vec som už ignorovala, rannú návštevu lekára. Nebola som schopná vstať a asi sa vykašlem aj na stretnutie, kde by som mala dostať nejaké informácie na zajtrajšie stretnutie. Nemala by som to s tou prípravou preháňať.
Mala by som sa obliecť, ale hodím ešte jednu kávu, dnes som nejaká neprebudená a navyše neviem, čo si mám obliecť. Včera som postávala pred skriňami dobrých tridsať minút a sľúbila som si, že si veci vyberiem večer. Mala by som si umyť čižmy. Asi si dám čierne nohavice a čo navrch? Košeľu? Nemám rada bielu košeľu a iná sa mi nebude hodiť. Musím sa zbaviť brucha, potom to bude jednoduchšie.
Musím urobiť veľa vecí a hlavne prestať používať slovo musím.
Som neprebudená.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára