Práve som prišla domov. Behať už nestihnem. Musím si nakrútiť budík, aby som vstala a išla ráno. V poslednej dobe mám so vstávaním značné problémy a pravidelne zaspávam. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Normálne spím osem hodín. Až mi je to divné po toľkých rokoch.
V hlave mám prácu a malý škodoradostný úsmev z excelovskej tabuľky. Konečne mám čas na čísla a poriadne si to užívam. Užívam si moment argumentácie, kde sa ma stále starí harcovníci snažia presvedčiť, že o danej oblasti nič neviem a ja im s radosťou odpovedám vyťahujúc ich vlastné argumenty podložené reálnymi číslami. Vyzerá to asi takto „chlapi máte absolútnu pravdu, nič o tom neviem, ale presne ako hovoríte, čísla nepustia...“ a ukážem grafy s do oči bijúcimi číslami prekračujúcimi všetky kalkulácie, za ktoré sa skrývali. Povedia niečo ako znížili sa objemy a ja pohotovo prepnem na iný graf poukazujúci neočakávaný nadbytok ľudí atď.. Začnú loviť v úplne inej oblasti a snažia odvrátiť pozornosť na úplnú banalitu, ktorá na ich prekvapenie je pod kontrolou. Smutne zábavná hra.
Nerada ju hrám, ale keď musím, tak musím a na osočovanie týkajúce sa mojej práce som vážne precitlivená, obzvlášť, keď niekto strieľa naslepo a za napádaním druhých skrýva svoje nedostatky, na ktoré sa začalo prichádzať teraz. Jediné moje šťastie je, že sme na tú hru dvaja noví a človek si nepripadá tak zle. Nikdy mi to neprekážalo, vždy som si povedala, veď robím len svoju prácu, ale vekom, keď je toho príliš veľa a keď sa začne príliš vytŕčať, začínam mať s tým problém a riešiť svoju vnútornú dilemu. Čo je vlastne lepšie, radikálne všetko vyčistiť, alebo postupne menej bolestne? Potom nasleduje otázka, za akú cenu?
Všetko má totiž svoju cenu...
Keď som posielala dnešnú tabuľku svojmu nadriadenému, do p.s. som napísala „nespomínaj moje meno“, niečo sa asi fakt zmenilo...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára