Deň sedemdesiaty prvý

Včera som zotrvávala pod vplyvom hlášok z DS. Ráno som si opakovane pozrela predposledný diel, zastavila sa na tridsiatej prvej a druhej minúte,  v hlave opakovala niektoré výroky sama pre seba a napísala esemesku Sharon s textom:

„Myslíš si, že neverím na lásku? Ale ja na lásku verím, možno príde zajtra alebo za desať rokov, ale šťastie si musí ženská zariadiť sama, to mi ver.“ (Michelle, DS)

Nie je to nič, čo by som nevedela, ale tá Michelle to povedala tak nádherne, tak autenticky, že som mala chuť si to pripomínať. Rovnako ako:

„Dobré plány, čo si pre to urobila? Nič, mála si pravdu, asi som naozaj čakala na princa na bielom koni. Zlá správa Popelka, princovia došli, chceš domček s muškátmi, zdvihni zadok a niečo pre to urob.“ (Michelle, DS)

Sharon hneď reagovala „toto presne zarezonovalo aj mne, vecer volam, dam krpca spat a skecneme...“. Cez deň som dvihla zadok, urobila vianočnú výzdobu, zbavila sa papierov pre účtovníčku, napísala nejaké memá a večer sme si urobili so Sharon malé súkromné telefonické soirée, kde sme ako za starých časov popíjali a popisovali si hlášky z filmu. 

Neviem, či sme preberali niečo zásadne, vlastne s fľašou pri sebe sa ťažko preberá niečo zásadné, len také babské taľafatky, pri ktorých sme okiepali okolie a hlavne robili si srandu samé zo seba. Spomenula som, že asi pôjdem do Prahy, že tam budem mať privátnu xmas párty, opýtala sa ma s kým, či s tým obstarožným pánom. Presne tento výraz použila a ja som sa zasekla a trochu vo mne cuklo. Aký obstarožný, si sa zbláznila, pobúrene som zvolala. No junior by ti xmas párty nerobil, ironicky konštatovala, ale juniora si si mohla radšej dať. Toho si dám ako predjedlo, dodala som a začali sme sa smiať.

Obstarožný pán. Hm. Obstarožný pán má o trinásť rokov viac a junior tuším o jedenásť menej. Opýtala som sa jej akého najstaršieho chlapa mala a povedala niečo ako už si ani nespomínam, ale pán K bude asi už geriatrik.

 

Sharon je nádherná cynička a v časoch svojich najväčších úletov som sa k nej ani nepriblížila. Vždy sme boli skvelá dvojka, obzvlášť v baroch. Naše povolanie profesionálnych plačiek sa zapísalo už do dejín. Sedeli sme na terase, tlačili so seba špagety a popíjali sekt, keď sa k nám prihovorili pán X a pán Y, dvaja páni, ktorých bolo vidno na každej akcii nemenovanej TV. Páni chceli byť za šarmantných a tak nás pozvali na drink, prijali sme, naša zásada hovorí, že pozvania sa prijímajú, treba si vážiť každého jedného a odvahu odmeniť pekným úsmevom. Opýtali sme sa niečo ako a mladí muži čo robia? My? My sme chlapci z hrobkostavu. A vy? My, koketne sa opýtala Sharon, my sme profesionálne plačky. Chlapci z hrobkostavu ako tam sedeli a popíjali víno, ho v sebe neudržali a vyprskli ako malí pubertiaci, bolo to okúzľujúce a v ten večer by nám zniesli modré z neba. Volali nás ďalej do baru, ale odmietli sme. Sharon mi to vždy pripomenie a povie ty sprostá, mali sme ísť, mohli sme mať lístky na Let´s dance alebo inú pičovinu.

So Sharon sme pred desiatimi rokmi boli v Miláne. Táto cesta bola naplánovaná pri jednom z našich telefonických soirée s fľaškou vína. Viedli sme naše ženské reči, aby sme na konci skonštatovali, že musíme niekam vypadnúť, že potrebujeme nejaký únik, relax. Rozhodli sme sa pre Miláno, lebo je tam pekne, majú dobré topánky a žena má pocit, že je žena. Jednoducho milujeme lacné komplimenty. Bol utorok a vo štvrtok sme išli autom za doprovodu Vondráčkovej, ktorú sme si bliakali celú cestu. Neuveriteľný výlet. Nikdy sme tam neboli. Nezobrali sme si mapu. Nerezervovali sme si ubytko, no proste nič. Len tak sme sa vybrali a poriadne si to tam užili. Desať rokov?! Ten čas, ale letí.

Alebo naše famózne babské víkendy v BA sú vyhlásené, večer do mesta, kde sa tancovalo do rána a ráno sa tlačila treska a ružová, prípadne pražské výjazdy v časoch, keď tam bola na projekte a ja som si tam plánovala služobnú cestu podľa nej, skončili sme v Solidní Nejistote, kde sa chodilo na istotu a tlačili kaleráby, kade sme chodili. Nádherne sme sa vedeli dopĺňať presne ako dnes.

Poslala som jej jednoduchú esemesku, ktorú mohla pochopiť len ona a odpovedať presne tak ako odpovedala.

Čítanie medzi riadkami je naša obľúbená športová disciplína a Sharonka je skvelá parťačka na zábavu, ale aj tak do života. 

Hm, telefonické soirée...

Už dávno nebolo také ako včera s naliatym pohárom čistého vína, lebo so Sharon, vždy len čisté víno... 

Deň sedemdesiaty

Ani neviem ako začať. V hlave mám dozvuky večerného stretnutia a výroky z predposlednej časti Dokonalý svet, ktorú som si netrpezlivo pozrela hneď po návrate z večere. Rozmýšľam, čo mi v hlave rezonuje viac, ktorý moment bol taký naj, čo stojí za zmienenie a neviem sa rozhodnúť. Keď sme sedeli s P v aute, povedala som, mám rada naše stretnutia, vždy si z nich niečo inšpiratívne odnesiem. 

Opýtal sa čo to bolo dnes a nevedela som to pomenovať, ale prvá myšlienka, ktorá mi napadla bola, že som vo veľkej pohode, že tí chlapci nevedia o mne absolútne nič, že ma fascinuje ich pohľad na svet, že sa teším z toho ako sa menia, že milujem ich rozprávanie o deťoch a manželkách, ich prekáračky a vracanie sa do minulosti, nikdy nekončiace filozofické debaty, ktoré sú ostatným dvom úplne vzdialené, také to chlapské porovnávanie a istým spôsob nahliadnutie do toho čisto chlapského sveta, kde pôsobím skôr ako moderátor debaty, než aktívny účastník. A ešte jednu vec milujem a tú asi úplne najviac, opätovné potvrdenie, že ani jeden z nás neupustil z našich morálnych zásad a všetci máme zatiaľ nepokrivenú chrbtovú kosť. Toto potvrdenie je asi to úplne najcennejšie, tá najväčšia pridaná hodnota, že sa dá existovať a nerobiť špinavosti, ktorú si odnášam z našich stretnutí.

Stretli sme sa na večeri ja, Generálny, Finančný a Právny. Moji traja kamaráti, ktorých stretávam tri štyrikrát do roka. Výnimočne som meškala. Môj odvoz, P, zabudol, že má na návšteve ministra. Narýchlo som zavolala taxík, ktorý nebol rád, že ideme len takú krátku trasu. Dorazila som na miesto činu, zvítala sa s bielymi košeľami, z ktorých zmizli kravaty, ostali len vyhrnuté rukávy a uvoľnené gombíky u krku. 

Majú menej vlasov, F stále nevie ako pobozkať niekoho na líce, jeho kontakt je veľmi neosobný, presne ako u mojej ratolesti. G pôsobil veľmi v pohode, užíval si súčasnú pozíciu a jeho ego tak trošku narástlo, nezabudol hodiť do placu zopár lacných komplimentov a nezabudol na obligátne oslovenie, ktoré stále používa a povedal pani riaditeľka vy dnes, ale dobre vyzeráte. Zazrela som na neho, okamžite sa zháčil a povedal niečo čo som mu zvykla hovoriť, keď sme sa spoznali a mal hlúpe komentáre, prípadne trafil klinec po hlavičke, sedlááák. Tento raz som ho opravila a kontrovala, debil, ty si taký generálny debil a náš akt zvítania bol zavŕšený. P prišiel asi tridsať minút po mne a okamžite sa na mňa vrhol, odstúpil, rukou si podoprel bradu, poriadne si ma premeral a povedal, hm ty tuším cvičíš, hm, vidno, dobre vyzeráš. Takto nejako to povedal. Tak to vie povedať len P, je majster komplimentov, majster slova. 

Vždy začíname fotkami, ktoré so sebou nemali, a tak sme skončili s obrázkami z mobilu, na ktorých sa cerili naše ratolesti. Druhá téma je súčasná práca a vymieňajú sa informácie z biznisu. G spomenul, že bol na päťdesiatke nejakého politika, že tam stretol pána červená kravata, že je veľmi príjemný a keby to sám nezažil, tak by tomu neveril. Bol fascinovaný jeho spôsobom komunikácie a ja som si predstavila jeho prázdne slová v televízore, ktorými balamutí širokú verejnosť. Na druhej strane, ide mu to dobre, štyridsať percent je štyridsať percent. Ešte chvíľu sa naoko sťažoval ako chodí priať šťastné a veselé všetkým pánom dôležitým, a keď som sa na neho pozerala, uvedomila som si, ako veľmi si to užíva, ako rastie jeho ego, ako je ten pocit pre neho dôležitý. Ako stále túži po dokonalosti, tento raz to je oblasť komunikácie a diplomacie, ktorá mu ide veľmi dobre, ale stále to nie je jeho vysnená úroveň. Je na seba veľmi prísny a vlastne celý čas bol. To sme boli vlastne vždy všetci.

Spomenula som, že P bol behať maratón. Na malý moment som nadobudla presvedčenie, že nebol rád, keď som to spomenula. P zabehol maratón v NY a nikto z jeho blízkeho pracovného okolia to nevie. Nechce nič ukazovať. Zarába nekresťanské peniaze, ale navonok nič nedáva najavo, žiadne rozhadzovanie, žiadne ukazovanie, nič. Pred zaplatením izby v Tatrách pre štvorčlennú rodinu za 220 EUR, stále zvažuje lacnejšie alternatívy. Nie je ten typ, ktorý by nad tým mávol rukou a automaticky to zaplatil. Je excelentný vo svojom obore, rovnako ako ostatní, ale na rozdiel od nich je stále neuveriteľný filozof. 

Jeho najväčším poznaním od nášho posledného stretnutia, je objavovanie Dawsona a iných biológov, fyzikov, prírodovedcov, ktorí dokázali, že svet nevznikol za sedem dní ako hlása biblia. S napätím sme počúvali, čo vznikne z polhodinového monológu, potmehúdsky sme sa s G na seba usmievali a v duchu si asi mysleli, že niektoré veci sa vôbec nemenia a P bude náš večný bádateľ, ktorý potrebuje mať všetko pochopené. Čo nás, ale oboch prekvapilo, bola opačná cesta od tej našej. My ako zarytí ateisti, sme našli vekom väčšie pochopenie pre nábožensky orientovaných ľudí a P prichádza na to, že všetko je inak a je to všetko aj vedecky dokázané.

F sa veľmi nezapájal. Vždy hovorí najmenej, ale včera hovoril ešte menej ako obyčajne. Bol strhaný, unavený a pôsobil zničene. Spomenul nejaké rodinné problémy, a keď sa vzdialil, opýtali sme sa G čo s ním je, prečo ho tak ničí? G povedal, že nevie čo robiť, ako mu pomôcť, že ľudia ho nie veľmi rešpektujú a stále je tak trochu v jeho tieni, že to nahlas nikdy neprizná, ale cíti to na každom kroku, a že ani my sme svojimi debilnými poznámkami asi neprispeli k jeho pohode. Spomenuli sme nejakú jeho novú podriadenú a skutočnosť, že naposledy sme mali pocit, že ona riadila F a nie F ju. Náš pocit bol správny, G to vie a F nevie čo s tým.

Vrátil sa F. Opýtala som sa ho čo nové, ako sa má. Povedal, že dobre, že rodinné problémy sú zažehnané a začal nahlas filozofovať, čo je vlastne lepšie, či zotrvať vo vzťahu, alebo za život vymeniť ten vzťah viackrát, aby prišiel na poznanie, že zakaždým to bude rovnaké, len v inom obale. Nahlas priznal problémy doma. Nahlas priznal zdravotné problémy, ktoré tak trochu používa ako výhovorku. Povedala som, že sa mám veľmi dobre, že som dokonca v štádiu, keď počiatočnú chorobu dokážem utlmiť v zárodku po dôkladnej analýze toho, čo mi moje vlastne telo chce povedať. P sa pridal a povedal, že to je dôležitý bod, ktorý spomínam. Dodala som, že náš zdravotný stav odráža našu psychickú pohodu a odstránením psychických problémov sa odstránia aj tie zdravotné, že keď budeme v pohode my, bude v pohode aj naše okolie. F to stále zľahčoval a tváril sa, že je všetko pod kontrolou.

