60

Vstala som netradične tradične 3:40. Samu ma to prekvapilo, už dlhšiu dobu vstávam v normálnejšom čase, už dlhšiu dobu som neriešila peniaze. Za normálnych okolností ich neriešim ani teraz, ale normálne okolnosti nie sú. Klient mi visí peniaze pol roka a ja visím peniaze daňovému úradu. Sľúbil koniec júna a je júl a stále nič. Dochádza mi trpezlivosť a som z toho trochu nervózna, a keď som nervózna z peňazí, vždy vstávam 3:40 akokoľvek to divno znie, je to jednoducho tak.

Hrala som sa s excelovskými tabuľkami a možno som tak tajne dúfala, že sa tam objaví nečakaný plus. Neobjavil. Chvíľu som si premietala zbytočnosti, ktoré som za šesť mesiacov kúpila a obišla by som sa bez nich. Potom som nad tým len mávla rukou, ak by som všetko obmedzila, čo by som mala z toho života, maličkosti potešia a za maličkosti sa občas platí. Na druhej strane som si povedala, že škrtiť rozpočet reálne budem od septembra, keď tu mladá nebude. Sama som zvedavá na koľko sa to dá. Teraz je to osminka z toho, čo som míňala len pre vlastnú spotrebu kedysi a možno to znížim na desatinku. Kto vie? Ani ja nie.

Keď ma tabuľky prestali baviť, pozrela som na hodiny a rozmýšľala, či ju úplne šialenstvo ísť teraz behať na Železnú. Obzrela som si svoje spuchnuté kolená a usúdila, že nie je, že sa budem snažiť dodržať predpísaný tep a štyridsaťpäť minút jednoducho dám.

Prišla som tam ráno o šiestej a na parkovisku už bolo päť áut. Fúha, sú lepší odo mňa. Poctivo som sa rozcvičila, zakomponovala prvky bežeckej abecedy a sama pre seba sa smiala a krútila hlavou nad svojou pochabosťou. Stlačila štart na hodinkách a pustila sa do behu. Udržať tep na 150 bolo nemožné, vzdala som to a snažila sa ho držať na 160, to už bolo predsa len trochu reálnejšie, ale aj tak žiadna sláva. To čo som robila, by som snáď ani behom nenazvala. Prvky behu to rozhodne malo, ale vo veľmi spomalenom tempe. Takmer som prešľapovala z nohy na nohu, len aby som udržala ten debilný tep. Po dvadsiatej druhej minúte sa stal zázrak a dokázala som nepípať, tep bol na 150 a udržala som ho zbytok trasy. Znie to divne, ale urobilo mi to veľkú radosť, asi som sa aj usmievala a len tak ľahko pokračovala k parkovisku s jedinou myšlienkou v hlave, dala si to dnes Vesperka.

Čísla sú síce strašné, ale 45 bez prestávky vôbec nie je zlé a čo je na tom najlepšie, horšie to už nebude. Rovnako ako s peniazmi, horšie to už jednoducho nebude, stačí udržať predpísaný mesačný tep, aby som sa príliš neskôr nezadýchala, ale práve naopak, dobehla minulosť a vyrovnala kyslíkový dlh. Dýchať treba pravidelne. Údajne je to zdravšie...

Asi by som mala niečo robiť, že by zarábať peniaze?