64

Áno, mám to za sebou. Prvý oficiálny bežecký tréning. Ani neviem, čo napísať. Bolo to neuveriteľné dobré, aj keď som išla dušu vypľuť a začiatok nebol zrovna štandardný. Sedela som v aute a volala  s bratom pánom Zariadime-vybavíme, keď nejaká sliepka na prázdnom parkovisku vrazila pri cúvaní do môjho auta. Neverila som vlastným očiam a môj nevlastný brat neveril vlastným ušiam, keď som mu oznámila, čo sa vlastne stalo a čo práve idem robiť. Mladej som sa opýtala koľko ju stálo úsilia vraziť do jediného auta široko ďaleko a či by si to nabudúce predsa len nemohla odpustiť, lakovanie celého nárazníka je sakra drahá vec, viem o čom hovorím, pred dvomi rokmi v zime sa lakoval dva alebo trikrát. Nemala ani toľko chochmesu, aby sa slušne ospravedlnila, a keď povedal a niečo ako veď to nie je až také strašné, opýtala som sa jej, či to neskúsime opačne, aby som mohla skonštatovať s úsmevom na tvári, že to nie je až také strašne. Naveľa  stíchla a len som povedala niečo ako choď, choď už kade ľahšie.  Môj brat sa na tom výborne bavil, a keď som mu oznámila, čo vlastne idem teraz robiť, povedal, že som úplne šibnutá. A dnes ráno mám obdobný pocit.

Prišiel malý a veľký feši. Malý feši bol tréner a veľký feši spolubojovník a navyše strašne sympatický spolubojovník. Okamžite som zabudla, čo sa vlastne pred chvíľou stalo a rozdávala úsmevy na všetky strany. Malý povedal niečo ako, ideme sa rozohriať, v duchu som si povedala fajn, to dám. Myslela som si to do momentu, pokiaľ som nepocítila tempo, ktoré fešáci zvolili. Nemala som čas myslieť na nič, stratila som schopnosť ozvať sa, jediné čo mi chodilo hlavou bolo dýchaj, Vesperka dýchaj, to dáš, nie si žiadna bábovka. Dali sme asi 1,5 km na zahriatie pri rýchlosti 5,30 min/km. Bola som blízko srdcovému kolapsu a moje druhá ja sa ma dokola pýtalo, bolo ti to treba a to prvé hovorilo, bolo. 

Potom nasledovala slávna bežecká abeceda, pri ktorej som si pripadala ako na hodine telocviku, a aj keď nekoordinované pohyby vyzerali miestami smiešne, bola to vlastne strašná sranda. Zakopávala som, predkopávala, cupitala, jelení skok skákala a kopec iných blbosti a Malý sa musel strašne smiať, lebo ja som sa smiala celý čas. Po tejto tridsať minutovke, ktorá dala zabrať, si chlapci zmysleli, že to ešte nestačí a ide sa opäť behať. Rýchlo som rozmýšľala, čo urobiť, a tak som to tam začala organizovať. Hovorím, chlapi a nemohli by sme trošku znížiť tú našu rýchlosť, Veľký by mohol trénovať beh po špičkách, ktorý opakovane viac raz spomínal. Nikto neprotestoval a zdalo, že to všetci uvítali. Prišlo mi to tak, ako keby sa všetci, s výnimkou Malého, na začiatku chceli ukázať a celkom som sa bavila. Bavila som sa na svoje hlúposti, pre ktorú dnes asi ani z postele nevstanem, aj keď večer som sa cítila ako v siedmom nebi.

Spomenula som si na svoj pretek pred siedmimi rokmi, keď som dala 5km v čase 23 minút a neprišlo mi to tak dávno. Tie pocity sa okamžite vrátili a v blaženej nálade som odchádzala domov. Behať s niekým je vlastne strašná sranda, aj keď na začiatku sa ide duša vypľuť. Sama som zvedavá ako to pôjde, ale chuť zotrvať je viac ako veľká. Ten tímový duch, alebo ako sa mu nadáva, je neodolateľný. Rovnako ako nový spolubežec. Škoda len, že je zadaný, teda aspoň myslím. V každom prípade dnes sa teším na posteľ, knižku a sladké ničnerobenie a zajtra na ďalší tréning.

Knižku som našla viac ako tématickú „O čem mluvím, když mluvím o běhání“. Popis na obale bol viac ako výstižný:

„Keď behám, tak proste len behám. Základným princípom je pre mňa behať v prázdne. Alebo, keď to poviem obrátene, behám možno práve preto, aby som dosiahol prázdno. I do takého prázdna sa občas samovoľne vplížia momentálne myšlienky. Čo je celkom samozrejmé. V ľudskej duši jednoducho nemôže existovať skutočná prázdnota. Ľudská psychika nie je tak silná, aby sa s ňou vyrovnala, ani tak konzistentná. Podobné myšlienky, ktorá sa mi pri behu vkrádajú do duše, ale nie sú nakoniec nič iného ako obyčajné odvodeniny prázdnoty. Nemajú obsah, sú to len úvahy, ktorá sa všetky točia okolo prázdna uprostred.

Myšlienky, ktoré sa mi pri behaní liahnu v hlave, sa podobajú oblakom na oblohe. Oblakom najrôznejších tvarou a veľkostí. Prichádzajú a potom tiahnu ďalej. Obloha, ale zostáva stále rovnaká. Mraky sú len obyčajnými hosťami. Prechádzajú cez ňu a potom miznú. A zostáva iba nebo. Obloha. Niečo, čo existuje a neexistuje zároveň. Niečo, čo zároveň je substanciou a súčasne ňou nie je. A potom nám neostáva, nič iné, len aby sme spôsob bytia takejto neurčitej schránky prijali tak ako je a porovnali sa s ním.“

Mimoriadne výstižný úryvok, moja hlava funguje podobne a nie len pri behaní.

Myšlienky prichádzajú a potom tiahnu, ale obloha zostáva stále rovnaká... A prázdno, je len občasne želaný stav, ktorý vlastne nenastane...