61

Včera to bolo 11 km. Z toho asi len 2 som dala rýchlu chôdzu. Ubehlo to veľmi rýchlo a keď mi tréner na konci povedal čísla, neverila som vlastným ušiam a okamžite som zabudla na bolesť nôh v oblasti členkov, kde som asi objavila svaly, o ktorých existencii som ani len netušila. Zbitá a vysmiata som dobehla domov a moja eufória pre beh ešte narástla. Mala som na tvári permanentný úsmev a vyžarovala nepochopiteľné nadšenie, aj keď z  vane som sa už plazila po štyroch. 

Rozmýšľala som nad výberom pesničiek, ktoré by boli vhodné na behanie. Zatiaľ, keď behám, počúvam len vlastné chaotické myšlienky a možno pesničky by mi to spríjemnili. Včera mi to spríjemnil Malý. 

Veľa sme kecali. Kecali sme o ľudskom nepochopení, o tom aký blahodarný vplyv ma šport na psychiku, o tom, že je to svojim spôsobom dvojsečná zbraň. Na jednej strane ti okolitý svet a jeho problémy prichádzajú malicherné a si oveľa viac nad vecou, na strane druhej si obvinený z nepochopenia toho okolitého sveta, už len tým, že zľahčuješ, priam bagatelizuješ problémy iných. A pritom je za tým čistá chémia, s ktorou veľa nenarobíš. Lacné endorfíny namiesto drahého prozacu.

Začínam tomu rozumieť. Začínam rozumieť Markovi. Marko je triatlonista, ktorý všetko zľahčuje až sa tým stáva neznesiteľný a mne podozrivý. 

Na strane druhej, stále si myslím, že aj ten beh, alebo akýkoľvek šport, je malý útek, často pred samým sebou, pred svojimi myšlienkami. Je to vlastne taká forma barličky, ktorá pomáha prežiť vlastný život a nemať pocit prázdnoty, aj keď prvotná myšlienka je práve túžba po pocite prázdnoty. Nádherný rozpor.

Pamätám si ako som začala pred rokmi behať, pamätám si ten prvotný impulz. Merlot. Chcela som na neho zabudnúť, a tak som začala behať. Prihlásila som sa na oficiálny beh, urobila tréningový plán a dala ho. Tréningy som si okorenila plávaním a squashom, hrávala som mestskú ligu a bola som fakt dobrá. Ráno zabehla 5 kilákov a následne odohrala 4 squashové turnaje, ktoré som často s prehľadom vyhrala, a aby toho nebolo málo, dvakrát týždenne som plávala. Včera som si na to spomenula a ani neviem prečo. 

Spomenula som si na neuveriteľnú fyzickú a psychickú silu, ktorou som ovplývala, koľko veľa vecí som stíhala, aké som mala rýchle tempo a ako následne som vedome chcela spomaliť a v mene spomalenia som radšej všetko postupne opustila. Aká veľká hlúposť. Tempo a rýchlosť je mi prirodzená, tak doparoma, prečo sa jej bránim? Alebo len bránila?

Rozmýšľam nad tým čoraz častejšie. Rozmýšľam nad rýchlosťou, nad zabudnutím, nad útekmi, nad barličkami, nad obyčajným prežitím. 

Rozmýšľam nad behom, ktorý mi robí dobre, rozmýšľam nad Merlotom a dnes aj Severanom, nad silou myšlienky a náhodami, pri ktorých sa usmievam ako dnes, keď som išla cez LM a myslela na Merlota a v rádiu zahrali Obchodníka s děšťem. 

Prišlo mi to symbolické. Mám rada tieto náhody. 

Mám rada deja vu...

Rok 2011 mi pripomína rok 2004...