76

Práve som odoslala mail šéfovi. Píšem niečo o dovolenke. Píšem o tom, že potrebujem voľno, že reporty budú načas, že rodinné dôvody, že budem na telefóne a na maili, keby niečo. Pred odoslaním si to ešte päťkrát prečítam a zvažujem, či to poslať. Viem, že potrebujem voľno ako soľ, viem že baterky sú vybité a viem, že práca nie je zajac, neutečie a možno práve preto váham. Bojím sa, čo ma tam bude čakať potom.

Rozmýšľam o čom bol posledný týždeň. Predposledný piatok bol o nových topánkach, neudržala som sa a kúpila som si topánky, dostala narodeninový kupón na zľavu a kúpila ešte jedny. Povedala som si, veď budem mať narodeniny a tešila sa z nich ako malý Jojo. Víkend sa niesol v znamení golfu. Po šiestich týždňoch som opäť hrala a hrala som skvele. Urobilo mi to brutálne dobrú náladu. Ani nie tak samotný výsledok, ako skutočnosť, že som podala oba dni vyrovnaný výkon a znížila hcp o celé štyri čísla. Ten výkon odrážal moju vnútornú vyrovnanosť, aspoň tak nejako som to cítila. V práci som doupratovala posledného človeka v rámci svojho tímu, urobila rozhodnutia, ktoré som odkladala a pocítila úľavu na jednej strane a únavu na strane druhej ako keď bežec dobehne do cieľa, je nadupaný endorfínmi, ale po chvíli doľahne na neho vypľutie a chce robiť nič, len tak voľne kráčať, rukami v bok, zakláňať hlavu dozadu, v duchu si hovoriť, urobil som to, aby následne mohol klesnúť do trávy, chvíľu len tak ležať a tupo hľadieť do slnka. Jednoducho aj po tom behu treba krátky oddych a ja ho potrebujem teraz. 

Minulý týždeň som absolvovala vstupnú lekársku prehliadku. Merali mi tlak, povedali 80/50. Pozrela som sa na nich a opýtala, nie je to málo. Povedali nie a mne to prišlo divné. Prišlo mi divné mať tlak 80/50, keď vždy mám 120/80. Vybavili sa mi občasné závrate, vystrašila ma náhla závrat v aute, keď na malú chvíľu auto bolo bez kontroly, rozmýšľala som z čoho to je, predpokladala som znížený tlak, ale nie také nízke čísla, aspoň z môjho pohľadu. Prišla som domov a nalistovala čo to vlastne znamená. Keď som si to čítala, musela som sa smiať. Zníženie tlaku údajne znamená, že strácam životnú silu. Aké trefné. Proste som normálne unavená a kašlem tento týždeň čiastočne na prácu, namiesto toho idem behať.

Po prečítaní všetkých príznakov a príčin nízkeho tlaku  a uvedomení si mojej nekonečnej únavy som dospela k názoru, že spoliehať sa na to, že mi baterky dobije nejaká osoba je scestné a oveľa ľahšie bude, začať sa hýbať, ideálne behať. Potrebujem kondičku. Potrebujem cieľ. A vo štvrtok som si jeden taký našla. Volá sa beh mestom a má 10km. Inzerát som našla v časopise Harpers Bazaar a v spomienkach som sa vrátila osem rokov dozadu, keď som od strednej školy behala prvýkrát, tiež som našla inzerát v Bazaari, ale vtedy to bolo 5km. Vtedy chýbali do začiatku štyri týždne a ja som to dala a dala som to v tom roku aj v dobrom čase. Dvadsaťtri minút. Teraz mám do cieľa 76 dní a za sebou jeden tréning z dnešného rána, po ktorom asi bude brutálna svalovica. 

Včera bol sedemdesiaty siedmy deň do cieľa a v rámci toho som si dala čítaciu a nakupovaciu prípravu. Kúpila nové tenisky, tie staré sú už nepoužiteľné a zaobstarala aj hodinky na meranie tepu. Nastavili mi ich v predajni a dnes som mala možnosť ich vyskúšať. Chvíľu som rozmýšľala či ich nevyhodím. Nonstop pípali. Klamem, pípali, keď som bežala. V určenej tepovej frekvencii som bola schopná kráčať, ale nie behať. Toto uvedomenie bolo bolestivé. Len potvrdilo skutočnosť, že moja slávna kondička je v péčku. V totálnom péčku a je najvyšší čas niečo pre seba urobiť. Tak začínam. Začínam behať a pred sebou mám sedemdesiatpäť dní do cieľa.

Som unavená a nevyspatá, idem behať a mám chuť sa učiť taliansky.