Deň stojedenásty

Ostala som doma a užila si to. Ráno som odbehla na obočko. Upravené obočie je základ, je to jedna z mála vecí, z ktorých som neupustila, ktoré jednoducho musia byť. Potom som vyzdvihla permanentku do sauny, najvyšší čas chodiť opäť, mám ju za rohom a je strašne lacná. V mäsiarstve som kúpila čerstvý pečeňový syr ako takú malú delikatesu. Milujem ho, a keď miluješ, nie je čo riešiť. V malých potravinách som zakopla o lístkové cesto a spomenula som si na zošúverené jablká v košíku, buď ich vyhodím, alebo s nimi niečo urobím. Rozhodla som sa pre možnosť B a urobila som primitívne, ale strašne chutné jablká v župane. Boli delikátne. Pustila som sa aj do malého upratovania, aby som si skrátila čas čakaním na telefonát o tretej, kedy sme si mali spresniť podmienky.

Pchala som do seba jablká v župane, keď zazvonil telefón. Bolo sedem minút po tretej. Bavili sme sa asi štyridsať minút. Na začiatku boli overené sprostredkované čísla, ktoré som spresnila. Postupne sa vysvetľovala variabilná zložka, na ktorej vplyv mám minimálny, ale jej výška je zaujímavá a môj individuálny podiel je len štvrtinový. Potom prechádzal tzv. pracovné pomôcky, čo mi bolo veľmi smiešne, už len spomenúť stravné lístky a dostanem sa do kolien. Reč prišla aj na auto. Ponúkajú škodu, vysvetlila som, že nepotrebujem auto, že ocením príspevok na auto a začali sme prepočítavať. 

Tá myšlienka s príspevkom mu nebola nesympatická, len sa s ňou on asi ešte nestretol, respektíve si neuvedomil, že príspevok na auto je spôsob ako môže firma šetriť, a tak si to potreboval sám prepočítať. A samozrejme sme si určili termín nástupu.

Má pripraviť ponuku. Termín som dala do piatku, pripomenula som im, že mám aj inú alternatívu, a že sa musím vyjadriť. Budúcu stredu mám ísť do Čiech, nechce sa mi tam ísť, ale asi treba viac možností. Viac potvrdených možností, aj keď v hlave mám úplne jasno, ktorý smer je ten správny pre mňa.

Podvečer som sa pustila do prepočítavania. Ak dostanem príspevok na auto, nemuselo by to byť zlé. Všetko popri tom by som si mohla odložiť a dorovnať mínusy na účtoch. Nevyskakovala by som, ale bola by som na nule v priebehu roka. Tá predstava sa mi veľmi páči. Stačí sa správať rozumne.

Možno nie tak ako včera. Včera som si dopriala malú veľkú odmenu, kúpila som si šaty a košeľu do práce. Pozitívne je, že boli z výpredaja  ako za starých časov, keď som na ne nemala a čakala, či budú v zľave. Ak tam boli, znamenalo to, že sú mi súdené a kúpila som si ich, ak nie mávla som rukou a včera tam boli a ja som rukou nemávla, pridala som k nim ešte košeľu a tá až v takej veľkej zľave nebola. Bola drahšia ako šaty. Avšak je božská a vyzerám v nej fakt dobre, len to chce zbaviť sa brucha a úzku sukňu. Mám oboje, aj brucho aj sukňu.

Večer som poňala relaxačne. Poctivo som si zacvičila, dala vaňu, preskakovala z pravej strany na ľavú, obzerala sa v zrkadle a rozmýšľala, že by som zajtra mohla vydržať nežrať. Je spln, že by som to poňala tak trochu aj ako skúšku vytrvalosti. Tá košeľa stojí za zbavenie sa brucha, rovnako ako kopec iných visiacich na vešiaku, ktoré nemôžem obliecť presne z toho istého dôvodu.  

Uvidím, odhodlanie rozhodne je a ak nevyjdem z kancľu, tak by som reálne mohla byť len na vode, prípadne na káve.

Nevyzerá to celé vôbec zle, vyzerá to priam skvele, aj ponuka, aj šaty a vôbec všetko celé.

Stačí utiahnuť opasok, ísť step by step pekne pomaly a z mínusov sa časom stanú nuly...