57

Bola som na obede. Bola som na obede u Albrechta a ani neviem prečo zatúžila som tieto miesta navštevovať častejšie. Kedysi mi to liezlo na nervy byť nonstop v reštaurácii na obedoch a večerách a teraz mi to tak trochu chýba. Alebo mi len trochu chýba väčšia finančná nezávislosť a tá možnosť voľby. Teraz volím, či z jednej výplaty si môžem kúpiť topánky, alebo sako, alebo make-up, alebo zaplatím kaderníka, prípadne pôjdem hrať.  Rozhodujem sa vždy len pre jedno a občas ma to hnevá. Hnevá ma tá obmedzenosť, ale viem, že musím ešte tri mesiace vydržať. Potom tajne dúfam, že sa dopracujem k úprave platu a moje rozhodovacie možnosti sa zväčšia.

Včera padla voľba na sako. Čakala som, kým sa dostane do výpredaja a tajne dúfala, že sa neminie. Kým som prehľadávala celý obchod, uvedomovala som si, že je to asi najlacnejšie sako, ktoré som kedy kúpila a stále mi prišlo vzhľadom na rozpočet drahé. Chcela som ho v 50% zľave a bola len 30%, tých 20% tvorilo dvadsať eur, ktoré som váhala do seba investovať. Teraz, keď to píšem, je mi to smiešne, je mi smiešne aký zvláštny rozhodovací meter používam. Nakoľko vzápätí som minula nekresťanskú sumu na darček pre svoju ratolesť. V tom som proste úchyláčka a  neľutovala som ani cent.

Mladá bude mať narodeniny. Mám rada narodeniny, považujem ich za niečo špeciálne rovnako ako aj Vianoce. Môj ex to nikdy nechápal, tvrdil, že „sú to len narodeniny“, zatiaľ, čo ja som tvrdila, „ale to sú narodeniny“. Nakoniec sme sa vždy dohodli, darčeky som nakúpila za vlastné a polovičku som z neho nejako dostala. Tento rok som mu dala opäť avízo a opäť nad tým mávol rukou. Niekoľkými esemeskami som mu vysvetlila, že toto sú špeciálne narodeniny a nech sa uvedomí, a keď sa neuvedomí, že to aj tak kúpim a budem ešte vo väčšom mínuse. Neviem, či sa stal zázrak, ale nakoniec na vybraný darček aj na jeho nekresťanskú cenu napísal ok. Neverila som vlastným očiam a vlastne stále neverím, až do momentu zaplatenia jeho alikvótnej čiastky. 

Kúpila som darček, o ktorom som v duchu básnila štyri mesiace, o ktorom mladá nemá najmenšieho tušenia. Vždy na narodeniny jej kupujem niečo módne ikonické, ale nie technické. Som netechnický typ, som len užívateľ a je mi jedno, či mám pc za tri stovky alebo dve tisícky. Nie je mi to jedno v prípade topánok, tu ani v čase krízy, nerobím kompromisy, v zmysle hesla „nie sme takí bohatí, aby sme si kupovali lacné veci“. 

Od momentu zaplatenia sa neviem dočkať, kedy ho rozbalí. Neviem sa dočkať toho výrazu. Milujem dávať darčeky a milujem ten výraz prekvapenia, tú chvíľu, keď sa rozšíria zreničky, oči sa trochu sem tam zalesknú a obdarovaný sa pozrie na toho, kto mu to dal s takým tým pohľadom úprimnej vďaky, ktorý nepotrebuje žiadne dodatočné slová. Presne na to čakám a neviem sa dočkať. Dostáva ma to do šialenej eufórie a nekontrolovateľne dobrej nálady, ktorá včera do toho momentu nebola.

Včera som sa opätovne zamýšľala nad ľudskou hlúposťou a opätovne som si vynadala, že som krava, že tieto analýzy by som mala mať už za sebou, a že mám už dávno vedieť, že nikam nevedú. Napriek tomu ma ľudská hlúposť dokáže nekonečne otravovať, znova a znova.

Ale o tom vlastne nechcem písať. Zajtra je predsa veľká oslava, na ktorú sa veľmi teším a dnes idem behať, bolesť šliach ustála.