Tak mi to zase Sharon vysvetlila. Poobede som jej kňučala do telefónu a moje kňučanie bolo razantne prerušené. Povedala niečo ako „drahá máš depku, nedeľnú depku, všetci sú v péčku a ty si tam sama, áno moja, a to ty nevieš, že to je normálne, že v piatok padáme dole hubou, lebo práca z celého týždňa, že v sobotu sa upratuje, nakupuje a nie je čas na dumanie a v nedeľu príde fáza oddychu a ty začneš rozmýšľať nad chujovinami, takto nejako je to drahá.“ Nestačila som oponovať, zmohla som sa len na ale a opäť spustila „a behať si už bola, nebola, tak padaj a nevymýšľaj debiliny, nezabudni si to zapísať do svojho debilníčka a spomeň si na naše nedele, ráno beh, poobede obed u mamy, podvečer ja spinning, ty bedminton, následne hodinové plávanie, slastná sauna, masáž a večer bylinkový čaj, žiadny čas na nezmyselné filozofovanie, ty nevieš, že máme byť za pekné a nie za chytré...“
Neoponovala som, mlčky som súhlasila a sama pre seba som si zakázala zdržiavať sa dlho v posteli a prudko sa zamýšľať. To bolo tým nečakaným nadbytkom času. Nikdy som ho nemala veľa a vždy som všetko takmer do detailov plánovala, aby som ho čo najefektívnejšie trávila a hlavne ním nemrhala. Pozitívnym vedľajším efektom boli nulové úvahy o živote. Nie že by som sa nad svojím životom nezamýšľala, len som vždy včas mávla nad niektorými vecami rukou, alebo sa vytratili do stratena, keďže som mala nabitý program, ktorý nedovolil myslieť. Myslieť nad hlúposťami.
Trošku som to prehnala po rozchode. Tiež som mala plný program, tak plný, že som nemala čas volať naspäť kamarátkam a tie sa ozývali zriedkavejšie a zriedkavejšie. Dostala som sa do korporátneho kolotoču. Negatívnym efektom bolo totálne vyhorenie a označenie „corporate bitch“, pseudopozitívnym efektom bolo povýšenie. Presne v zmysle obľúbenej hlášky z filmu Diabol nosí Pradu „keď sa tvoj život ocitne v troskách, je čas na povýšenie“. Len diabol nosil Bossa a Maru. Neviem, prečo som si na to spomenula, možno mi to Sharon pripomenula, keď sme sa nostalgicky chvíľu vŕtali v minulosti. V každom prípade som si ten film dnes opäť pozrela a opäť sa bavila.
Dnes som mohla urobiť milión päťsto vecí, ale nejako som mala potrebu písať a keď píšem, snažím sa zachytiť, čo mi ide práve hlavou a to je občas pekný chaos. Ranný chaos.
Po telefonáte som išla behať a bolo to neuveriteľne ľahké. Išla som s ambíciou behať hodinu. Po desiatich minútach som si povedala dobrých bude aj štyridsať minút, ale po dvadsiatich to išlo samo, dala som hodinu a zabehla 9 km. K svojmu cieľu som pomerne blízko a mám k tomu ešte 40 dní. Neuveriteľne ma to nakoplo a so stoickým pokojom som poslala dvoch ľudí do péčka. Zrazu som chcela byť sama, nerušene čítajúca knihu, alebo pozerajúca film, užívajúca si nedeľný oddych a sladké ničnerobenie bez pochmúrnych myšlienok.
Bolo a je to celkom jednoduché.
Stačí sa nezastaviť, a keď, tak len na malú chvíľu...
Hm, mám chuť na nejaký výlet.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára