41

Ak by som niečo písala v 43 deň, bola by to dilema medzi tým, čo mi je vlastne blízke, či je to miestna dedinská zábava vo Váhovciach, či ako sa to volalo, alebo fajnový podnik v centre. Ak by som niečo písala v 42 deň, bola by to dilema medzi tým, čo mi je vlastne blízke, či je to lokálna spoločnosť  versus zahraničná spoločnosť s občasnými služobkami von, ktoré som istého času preklínala, a ktoré by som teraz celkom uvítala. Ak by som niečo písala teraz, bola by to dilema, čo mi je vlastne blízke, či je to život v centre mesta, alebo niekde v kopcoch, či je to Vesper číslo 1, alebo 2, prípadne 3 a 4...

A mohla by som pokračovať, celé tieto dni sú o mojich dilemách. Vo štvrtok som vážne začala rozmýšľať nad otázkou, na čo mi je vlastne taký veľký byt, či nie je rozumnejšie sa ho zbaviť, keď svojim spôsobom tu ostanem o chvíľu sama a splátky sú fakt vysoké, že by som ho mohla predať, vyplatiť, zostala by mi nejaká smiešna čiastka a následná splátka na hypotéku by bola asi polovičná. Mladá povedala, že to nie je dobrý nápad, že to nie je byt, že je to náš „the byt“. Napriek tomu som pozrela ceny bytov a nevychádzala som z údivu. Tie ceny sú viac ako katastrofálne. Niekto mi pritom tvrdil, že klesli a ja sa pýtam kde. Trošku slušnejší menší byt v rozumnejšej lokalite sa pohyboval v zostatkovej cene môjho bytu po päťročnom splácaní hypotéky. Ak by som to prepočítala na m2, prišiel by mi môj „the byt“ neskonale lacný, a tak som svoju prvotnú myšlienku zamietla. Aspoň zatiaľ.

Jedine, čo som urobila, že som zavolala S a opýtala sa jej, či to miesto majú ešte voľné. Povedala áno a na druhý deň som išla na interview, ktoré som neplánovala. Tomuto rozhodnutiu predchádzal jeden z ďalších nič a všetko hovoriacich stretnutí v práci. Tam kde som sa cítim ako ryba vo vode, na druhej strane, čísla sú viac ako červenšie, sú krvavo červené a naďalej budú, pokiaľ nepríde brutálna injekcia zo strany nových vlastníkov. Najsmutnejšia na tom je skutočnosť, že za tie čísla môžu tí, ktorí sa rozhodli kúpiť spoločnosť s nevypovedateľnými zmluvami zafixovanými do roku 2019 a nemožnosťou pohnúť s cenou, ktorá už dávno nie je trhová a jediné čo človek robí každý mesiac, snaží sa zo všetkých síl eliminovať straty za ktoré nemôže, čo je celkom frustrujúce. 

Ak sa nerozprúdi cash, je to otázka chvíľky a nepomôže ani odstrihovanie zdravého biznisu od chorého, ktoré je už teraz absolútne popreplietané. Takmer identické ako v mojom osobnom cashflow. Mesačné výdavky sú pokryté, ale strát z minulosti sa treba zbaviť. Sú len dve cesty, znížiť výdavky alebo zvýšiť príjem. Výdavky sú znížené a zvýšenie príjmu v nedohľadne. Nemám čas na nové veci a ak budem úprimná sama voči sebe, občas aj chuť. Ľahšia by boja jednorazová injekcia, ktorá by naštartovala všetko ostatné. Takto nejako to mám uložené a pri tom viem, že je to možné aj inak, len je to dlhšia cesta.  Asi nemám na výber. Za svoj stav si môžem sama a žiadne výhovorky nie sú namieste.

Neviem prečo, napadne mi paralela s mojou váhou. Úplná haluzná asociácia, ale po dnešnom vážení a následnom chvíľkovom sklamaní, sa mi ako jednorazová injekcia v tomto prípade vyjaví diéta, ktorú som vydržala až raz. Mám odbehnutých viac ako 100 km za jeden mesiac a tá váha nechce ísť dole, práve naopak vybehla hore a už by som strašne chcela, aby zišla dole. Viem, že pôjde, len treba vydržať, a tak je to vlastne so všetkým. Chce to vydržať, chce to trpezlivosť, ktorou som nikdy veľmi neoplývala, ale často myslím na to, čo mu som sa vlastne mala priučiť na svojej hlúposti a vychádza mi práve trpezlivosť. Tr-pez-li-vosť. Trpezlivosť drahá Vesper.

Už som zase úplne inde.

V piatok som mala interview. Hneď s dvomi ľuďmi a priamo z centrály. Všetko prebiehalo OK a nepochybujem o tom, že som sa im páčila, prvá pochybnosť sa im na tvári zjavila až pri výške platu. Svojim spôsobom som to čakala, len som netušila, že to bude tak evidentné. Napriek tomu si myslím, že bude ďalšie stretnutie a navyše bude s človekom, ktorého poznám, čím som ich úplne dojala. Do ich firmy nastupuje nový CEO a len tak som sa opýtala kto to je. Povedali meno a ja som povedala, že lepšie kúpiť nemohli. Neklamala som. Nezvyknem klamať a oni sa potešili. Uvidíme. 

Dilema prišla v súvislosti s inou vecou. V súvislosti s S, ktorá tam pracuje a ktorá ma odporučila a s ktorou vlastne neviem, či chcem pracovať. Znie to divne, ale tak to je. S mám rada, veľmi rada s jedným ale a to ale je asi dosť podstatné a nerobilo by dobrotu na pracovisku. V práci som veľmi zásadová, poznám tam len kolegov a zaujímajú ma len výsledky. Uvidíme, aj keď už teraz viem, že by to vlastne nebola dobrá voľba. Je to sexi práca aj s malým cestovaním a veľkou istotou, otázka je za akú cenu? Myslím, že sa pokúsim porozprávať so svojim terajším šéfom a ukecať ho na malé zvýšenie platu, ktoré ma dostane do kľudu, aj za cenu, že sa nebudem cítiť komfortne. Pýtať zvýšenie platu v čase krvácania firmy nie je múdry nápad, na druhej strane, je čas viac myslieť na seba ako na ostatných a ohroziť svoju existenciu asi tiež nie je veľmi rozumné, obzvlášť, keď neviem robiť veci polovične.

Piatok večer a vlastne noc a vlastne celú sobotu som strávila s M. Ani neviem prečo som mu zavolala. Mala som dohodnutý večer v meste, ale nejako som mala chuť stráviť mimo mesta a M je na to ideálny. Potešil sa. Nemal lepší program, tak som mu tiež padla vhod. Ocitli sme sa mimo Ba na nejakom koncerte lokálnej skupiny a bolo to strašne fajn, rovnako ako skvelá uvolňovačka potom. Neviem ako to robí, ale dobre to robí.  Tieto stratené existencie potulujúce sa životom a hľadajúce ani neviem čo, sú neskonale dobré v posteli, ako keby to bola posledná aktivita, v ktorej ešte nezlyhali, a preto sa jej venujú o to viac precíznejšie. Kto vie? Ale keď si urobím imaginárne porovnanie, tato absurdita mi vychádza. Ráno človek precitne a vidí len jedinca, ktorý stratil smer a vlastne nevie, čo chce, kam ísť, malé decko, ktoré potrebuje ruku a potom sa sama seba pýtam, čo ďalej? Ďalej? Ďalej treba opraviť svetlo a on to s radosťou urobí...

Medzitým príde x esemesiek od ľudí, ktorí sa v pravidelných, či nepravidelných intervaloch vracajú do môjho života, a pri ktorých si čoraz častejšie hovorím na čo? Rozmýšľam, kedy ja volám niekomu s kým nie som v pravidelnom kontakte. Odpoveď bude asi keď sa nudím, alebo si na nich len tak nečakane vplyvom vonkajšieho impulzu spomeniem. Šalený mi volal asi päťkrát za posledné dva týždne, M sa tiež začal ozývať častejšie, James je klasika a Merlot mi bude volať do konca svojho života s menšími a väčšími prestávkami, aby sa uistil, či má na mňa nejaký vplyv, alebo či je ešte niečo medzi nami? Skôr vplyv a majetnícke sklony, na niečo, čo nikdy nemal, ale vždy bude po tom túžiť a pýtať sa sám seba, čo by bolo keby. 

Hm, absurdné. Z čo by bolo keby som nejako vyrástla a nikdy mi to nebolo blízke, a keď na malú chvíľu bolo, dostalo ma to do prúseru, z ktorého sa vytrvalo lížem. Snívať treba, ale vždy len malú chvíľku. Dôležitejšie je žiť. Žiť tu a teraz. Napriek tomu som mu v myšlienkach venovala viac času ako obyčajne a asi som si ho aj pritiahla a preto sa ozval. Neviem, čo bolo mojim impulzom, článok v novinách, alebo Obchodník s deštem náhodné vypočutý v rádiu, alebo potreba projektov. Asi všetko v tejto postupnosti. 

Občas rozmýšľam nad tým, čo vlastne o sebe vieme. Čo on vie o mne. Odpoveďou je nič a všetko. Všetko je možno len zbožné prianie a nič je krutá pravda. Asi nie. Vie o mne dosť. Pamätá si každé moje slovo, čas a miesto, kde bolo vyslovené. Keď si hladíme do očí, nemusíme povedať ani slovo a stavím sa, že máme v ten moment v hlave rovnaké myšlienky a vidíme do seba. Občas sú to zvláštne stretnutia, stretnutia bez slov, bez pohybu, len intenzívne pozeranie na toho druhého, ktoré nemá nikto odvahu prerušiť. Prerušiť tok myšlienok, otázok, na ktoré nikto nechce počuť odpoveď. Lebo tú odpoveď pozná a... A čo? A pravda by bola krutá. Pravda je taká, že sme sa nestretli v správnom čase, že to čo je medzi nami je len túžba po nepoznanom, že je to len taká naša hra na čo by bolo keby a dobrovoľne sa do nej vraciame niekoľko krát do roka, už desať rokov, sex je len vedľajšia aktivita, ku ktorej niekedy ani nedôjde. Čisté psycho a v tejto chvíli neviem, či sa smiať alebo plakať, lebo sa mi chce oboje. 

