sobota 16. júla 2011

49



Cítim sa božsky. V ruke pohár ružového a na tvári priblblý úsmev hovoriaci, ty vole čo to nerobíš častejšie.  Práve som odbehla ďalšie kilometre a ide to čím ďalej ľahšie a ľahšie. Bola som doteraz behať 13 krát a má za sebou 80 km. Dnes som prvýkrát použila na spestrenie hudbu a samu ma prekvapilo aké je to inšpirujúce, obzvlášť keď nevieš čo bude hrať a začne niečo obľúbené. Nohy sú vzápätí nejaké ľahšie a ty máš obsedantnú potrebu bežať rýchlejšie. Čo je na tom najzaujímavejšie reálne aj bežíš a tvoj tep neskáče hore. Dá sa udržať po celý čas rovnomerne a to ma poháňa ďalej. Dokážem zabehnúť hodinu vkuse bez nejakého väčšieho zaváhania v stanovenej tepovej frekvencii a robí mi to strašne dobre. 

Navyše sa dostávam do fáze, že sa nemusím prekonávať ísť bežať a normálne sa teším. Sama som zvedavá koľko mi to vydrží. Minimálne však najbližších 49 dní a potom sa uvidí, tajne dúfam, že sa stanem závislá. Závislá na behu, na endorfínoch, na dobrom pocite a totálnom pokoji, ktorý automaticky nastáva.

Týždeň bol o ničom. Neuveriteľne sme sa pohádali s ratolesťou. Dohnali sme to do krajnosti a hysterických výstupov ukončených teatrálnym vyhadzovom z domu. Proste mi išla karta. Následne som takmer vybuchla v práci, keď som si zobrala dovolenku a môj telefón sa nezastavil. Nechýbalo málo a niekoho som poslala do péčka. Strašný týždeň.

Na druhej strane mal aj svoje pozitíva. Zistila som toľko nedostatkov po ľuďoch, ktorých som vyhodila, že konečne prestala fáza pochybovania a obviňovania samej seba. Ťažko sa to vysvetľuje. Nikdy som nemusela vymeniť v rámci vlastného tímu tak veľa ľudí. Troch zo šiestich a štvrtý asi na ceste. Tí ľudia vôbec neboli zlí, boli fajn, ale nie na tú prácu, ktorá sa od nich očakávala, reálne na ňu nemali a ten počet sa mi zdal tak abnormálne veľký, že som začala pochybovať, či chyba nie je u mňa. 

Určite sa ich zopár nájde, ale nie v tomto prípade. Stále je veľa oblastí, v ktorých zlyhávam, ale v práci som pomerne dobrá a istá, aj keď stále mám pri každom rozhodnutí na pamäti tri čarovné slová „pokora, bejby, pokora“. Svetlým momentom v práci sú určite noví ľudia, ktorí mi pomáhajú vytvárať dojem, že na tie sračky čo čistím už nie som sama a reálne sa dá na nich spoľahnúť. Je to radosť chodiť do práce a vidieť ľudí, ktorí sa tešia a nefrflú ako choré vrany a dokonca ďakujú, že môžu pre mňa pracovať. To ma vážne potešilo, to mám rada, vlieva to do mňa nádej, že všetko sa na dobré obráti a hmatateľné výsledky prídu veľmi skoro.

Inak mám nejaké zvláštne obdobie. Obdobie hľadania. Obdobie upratovania. Obdobie rozhodnutí. Mám nejakú potrebu poupratovať ten bordel okolo seba, nekecať len tak do vetra a donekonečna sa pred sebou obhajovať, ale vidieť konkrétne výsledky. Rozhodla som sa zatrhnúť všetky zbytočné výdavky po odchode mladej. Mám jasný cieľ byť na nule na konci roka. Bude to extrémne ťažké, ale ak by vyšli aspoň čiastočne ročné odmeny, mohlo by to vyjsť na začiatok budúceho roka. Je to pre mňa extrémne dôležité a nejako cítim, že to dám, aj keď fakty tomu v tejto chvíli nenapovedajú. 

Situácia vo firme nie je ružová a čísla sú až príliš červené. Napriek tomu tam cítim brutálny potenciál a neviem to logicky vysvetliť. 

Všetci sa ma pýtajú na chlapov a pravdou je, že je to posledná oblasť, ktorá ma zaujíma. Stále dokola sa ozývajú starí známi, čo nevedia čo chcú a ja si zakaždým položím otázku, na čo vlastne volajú, či fakt potrebujú egomasáž vo forme dvihnutého telefónu. Prestávam im rozumieť a čo viac, nemám záujem im rozumieť. 

Čas trávim v práci, v knihách a v teniskách a zatiaľ je to tak veľmi fajn, aj keď občas mi napadne, čo bude potom... Keď tu budem sama...

1 komentár:

  1. b.
    no,mne sa vidi,ze sa bat nemusis.chytila si dobru vlnu a mas vsetky predpoklady,aby si ju ubalansovala a nedrbla.potesila si ma,mam z teba radost a verim,ze to zvladnes,tak ma,kua,nesklam,budem sa sem chodit dobijat a motivovat.na beh si zatial netrufnem,ale vizualizujem si,ze sa dostanem i k nemu:-)

    OdpovedaťOdstrániť