Začali sme preberať jeho vzťah, ktorý prešiel krízou. Opýtala som sa ho, čo robia spoločne. Nič ho nenapadlo, žije len prácou a je oddaný svojej rodine, ktorej nedokáže dať to čo sa od neho očakáva, lebo o tom ani netuší a čím viac sa snaží, tým za väčšieho idiota je. Pripomenul mi Švehlu z Paneláku. Povedala som, skúste robiť niečo spoločne, skúste tancovať. Chvíľu sa zamyslel a po prvý raz sa za ten večer usmial. Oči sa mu rozžiarili a hlava mu začala na plné obrátky pracovať. To je dobrý nápad, ona rada tancuje, zvolal. Neviem, či sa mi to zdalo, ale bolo vidno úľavu, jeho kŕčovitosť pominula  a rozhovoril sa. 

Prešli sme do zvrhlej témy vyťahaných ružových teplákov manželky P, ktoré ho nekonečne rajcujú a o ktorých P dokáže rozpráva s takou ľahkosťou a vzrušením, že mám chuť si jedny tepláky zadovážiť. Chlapci spomenuli aj košele, ktoré im dokážu brať dych a rozpumpovať krv. O tom, čo ich vzrušuje vedia rozprávať hodiny. Nezabudli opomenúť moje slávne pančuchy, ktoré som si dovolila nosiť v silno konzervatívnej firme. Boli čierne sieťkované a F z nich bol vždy úplne namäkko. 

G povedal, počkaj moja ty si nám nič ešte nepovedala. Čo mám povedať, opýtala som sa, mám sa dobre, nie všetky veci idú tak ako by som si priala, ale nemôžem sa sťažovať, ešte byť tak finančne nezávislá a nemám čo riešiť. No tak pán G, kedy mi dáte nejakú zákazku? To takto nemôžeš. Vážne? Mám priniesť nejakú fľašu, ktorú dáš šoférovi, tak sa to teraz robí nie? Nie, prines nejaký koncept. Usmiala som sa a v hlave som si povedala OK, uvidíme, či si nájdeš čas na obed.

S kamarátmi sa ťažko robí biznis, aj keď často so mnou konzultujú veci z oblasti, v ktorej sa vyznám.

Prebrali sme toho strašne veľa a bolo to strašne fajn. Malo to stále ten istý priebeh a potešenie, že veci, na ktorých mi záleží, sa vôbec nezmenili, vnieslo do mňa pokoj, aj keď každý mal v hlave úplne niečo iné. G svoj post a nové možnosti, F svoju manželku a tanec, P zvažuje odchod a prácu záhradníka a ja? Ja som mala v hlave svoj mínusový stav na konte a myšlienku, že by to nikdy nepochopili.

V aute mi P poďakoval, robí to tak vždy a nezabudol sa opýtať, čo mi dnešné stretnutie dalo, spomenul aj pocit uznania, ktorý mi chýba.

Ľahla som si do postele a pustila Dokonalý svet.  Padla tam krásna veta, ktorá u mňa platí bez toho, že by som si to niekedy takto nahlas vyslovila.

„Keď mi je smutno, nosím veselé farby, keď mám nízke sebavedomie, vysoké opätky, keď večer plačem, dám si ráno slnečné okuliare.“

Včera som mala vysoké opätky, väčšinou nosím nízke a čierny outfit.

Chýba mi pocit uznania.

Toho pracovného...

Deň šesťdesiaty deviaty

Včera sa ozvala moja ješitnosť. Včera som sa tak trochu na malú chvíľu nahnevala. Včera som chcela reagovať spurne, aj keď viem, že je to blbosť, ale aj tak. Sem tam uverejním niečo na Pravdu a opakovane sa mi tam stalo, že článok zmizol z titulky skôr ako mal, raz sa pokazil systém a presunul sa o desať hodín dopredu, takže sa na titulke ani nezohrial, alebo sa niekto samovoľne predbehol. Nahnevalo ma to, fakt ma to nahnevalo, nahnevalo ma to až tak, že som si povedala, že sa na celú Pravdu môžem vykašľať, že úroveň toho portálu je úplne mimo a vlastne nechápem prečo tam píšem. Vlastne viem. Volá sa to nostalgia. 

Môžem sa tváriť akokoľvek, že si píšem pre seba, čo vlastne aj robím, ale občasné zastavenie náhodných alebo pravidelných ma poteší. Je to také zrkadlo, ktoré si nastavujem, je to také potvrdenie, že je nás viac, že v tom nie som sama. 

Sama. Samota. Samá samota.

Volala L, rozmýšľam ako si ju tu nazvem, zatiaľ asi L. L je tá, s ktorou navštívim Bruggy. Mám rada rozhovory s ňou. Máme veľmi podobné zmýšľanie, ktoré je pre mnohých nepochopiteľné. Obe sme si mohli dopriať relatívne nadštandardnú finančnú nezávislosť, ktorá nám dovolila nerozmýšľať, či si kúpim to, alebo pôjdem tam. Samozrejme mali sme svoje hranice, ale v porovnaní s väčšinou sme na tom boli asi veľmi dobre. 

Obe sme sa o svoj príjem postarali samé, žiadne odkázanie na tretej osobe. Obe máme vyberaný vkus, žiadne prefláknuté značky, ale staviame to na nedbalú eleganciu. Obe sa vieme podporiť pri nákupe jedného hodnotného kúsku aj v čase, keď by bolo asi rozumnejšie nekúpiť vôbec nič, ale sme zástancom toho, že občasné potešenie jednoducho musí byť, že život si treba užívať a nie prežívať. Obe počítame peniaze už na mesiac dva, žiadne rozsiahle plány na roky. Obe nemáme žiadnu finančnú rezervu, ale to nám nezabráni plánovať dopredu a hľadať riešenia pre chvíľkové potešenie. Obe vyvolávame dojem, že sa nám strašne darí, aj keď máme v peňaženke jedno euro a obe sa na tom strašne bavíme, lebo ľudia vidia to, čo chcú vidieť.

Obe sme boli opustené a obe vieme, že za to vždy môžu dvaja. Obe máme rodiny, ktoré znamenajú pre nás veľa. Obe sa vytešujeme z maličkostí a potrpíme si na rodinné rituály. Obe poznáme príliš veľa vplyvných ľudí a len naša hrdosť nám nedovolí požiadať ich o pomoc. Obe sme sa naučili spoliehať samé na seba. Obom do života zasiahla kríza, ale ja som si to skombinovala s vlastnou nezodpovednosťou. Obe ďakujeme za zážitky, ktoré sme mali a vždy, keď je nám ťažko si to navzájom pripomenieme.

Včera zavolala a povedala, že je nejaký zvláštny čas, že rozmýšľala, či stále bude sama, či ešte niekoho stretne, či to stále bude takto. Povedala, že nemá chuť chodiť medzi ľudí, ale bolo by fajn vracať sa domov k niekomu. A ja som presne vedela o čom rozpráva. Nie je to žiadna depresia, žiaden patetický smútok, žiadne sťažovanie, je to len také obyčajné povzdychnutie, zasnívanie, túžba, ktorá nepotrebuje ľútosť, povzbudenie, nič, stačí len vypočutie alebo skonštatovanie, presne viem o čom hovoríš, mám to úplne tak isto.

Sama. Samota. Samá samota...

Deň šesťdesiaty ôsmy

Intenzívne bubnovanie dažďa nad hlavou neustávalo. Vytrvalo som si pritláčala vankúš na hlavu a pokúšala sa ešte spať. Mala som pocit, že na chvíľu sa to predsa len podarilo, presne do momentu prvej esemesky o ôsmej, keď telefón zavibroval na nočnom stolíku, kde bol neuvážene zabudnutý. S polozatvorenými očami som zliezla dole, rutinne si urobila kávu a čaj, do kávy dala len jednu kocku cukru a pomaly vrátila späť do postele, aby som si rutinne zapla televízor a počítač, venovala sebe jednu hodinu na kompletné prebudenie a ostala v nemom úžase pri správe, ktorá ma zastihla ako prvá. Reportáž o pohlavnom úde koňa v Bratislave a v Košiciach, o jeho tvare, s podotázkou koho je lepší? Oči sa mi na malú chvíľu rozšírili a rozum úplne zastavil.

Pondelok. Začiatok týždňa bol pomerne vydarený. Síce som vôbec nestihla, čo som mala, napriek tomu som nadobudla pocit efektívnosti a celý deň riešila pracovné veci. Keď som odchádzala z pracovného obedu, prechádzala som okolo svojho obľúbeného obchodu, kde som zatiaľ  odolala nákupu úžasných topánok, ktoré mali tvar topánok na argentínske tango, presne také aké som vždy chcela. Boli už z jarnej kolekcie a veľmi by sa mi hodili na zajtrajšiu večeru. Čierne pančuchy do nich vyzerajú neuveriteľne sexi. 

Neviem, čo robiť. Nemôžem si ich dovoliť, ale strašne ich chcem. A aj napriek počiatočnej pýche, ktorá ma prepadla včera večer, keď som sa pochválila, že som odolala, dnes ráno sa mi hlavou honí niečo celkom iné. Hlava úpenlivo pracuje na tom ako si ich kúpiť, kde by sa dalo ušetriť, aby neboli výčitky a aby boli v mojom šatníku absolútne nepraktické topánky na chodenie, ale neuveriteľne praktické na ukazovanie sexi nôh. Tie nohy v nich vyzerajú fakt dobre.

 Večer som skončila v Tescu v oddelení s domácimi potrebami a obzerala mištičky, ktoré si tam dnes pôjdem kúpiť. Krátila som si tam tiež tak trochu čas a čakala na prvé zazvonenie od mojich sliepok, s ktorými som bola dohodnutá. Napriek tomu, že oni stále meškajú, ja neviem prísť neskôr. V duchu si hovorím, čo ak dnes prídu načas a ja budem tá čo mešká. Nemôžem to sama sebe urobiť. 

Bolo 20:20 a naveľa som zavolala Zdene, že kde teda je. Zdena včera výnimočne nemeškala, len pre zmenu sa vybrala do úplne iného podniku v úplne inej časti mesta. Jednoducho jej ide karta. Spomenula som si na deň, keď sťahovala a nešiel výťah, alebo na minulotýždňové maľovanie a plánované odpojenie vody. No a včera, snahu fakt mala, len si poplietla miesto. Napadlo mi ako takto nepraktický človek môže riadiť veľkú inštitúciu, ktorú zvláda s úplnou ľahkosťou, to len bežné veci sú pre ňu španielska dedina.

Stretli sme sa v pivárni, kde som už párkrát bola a ktorá bola vždy plná chlapov. Vybrala som ju zámerne akože Mikulášske prekvapenie. Prekvapenie sa nekonalo. Bolo tam veľa báb a keď som povedala svoj zámer Zdene a Blonde, Zdena pohotovo reagovala a opýtala sa ma, či som zase spomenula niečo na svoj blog. Zasmiali sme sa a vymenili podnik.

Neuvážene som včera spomenula, že vlastne mám výročie, že včerajší dátum signalizoval dátum s podtitulom dva mesiace bez sexu. Spolusediace neboli na tom lepšie. Zasmiali sme sa na tom a potom niekto a vážne neviem koho to bol nápad, povedal vyhlásime súťaž, kto prvý si zasúloží. Povedala som, ja som víťaz. Streda alebo piatok s M. Upravili pravidlo, žiadne stariny, žiadni bývalí, musí to byť úplne niekto nový. Povedala som, to som v péčku, sľúbila som si žiadne experimenty, žiadni na dobu určitú, že budem spávať len s M, presne do momentu pokiaľ identifikujem niekoho na dobu neurčitú a v tom prípade mi reálne hrozí, že najbližšie mesiace si nezasúložím, lebo frekvencia s M je mizerná a Joe je ticho, takže žiadny potencionálny nie je na ceste.

Zdena povedala niečo ako, dámy musíme naplánovať vaše meniny. S náhodnými súložím len na vaše meniny. S Blonde máme rovnaké meno a tak sme sa rozhodli opätovne oslavovať naše meniny 29. decembra. Povedali sme, bez darčekov nechoď, aby Zdena vzápätí skonštatovala niečo ako to som sa dopracovala, to už môžem brať ako platený sex. Takto nejako naša debata pokračovala ešte dobrú hodinu, kde sme sa navzájom doberali, hovorili si, kto čo robí zle, kto ako pôsobí, aby sme na konci skonštatovali, že stále som na tom najlepšie.  Ja to jednoducho vždy ukecám.

Ale aj tak je naša bilancia tragikomická. Sme v najlepšom veku. Vyzeráme dobre, aj keď každá úplne inak a v posteli končíme každý večer samé.

Niekde urobili súdruhovia chybu...

Alebo žeby súdružky?

Neviem, viem len, že ráno na záchode som si našla HB a náhodne otvorila na článok „ s kolika muži jsi spala?“ a páčila sa mi odpoveď na konci článku „keď počet svojich milencov vydelím, dostanem sa k jednocifernému číslu a to pomerne nízkemu...“

Deň šesťdesiaty siedmy

Chcela som ísť na Kačín, chcela som ísť von, chcela som ísť preč len do momentu zahlásenia, koľko stupňov vonku aktuálne je. Nešla som nikam. Bola som v spomalenom mode a rozhodla som sa pre lenivú nedeľu. Stáva sa mojou obľúbenou. 

Naveľa som však bola vyhostená z domu. Doma máme rozdelené práce. Keď upratuje ratolesť nesmiem  tam byť a aj keď som chcela upratovať skrine, skončila som v kaviarni. Zvažovala som Cafe Shtoor alebo Dias, zvíťazil Dias, nemusela som tam ísť peši. Bolo mi zaťažko včera prejsť aj pätnásť minút po vonku.

Také sedenie v kaviarni v preplnenom obchodnom centre má tiež svoje čaro. V kaviarni sa menia odložení ľudia, ale aj náhodní návštevníci. Človek sa tam dozvie veľa nových veci, ak má so sebou pripojenie na net, dokáže pomerne rýchlo identifikovať kto je kto, stačí len pozorne počúvať, aj keď je to neslušné. Na druhej strane hovoriť príliš nahlas, tiež nie je úplne OK. 

Včera sa tam hľadal jeden kuchár, mal dosahovať úroveň Žideka, preberalo sa tam menovanie členov do nejakého orgánu, bol spomenutý Pôžitkárov kolega, pripravovala sa stratégia na odkúpenie jednej nemocnice, vyberali sa kachličky s architektom pre nový dom, riešil sa jeden rozchod mojej rovesníčky a veľa sa tam čakalo. Bolo tam veľa odložených ľudí. Odložených mužov, ktorí čakali na svoje polovičky. 

Včera bolo vôbec v nákupnom centre veľa párov a veľa detí. Za každým rohom stál Mikuláš. Každé druhé dieťa behalo s pomaľovanou tvárou. Nervózni oteckovia fajčili pred dverami a mamičky nakupovali ako o život. Ja sama so vymietla všetky hračkárstva, aby som skonštatovala, že asi nič nevyberiem, že nič mi neprišlo také originálne a jedinečné, aby som si povedala, tak toto je ono, toto má myšlienku, toto určite poteší. Tých vecí bolo strašne veľa, ale každej niečo chýbalo a tak som si len mapovala situáciu, aby som povedala, že skočím do Auparku a nakúpim nejaké užitočné veci do školy našim predškolákom.

Ako som tam blúdila po hračkárskych obchodoch, spomenula som si na Londýn na Hamleys. Boli sme tam so Severanom pred piatimi rokmi a nakupovali darčeky. Prežívali jedno z najkrajších období a plánovali naše prvé Vianoce. Vždy sme spolu dovtedy trávili Silvester, ale nie Vianoce. Vianoce som trávila so svojim ex, pokiaľ bol na Slovensku a nie na nejakej svojej obľúbenej expedícii. A tieto budeme tráviť samé. Prišlo mi to ľúto a závidela som všetkým tým šťastným a aj naoko šťastným párom, že ich niekto chytí za ruku, objíme, pobozká, alebo len tak pritúli. 

Už to u mňa trvá nejako príliš dlho. Príliš dlhá samota. Príliš hlučná samota.

Na Vianoce na mňa dolieha nejako viac ako po iné dni, chytá ma melanchólia, taký radostný smútok cez slzy...

Viem, že nie všetko na okolí je ideálne, viem, že možnosť byť sama a spokojná je lepšia ako byť v nespokojnom vzťahu, ale aj tak mi to chýba. Možno preto, že na Vianoce sa ľudia aspoň na malú chvíľu tvária, že je všetko v poriadku, aj keď skutočnosť je iná.

Zdena by povedala, že Vianociam pripisujem príliš veľký význam, ale ja si nemôžem pomôcť.

Možno tie budúce...

Zatiaľ si dovolím byť sentimentálna krava, ktorá sa z toho vyspí, vynadá si, otrasie sa a prežije svoj ďalší deň s ľuďmi a predsa úplne sama, alebo sa bude nezmyselne zabúdať na nete, tak ako som to urobila včera večer, aby som si ráno  mohla vynadať, že ten čas som mohla stráviť upratovaním skríň a nemusela som vstať s opuchnutými očami spôsobeným dlhým nezmyselným neskorým četovaním.

Vážne by som sa mala nad sebou zamyslieť, zatiaľ sa aspoň naladím vianočne, keď sentiment, tak predsa poriadny. :D

Deň šesťdesiaty šiesty

Dve šestky. Dve diabolské šestky. Dve mrzuté šestky. Dve šestky. Deň šesťdesiaty šiesty začal veľmi fajnovo. Po letargickom piatku ma zachvátila potreba byť užitočná. Vždy keď chcem byť užitočná vyváram, vypekám, robím veci, ktoré sú viditeľné. 

Listovala som si v mojom novom kuchárskom úlovku Nigella express a rozhodla sa piecť nepečený cheesecake, plus urobiť si nejakú prípravu na Vianoce a dokúpiť potraviny, ktoré nie sú súčasťou bežnej kuchyne a tak som si ráno listovala a vypisovala dlhý zoznam, aby som pred deviatou stepovala pre Mark and Spencer s cieľom vyrabovať tam potraviny. Mám rada tie potraviny, veci, ktoré nekúpim nikde inde, kúpim práve tu, ale nie včera. Zlatý sirup, ktorý tam majú stále nemali, rovnako ako vanilkový extrakt a bolo po cheesecaku. 

Dobrovoľne sa priznávam, trochu ma to rozladilo, ale išla som sa udobriť do vedľajšieho oddelenia a mala som obsedantnú potrebu dokúpiť nejaké posledné darčeky. Také maličkosti, nič veľké. Tieto už druhé Vianoce sú predovšetkým o maličkostiach a nie o veciach, ktoré si moja rodina nemôže dovoliť, a ktorými som ich vždy zvykla ohurovať. Nákup drobností je oveľa náročnejší, potrebuje nápad. Tie ešte vypľúvať zvládam, ale následné zháňanie mi už nerobí tak dobre. Možno to súvisí s prepočítavaním dostupných prostriedkov. 

Raňajkovali sme o pol jedenástej fajnové čerstvé šišky z M&S. Ratolesť ma privítala so slovami tešila som sa síce na pečeňový syr a čerstvé rožky, ale toto je moc fajnové, ale dnes len výnimočne. Pri nakupovaní rozmýšľam oveľa viac ako v minulosti a niektoré veci obmedzujeme a doprajeme si raz za čas, presne ako kedysi moja mamina. Nikdy sme nemali veľa peňazí, ale aj z toho mála nám vždy dokázala dopriať nejaké drobnosti, pokojne by som ich mohla nazvať exkluzívne dobroty ako napríklad nugetu v tom čase.

Volala som s ňou viackrát v sobotné ráno, overovala si detské veľkosti detí, ktoré sa náhodu vyskytli v našej rodine. Obe majú šesť rokov a v zásade o nich neviem nič, len že sú. Občas si pozriem fotky ako vyzerajú a asi ich stretnem na Vianoce. Trošku si tú svoju rodinu zanedbávam aj mamine volám zriedka, asi by som mala častejšie. Napadlo mi to aj včera, keď som jej volala a dohodli sme sa, že prídu budúcu sobotu. Teším sa na to. Sme veľmi veselá rodina. Mohla by som to opraviť na veselá a hlučná rodina. Páčia sa mi naše stereotypy, ktoré sú roky nemenné a preto asi majú to svoje čaro.

Zachvátila ma potreba baliť darčeky, ktoré už mám nakúpené a istým spôsobom som ich potrebovala ochrániť pred ratolesťou. Takto môžem mať naukladané zabalené škatule v skrini, ktorých sa nikto nedotkne. Vyzerá to krásne. Vybrala som zlato-biely papier a bielo zlatý papier, ktorý som kombinovala, ďalším zamestnaním, ktorým by som sa uživila, by bolo balenie darčekov. Okrem profesionálnej babysitterky, ktorú som robila poobede.

Kamarátka pripravovala Mikuláša pre ostatné kamarátky s deťmi a aby si to aj rodičia užili, potrebovala niekoho pre deti. Voľba padla na mňa. Od nej to považujem za veľký prejav dôvery, lebo je to osoba, ktorá svoju malú ratolesť odmietla dať niekomu, čo len podržať, nie to sa ešte postarať a prvá osoba, ktorá sa mohla aj podržať okrem jej matky, som bola ja.  

Prišlo tam asi desať párov, na prvý pohľad šťastných párov a desať rozkošných detí. Detský kútik s absolútne nevhodnými hračkami som ovládla ja a bolo mi tam dobre. Počet detí na konci sedel a nikto sa nezranil, dva svište  pri mojom odchode plakali a mňa zachvátil taký nejaký smútok. 

Nerozptýlil ma ani telefonát s Pôžitkárom, po ktorom som v minulosti bažila. Ani telefonát s P, ktorý chce tak strašne, že sa stráca. Kráčala som si večernou Bratislavou po uliciach, ktoré som dôverne poznala so Severanom a v hlave som mala len jedinú myšlienku. Keby sa všetko neposralo, už som mohla mať dieťa vo veku tých, o ktoré som sa dnes starala. V našom pláne bolo aj dieťa, neprišla som s tým ja. Prišiel s tým on a plán bol dať mu ho na štyridsiatku a od tej prešli už dva roky. 

Sadla som si do čokoládky, chvíľu spomínala na Severana, na prechádzky, na naše Vianoce a zavolala Sharon. Povedala niečo ako pýtala som sa polovičky ako to tí slobodní chlapi majú a povedal, že slobodný chlap, ktorý chce dieťa, si ako matku svojho dieťaťa zvolí niekoho okolo tridsiatky, ak prejaví záujem o niekoho so záväzkom v mojom veku, chce si akurát zasúložiť, alebo netúži mať vlastné deti.

 

Povedala len niečo, čo som si vždy myslela a istým spôsobom som mala pre to pochopenie. Preto som vždy kričala, chcem nejakého rozvedeného, ideálne s jedným záväzkom. Niekoho, kto už má tú skúsenosť a vie čo určite nechce alebo naopak chce. Samozrejme, že existujú výnimky, na druhej strane nalejme si čistého vína, vek je k ženám neúprosný a moje jediné šťastie je, že už mám ratolesť, lebo mať tento vek a nemať nič, by bolo pre mňa peklo.

Zavolala som Joe. Zrušil ma a nezavolal späť. Na optimizme mi to nepridalo. Kategória slobodný a vek 41, tiež nie je úplne v poriadku.

Večer som bola v kine s Blonde. Film Mesto bol o ničom. Potrebovala by som vidieť nejaký dobrý film, potrebovala by som nejaký fajnový únik. 

Dnes si uniknem na Kačín a pokúsim sa nebyť nostalgická a urobím vianočnú výzdobu a upracem si skriňu, možno sa mi pri tom upracú myšlienky...

Deň šesťdesiaty piaty

 Spala som veľa. Spala som takmer osem hodín a poobede som  pridala ešte dve hodiny. Dnes je taký ospalý piatok, aj keď ráno bolo hektické takým pozitívnym spôsobom. Pripadala som si ako napojená na duracelky. O ôsmej bolo prvé stretnutie, potom druhé, tretie, vyzdvihla som knihy a o jednej som mala všetko vybavené a bola späť doma. Stihla som zopár vtipných  esemesiek s Joe a pri jednej mi na chvíľu napadlo, že on snáď číta tieto písmená, používa takmer identický slovník s tým mojim. Tento raz to bolo slovo chrumkavý. Rýchlo som túto možnú apokalypsu zahnala späť a zotrvala v názore, že si proste rozumieme. Neskôr som nerozvážne napísala ešte LIST TO DO na piatok a zaspala spánkom spravodlivých.

Prebudili ma esemesky. Prvá bola mimoriadne vtipná „drahá, viem, že si overqualified, ale zajtra robím pre známych Mikuláša, vypadla nám jedna babysitterka, nemôžeš zaskočiť?“ Na takto formulovanú správu sa nedá odpovedať inak ako len jasné. Takže o program na zajtra už mám postarané.

Druhá od P a tá mi až taká vtipná neprišla. Bola všeobecná, niečo na spôsob ako sa máš, aby vzápätí prišla nejaká ďalšia s konštatovaním, že sa vidíme až na jar. Mala som chuť napísať to je dobrý nápad, ale neviem, či by to rozchodil a teraz, keď to tu píšem, uvedomujem si, že som zvolila to čo sama neznášam, neodpovedanie na správu. Na druhej strane nebol tam otáznik. Bolo to konštatovanie z jeho strany a keď chce vedieť na čom je, mal by dvihnúť telefón. Snáď tých dvadsať centov ešte má, i keď po poslednom lamentovaní na obede veru neviem. Hm, musím to nejako upratať.  Naše vzájomné očakávania sú jednoducho iné.

Tretia prišla od Pôžitkára. Opätovne ma nazval Bambulou. Debil jeden. Opätovne sa pýtal kedy mám čas, ako formu ospravedlnenia spomenul niečo ako bolo to divoké, ale nie vzrušujúce bodky bodky bodky. Odpísala som mu kedy čas nemám. Fakt som zvedavá koľko mu to bude trvať, kým sa stretneme.  Neznášam, keď ma volá Bambula.

Aby som sa nenudila ozval sa aj M ako Merlot, údajne sa vidíme v stredu alebo v piatok, na to som tiež zvedavá. 

Pôžitkár a Merlot by si mohli podať ruky. V zásade je to jedna fajta. Včera, keď som bola so Charlotou, povedala, že väčšinou randila so samými právnikmi. Ja, keby som to chcela škatuľkovať, by som napísala s pánmi dôležitými, ktorí nie sú pánmi svojho času, lebo sú tam ešte iní. 

Písala aj Sharon. Niečo ako máme ho a pridala smajla.

Hm, Sharon, tá mi veľmi praje, tá si už predstavuje rodinné výlety. Je to sranda. S výnimku prvých frajerov, nikdy sme nemali so Sharon obe vzťahy naraz. Vždy mala vzťah len tá jedna a občas si robím srandu, že sa bude musieť rozviesť, aby som s niekým bola. 

So Sharon som rozprávala včera a vtedy povedala, niečo ako ja ti tak závidím, ja by som chcela mať taký život ako ty, randiť si a užívať, ja som nikdy nebola prototyp ženy matky, ale vždy ženy milenky. Hm, povedala som, ja vždy ženy matky a v poslednej dobe som žena milenka. Nejako to máme pomýlené.

Ozvalo sa aj Bebečko, ale to už ani nepotrebuje môj komentár, ten človek ma asi fakt má rad, pravdou, ale je, že ma striaslo. Zatiaľ čo on spomínal pozitívne aspekty, ktoré som mu vniesla do života, odbila som ho slovami, že mi priniesol stratu času. Povedal len chápem. On vždy všetko chápal v mene vyššieho cieľa. Ten cieľ sa volá môj záujem a čím viac chápal, tým menší záujem bol. 

Divný deň tento piatok. Z môjho LIST TO DO sú poslané len dva maily. Ostatný čas som strávila v nejakej divnej letargii spôsobenej debilnými esemeskami.

Mala som ísť radšej do kina.

Idem napísať esemesku P, nech mám čistý štít.

Deň šesťdesiaty štvrtý

Ide ti karta, napísala Blonde vo večernej esemeske. Usmiala som sa  a tak zhlboka nadýchla, aby som následne opatrne vydýchla úľavu, ktorú som pocítila a hneď vzápätí som hľadala kus dreva na zaklopanie, aby som svoje myšlienky nezakríkla sama pred sebou. Tak nejako som to včera urobila.

Zavolal. Jednoducho zavolal. Sedela som v pivárni v meste výnimočne so Charlotou, s bavorskými klobáskami a s malým radlerom, keď som zbadala jeho meno na displeji. Už v ten moment, ako som videla to meno, ma zaplavila neuveriteľná dávka endorfínov. Bolo to zvláštne a bolo to silné. Tešila som sa ako pätnástka, jediný rozdiel bol, že ma nezaplavili výnimočne očakávania. Jednoducho ostali sme v kontakte a to je to, čo bolo pre ten moment pre mňa dôležité. Sama pred sebou som to vnímala možno aj ako taký znak, že tá karta sa mi naozaj pomaličky otáča a ja som vďačná za každú malú radosť, ktorá mi príde do cesty.

Volali sme krátko, klasicky laškovali, aby som ho v tom najlepšom elegantne zrušila a popriala mu pekný tréning. Povedala som to Blonde a tá to krásne okomentovala, aha chceš byť za chrumkavú. Smiala som sa, možno mala pravdu a možno som len dospela do štádia, keď nedávam prednosť chlapom pred kamarátkami, s ktorými vtedy sedím, aj keď to mám povolené. 

V našej úžasnej partii počúvame všetky na jediné ospravedlnenie a tým ospravedlnením je chlap. V tom sme úplne jednotné. Prajeme si navzájom, vždy sme si priali s výnimkou jednej osoby, čo nás všetkých prekvapilo, ale nemá zmysel sa už k tomu vracať.

Táto udalosť samozrejme prebila všetky ostatné, ktoré sa stali v ten deň. Je to neuveriteľné ako silu dokážem prisúdiť obyčajnému telefonátu. Aj keď ráno bolo u mňa trošku rozpačité, dobrovoľne sa priznávam, aby som sa tu teraz nehrala na hrdinu, nebola som úplne vo svojej koži, o jedenástej som sa však dokázala zmobilizovať a normálne fungovať bez čakania. Nie vždy to tak u mňa bolo. Možno stačilo nastaviť si svoju osobnú hranicu a neprekročiť ju. A ja som si ju nastavila, dala som si deadline, do pondelka.

Cez deň som robila nejaké konzultácie, pri ktorých mi bolo potvrdené, to čo som si dávno myslela. Súviselo to s prácou, súviselo to s kolegyňou kamarátkou a skutočnosťou, že v práci sa nemá veriť nikomu. V práci neexistujú kamarátstva, v práci ide každý za seba, to len moja naivita si dovolila myslieť niečo iné. Kolegyňa kamarátka sa nechtiac preriekla a po troch rokoch mi potvrdila informáciu, ktorú som tušila. Nekomentovala som to. Nerozčúlila som sa. Neurobila som nič, len som odchádzala s myšlienkou, že slabší jedinci ma nevytočia a neklesnem na ich úroveň a terminus technicus kamarátka kolegyňa v skutočnosti neexistuje.

Padla tam aj prvotná informácia o mojom bývalom kolegovi, súčasnom CEO, ktorý ma teraz intenzívne vyhľadáva a prišla som na dôvod prečo. Zasmiala som sa a v duchu som si začala predstavovať scenár, ktorý si pritiahnem. Chce niečo odo mňa. Moja prvotná reakcia v hlave bola, a ty si mi pomohol? Aby vzápätí som si to preformulovala úplne inak a vyšla mi krásna alternatíva, áno jasné kedykoľvek budeš potrebovať, moja hodinová taxa je taká a taká. Presne takto to urobím. Bola som nadchnutá svojím geniálnym nápadom a rýchlo som išla na ďalšie stretnutie.

Ďalšia konzultácia bola so st. Zojou. Je to mimoriadne inšpiratívna osoba a mám ju veľmi rada. Doriešili sme pracovné veci, dohodli si nejaké ďalšie kroky a potešila ma pozitívnou spätnou väzbou na moju prácu. Od nej si to cením možno trošku viac ako od ostatných, lebo v tej oblasti, v ktorej som pracovala, ju považujem za jednotku. A od jednotky pochvala vždy poteší o kúsok viac.

Opýtala sa ma, čo mám nové a povedala jej o včerajšom obede. Povedala, daj mu dva tri týždne. Povedala som dva tri týždne sú veľa, prečo tak veľa? Nepamätám si presne ako odpovedala. Viem, že sme spomenuli slovo trpezlivosť, opatrnosť a následne oddanosť...

Zavolal. Zavolal hneď dvakrát. Zavolal aj po tréningu a Blonde napísala, ide ti karta. 

Mám rovnaký pocit, možno aj preto bolo pre mňa dôležité, aby zavolal. Stretli sme sa tuším pred dvomi alebo tromi rokmi a vtedy nezavolal. Nepamätám si z toho stretnutia veľa, viem, že som určite nebola v dobrej kondícii a akokoľvek sa môžem tváriť, že som, niektoré veci jednoducho neoklamem a ten telefonát možno tak trochu považujem aj ako dôkaz, že som opäť v dobrej kondícii, lebo tak nejako to cítim.

Nie všetko ide podľa mojich predstáv a tá vydrbaná dépeháčka stále nie je zaplatená, ale aj tak mám pocit, že to zvládam neporovnateľne lepšie ako v období, keď som mala z čoho zaplatiť dépehá.

Možno mi naozaj ide karta, ale vydychujem stále opatrne...

Zavolal a má dvoch psov.

A ešte jednu vec tu chcem spomenúť. Asi pred dvomi týždňami ma prepadla neuveriteľna túžba byť so starými virtuálnymi známymi z Pravdy a publikovala som na tam nejaké články, ktoré sú aj tu. Mala som chuť s nimi kecať a vedieť ako sa majú a možno som im chcela aj tak nejako virtuálne poďakovať za obdobie, v ktorom mi robili spoločnosť a vždy, keď bolo treba ma podporili. Možno, niektorí z nich zablúdili aj na tieto stránky a možno teraz čítajú a mám pre nich len jedno slovo, ďakujem.

Ďakujem, že ste sa mi stali...

p.s. všade je veľa snehu a ja dostávam chuť na nejakú vianočnú pesničku a tá najkrajšia je táto :D

Deň šesťdesiaty tretí

Sneh. Všade veľa snehu. Je to pekné presne do momentu ako ostanem zastrčená v zápche a cesta, ktorá štandardne trvá 12 minút, zaberie nečakane hodinu. V duchu si hovorím, už viem prečo nechodím autom. Auto sa do tohto počasia jednoducho nehodí. Je to absolútne nepraktická pomôcka, v ktorej je človek uväznení s vedomím, že niekto do neho môže vraziť. 

Aj teraz si tak trochu pripadám uväznená, a to sedím na posteli a píšem tieto riadky. Uväznená vo svojich myšlienkach. Bola som na obede. Bola som na obede s Joe, hm, a bolo skvele. Smiali sme sa, veľmi veľa sme sa smiali. Viedli dvojzmyselné poznámky, ktoré tak milujem a nasávali jeden druhého inými zmyslami ako tými ušnými. Pracovali oči. Pracoval nos. A asi aj nejaké prepojenie hlavy, srdca a intuície dostalo tiež zabrať.

To, že má úžasný hlas, to už viem. To, že mi dokáže poskytnúť niečo čo ja volám intellectual excitement, to viem tiež. To, čo som nevedela, bola skutočnosť ako je to v skutočnosti, či to platí aj „naživo“ a bolo to tam. Zvláštne, stačí na to potom len pár minút, aby človek zistil, či mu ten druhý vonia, aby začal skúmať jednotlivé časti a všímať si na prvý pohľad nepodstatné detaily. 

Má krásne ruky, tie mi padli do oka ako druhé, hneď po očiach, ktoré sú modré, vlasoch, ktoré sú čierne s prvým šedivým prelivom nakrátko zostrihané, presne také isté ako M, len M ich má šedivšie. Oči majú teplý odtieň modrej a pri nich mi napadlo, že podvedome preferujem modré oči. Vždy som sa na tom smiala, že na farbe nezáleží, ale pravdou je, že tie modré ma berú viac. Oči teplej modrej pôsobia na mňa smutne a keď sú veselé, je to na nich pekne vidno, rozžiaria sa. Možno to je ten dôvod. Neviem. Netuším. 

Zatváram oči a predstavujem si celú tvár. Nie je prototyp pekného muža, ale má neuveriteľnú charizmu, to je proste fakt, ak by som rozobrala ostatné časti, napísala by som štandardný nos, štandardné pery, očné zuby trošku väčšie ako tie ostatné, ale čo je mimoriadne pekné sú také tie ryhy, jamky, ktoré sa objavia, keď sa smeje. Tie ma naozaj berú. Hm.

Ruky. Sú krásne, súmerné, veľké, rovné dlhé prsty s upravenými nechtami. Taká pekná chlapská dlaň. Často som sa k ním pohľadom vracala. Vyššia postava a normálne plecia, žiadne útle ramienka, vyšportované telo takým tým prirodzeným spôsobom a pohybom, žiadna posilňovňa. No proste chlap, hrdina, dub, stroj, žiadny metrosexuál ani zakomplexovaný menejžej, tak nejako vyzerá Joe.

Veľa sme rozprávali, veľa sme sa smiali, občas som mala chuť mu urobiť niečo strašne zlé, čo by vo svojej podstate bolo dobré. Povedala som mu to a on povedal, viem ako to myslíš, bolo by to vlastne dobré. 

Tá mentálna kompatibilita bola neuveriteľná.

Chcela som vedieť ako chutí, ale nemala som odvahu. Keby niečo navrhol, robila by som drahoty, nie preto, že by som nechcela, ale preto, že by som veľmi chcela. Chcela by som vedieť, či by sme si v posteli vyhovovali, a tak som si ho premeriavala intenzívne celé dve a pol hodiny, aby som si na konci položila otázku, čo je vlastne horšie, keď stretnem niekoho kto mi nevonia a nemám čo riešiť, alebo práve naopak, niekoho kto mi vonia a ocitnem sa v spleti neistoty, či voniam tomu druhému?

Neviem to. Neviem ho prečítať. Mala som pocit, že sa mu páčim, ale rovnako tam bol moment, keď som zaváhala, či naozaj áno. 

Na konci ma prekvapil bozkom. Nebolo to také vlažné pravé ľavé líce, to som urobila ja, on ma pritiahol a bolo tam niečo intímnejšie, aspoň sa mi tak zdalo.

Páči sa mi, fakt sa mi páči, ale vôbec netuším, či aj ja jemu.

Bola som následne hodinu v zápche. Dostať sa z Polusu do centra bola ozajstná výzva, ale teraz mi to nejako nevadilo, potrebovala som si upratovať myšlienky. Zavolala Sharon a upratovali sme spolu. Pýtala sa ma, čo povedala tvoja intuícia, veď vieš, že ty ju máš vždy dobrú. Sústredila som sa, snažila eliminovať túžbu, že sa chcem páčiť a odpovedala neviem. Bol tam jeden moment, ktorý mi zabránil povedať, áno páčila. 

A tak tu teraz sedím, píšem a dumám, kedy zavolá a či vôbec.

Mišo povedal, že ak rozprával historky z minulosti, je to veľmi dobré. Pobavil ma. 

Ale aj tak ma nezbavil otázky, čo je vlastne horšie, keď stretnem niekoho kto mi nevonia a nemám čo riešiť, alebo práve naopak, niekoho kto mi vonia a ocitnem sa v spleti neistoty, či voniam tomu druhému?

Páči sa mi, fakt sa mi páči, ale vôbec netuším, či aj ja jemu.

Ako si to zvyknem hovoriť? Muž, ktorý má záujem, koná...

Trpezlivosť Vesper, teraz spať, ráno ťa čaká Dokonalý svet, škoda, že len ten filmový...