Občas sa sama seba pýtam, prečo nepoviem nie, nemám chuť sa stretnúť. Klamala by som a preto radšej odpíšem pokiaľ som v Ba, kde a kedy. Teším sa, teším sa na 120 až 150 minút s človekom, s ktorým si občas nepoviem ani slovo. Je to ako obľúbená čokoláda, ktorú si príležitostne dám a vychutnám si ten pocit ako sa rozpúšťa na jazyku, ak by som ju mala často, prestala by mi chutiť. Myslím, že je to obojstranné, bojíme sa, že by nám prestala chutiť a tak si ju radšej dávame po kúskoch, lebo možnosť, že by sme sa neprejedli, je zriedkavá v jeho prípade a v mojom by bola obava, že vždy bude potrebovať nejakú čokoládu. Vlastne tomu neverím, čo píšem. Myslím, že vie byť verný, že je to dokonca pre neho dôležité, len nemá odvahu byť sám a preto skákal zo vzťahu do vzťahu, až ukotvil v tom, v ktorom je. A ja som chcela od neho nemožné. Chcela som čistý stôl, a keď ho konečne upratal, miesto pri tom mojom bolo obsadené. A teraz je už neskoro. Možno tak za dvadsať rokov. Hm pekná rozprávka, na tie som už trochu stará. 

Prečo sa s ním stretávam? Chcem to napísať a nepoznám odpoveď. Snažím sa zatvárať oči nechať plynúť myšlienky a tú prvú nefalšovanú z podvedomia zachytiť. Vybavia sa mi jeho oči, smutné oči, potom ožijú vo mne moje záchranárske sklony, ale odpoveďou by mal byť pocit, pocit, ktorý mám. 

Dáva mi pocit bezpečia, ktorý s nikým iným nezažívam tak intenzívne, o mentálnej stimulácii písať nebudem, vyznelo by to ako klišé a či sa mi to páči, alebo nie, páči sa mi pocit, že sa ku mne vracia a že sa stále bude a že sa neprestane pýtať sám seba, či sme sa na tých križovatkách životom rozhodli vždy správne, napriek tomu chcem, aby bol šťastný a nemám na to logické vysvetlenie.

Asi by sme sa nemali stretávať a tváriť sa, že sme len obľúbená čokoláda, lebo sme si viac.

Keby som bola cynik, napísala by som, nepošlem ho do péčka, lebo si myslím, že ma zachráni, napriek tomu nie som schopná požiadať o pomoc. Nedovoľuje mi to moja hrdosť, obava, že by sa očakávala vďačnosť, zaviazanosť, že by to nebolo nezištné. Mám ho rada, to je fakt a zadné vrátka u neho nepotrebujem, to je druhý fakt. Teraz zo mňa nehovorí pokorný človek, Pôžitkár by nebol rád, ale istá dávka hrdosti je jednoducho na mieste a musí byť. 

Chytá ma nejaká melanchólia miešaná s hnevom. V pozadí znie Philip Glass a Hodiny. Vnútro plače, ale oko je suché. Zvláštne. Vždy si pri tomto poplačem a mám chuť zostávať v posteli, utekať do sveta filmov, alebo kníh a teraz nejako nie. Rozmýšľam nad tým, ako by sa behalo pri tejto skladbe, či by som bežala  ľahko a nechala slzy samovoľne tiecť dole. Celkom ma to zaujíma. Či by to bolo, ako keď som plávala a hovorila si imaginárne musíš, dáš to, zabudneš, postavíš sa, nestojí to za to. Chcela som vyplávať svoj smútok a slzy sa miešali s chlórovanou vodou. Teraz behám. Neplačem. Oko je suché, ale? Ale čo vnútro?

Neviem. Vnútro je na ceste za trpezlivosťou.  Idem behať.

Čo vlastne chcem? 

Chcem byť na nule a prechádzať sa v Hornbachu s mužom, ktorý na mňa zbožne hľadí, zatiaľ čo vyberám kvetiny a ja na neho rovnako trpezlivo čakám, kým kupuje žiarovky a všetky nezmyselné dilemy budú zrazu zbytočné. 

Nemala by som písať, potom prudko dumám a na konci vždy prídem len na to isté. Začínam sa opakovať a zbytočne strácať čas filozofovaním nad otázkami, ktorých odpoveď poznám.