Prečítala som si mail plný invektív a neverila vlastným očiam. Zúfalí ľudia, robia zúfalé činy. Dotklo sa ma to, čo som si prečítala a nevedela som to hodiť len tak za hlavu. Sedela som na porade a počítala do desať. Počítala som do desať asi desaťkrát a v hlave sa mi rojilo milión otázok. Najčastejšie sa opakovala otázka, či sa mám teraz dvihnúť, odísť a vyplakať sa. Chcelo sa mi plakať a potom len tak ležať a tupo hľadieť do steny. Možno som sa chcela aj ľutovať. Spravodlivosť je slepá, ale veci sa dejú vždy pre niečo. Táto vec ma má asi niečo naučiť a jediné čo mi napadne je skutočnosť, že nemám veriť nikomu, že ľudia, keď sú v úzkych dokážu napáchať strašné veci.
Stále som opakovane počítala do desať a v duchu som si hovorila, dýchaj, dýchaj. Potláčala slzy, ktoré boli na krajíčku a ustála to, nepodľahla som chvíľkovému emocionálnemu výkyvu a zotrvala za stolom s kamennou tvárou ďalších šesť hodín. Celý čas som sa tešila na večerné behanie, na to ako si privodím stav prázdna a zabudnutia. Nič z toho sa však nekonalo. Začala som behať a pociťovala veľkú bolesť kolien. Po prvýkrát som reálne cítila kolená a neskôr sa pridali aj členky. Snažila som sa držať tep, ale po kilometri som to vzdala a rozhodla sa pokračovať chôdzou, aby som sa po ďalších metroch rozhodla bežať späť k autu. Nahnevaná sadla do auta. Nasadila tmavé okuliare, pustila nahlas hudbu a nechala voľne padať slzy.
Tento raz to neboli slzy ľútosti. Boli to pravé nefalšované slzy hnevu. Bola som nahnevaná na seba, že som to vlastne neustála a nejaký debilný mail mi pokazil skvelý večer, ktorý mal byť len môj.
Ešte mám pred sebou dlhú cestu...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára