Aidan Shaw. V hlave mám presne toto meno a presne tento charakter. Mám chuť si pozrieť Sex v meste, tretiu a štvrtú sériu kde hral. Mám chuť si ho pripomenúť. Mám chuť si zasnívať.
Dorozprávala som s Ivanom, ktorého budem volať Aidan, práve pre tú podobu, nie len fyzionomickú, ale aj ľudskú, dokonca aj pracovnú. Je stolár, vyrába vo voľnom čase nábytok, len tak pre potešenie, v minulosti robil klasického menejžera. Tiež mal dlhšie vlasy, ktoré má ostrihané na krátko, rovnako nosí vyťahané tričká a voľné nohavice, má takmer dva metre, má psa a je neskutočne sčítaný. Pripomína mi ho. Pripomína mi jeho televíznu dokonalosť. Píšeme si asi deväť mesiacov s menšími väčšími odmlkami.
Môj Aidan je o rok starší, v znamení váhy. S váhami mám svoje skúsenosti, vždy to boli vášnivé vzťahy a vždy som si s nimi veľmi dobre rozumela, rovnako ako s touto váhou. Nespomínala som ho, lebo tu nežije, delí nás trojhodinová vzdialenosť a skutočnosť, že žije niekde v okolí Veľkého Krtíša. Úplne iný svet. Presne taký pocit mám občas, keď sa rozprávame a napriek tomu si výborne rozumieme. Má veľmi veľa spoločného s jednou časťou Vesper. Tá Vesper nechodí po baroch a je schopná žiť v malej dedine pri VK, starať sa o záhradku, piecť koláče, vychovávať deti a ako mi dnes bolo povedané štyri hodiny pracovať, aby som sa nezbláznila.
Ale potom je tu iná Vesper, ktorá potrebuje svoje kamarátky, kino, kultúru, Bratislavu alebo nejaké iné mesto a tak zotrvávame len pri písaní.
Neviem prečo, možno to súvisí s tými obrazmi, mi včera napadlo, či sa to nedá nejako inak premaľovať, keď tu mám pod nosom človeka, s ktorým si pocitovo dlhodobo vyhovujeme, aj keď sme svojím spôsobom iní. Myslím, že to máme rovnako a vždy, keď jedna časť by sa aj vrhla do spoznávania, tá druhá sa ozve a opýta sa tej prvej a na čo je to dobré, a tak nerobíme nič. Váhavá váha a rozdvojený blíženec.
Spomenula som si aj na sobotňajší rozhovor o tom, na základe čoho sa rozhodujeme, keď si vyberáme partnera. Povedala som, že tvoje srdce, intuícia, ale aj rozum musia povedať áno. Stále mi to behá hlavou. Behá mi hlavou myšlienka, či práve ten rozum, nie je často brzdou pri našich rozhodnutiach, ale v zásade práve teraz, keď som si to sama pre seba napísala, som si v duchu aj odpovedala, nie je, rozum nás občas chráni. Asi to je jeho funkcia. Srdce nám dovolí lietať, rozum nás chráni a intuícia dáva tieto dve veci do harmónie a dáva tomu také to povestné požehnanie.
Hm, keď sa však nad tým zamyslím ešte raz, je vlastne tou brzdou, ktorá ide po istých farbách, namiesto toho, aby sa pustila do miešania nových. Mám v tom trochu guláš. Faktom, ale zostáva nezodpovedaná otázka, či tri hodiny a opustenie známeho prostredia je tak veľa a či to nestojí za skúsenie, či nie je občas hlúposť kričať nie neznámym veciam.
Tak ako sa ma včera niekto opýtal, či verím na zelených mužíčkov. Prvá odpoveď by bola nie, neverím, ale druhá by prišla po chvíli a povedala by, neviem, nevidela som ich, to ale neznamená, že nie sú...
Hlúpy príklad, ale presne toto mi behá v hlave, naše, moje vedomé obmedzovanie...
Kričanie nie veciam, ktoré nepoznám...
(to je jediná pesnička, ktorú som našla a sú tam obaja, a keď som si to pozrela, tá podobnosť je neuveriteľná)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára