piatok 27. mája 2011

Ráno



Rozmýšľam, čo vlastne stojí za zmienku z tých posledných dní. Nič zásadné mi nenapadne. Všetko sa točí okolo práce, o tom ako to stihnúť, ako dosiahnuť minimálnu chybovosť, ako naučiť ľudí byť efektívni a iné hlúposti. V hlave mám stále otáznik nad jednou konkrétnou osobou, vyhodiť či nevyhodiť, toť otázka. Potrebujem sa spoľahnúť na doručené dáta a prestáva ma baviť opravovať chyby po niekom a názorne ukazovať, že niečo je zlé. Chýba mi ľudská súdnosť. Tá pseudosúdnosť vyskakuje vždy pri snahe argumentovať, ktorá je na druhej strane postavená na pocite, zatiaľ čo u mňa v práci na faktoch. Som unavená. Unavená z ľudskej nesúdnosti. Zámerne nepíšem hlúposti, tí ľudia za to nemôžu, aspoň nie na začiatku, keď sa definujú vzájomné očakávania a po mesiacoch bezvládia chce niekto od nich plnenie termínov a ešte aj správne dáta. Toľká opovážlivosť. 

Ešte teraz sa bavím na ich snahe ma úkolovať, keď som tam prišla, na pokusoch vysvetliť mi ako si mám veci spraviť sama, na ich nepochopení zodpovedností a kompetencii. Nikdy som sa s tým nestretla v takom množstve. Večer som vždy prišla domov a rozmýšľala, kde končí ľudská súdnosť a začína ľudská hlúposť, kde je tá pomyselná hranica. Na nič som neprišla, ale tú otázku si neprestávam stále klásť.

V utorok som stretla M. Chvíľu som váhala, či sa stretnem, ale potom som si povedala, treba ísť von a ako spoločnosť nie je zlý. Nebol zlý. Ten večer vôbec nebol zlý, len si človek uvedomil veľkú rozdielnosť, ktorá vie byť za určitých predpokladov zaujímavá, ale netuším, či práve teraz. Skončili sme na kopci v starej Dúbravke a medzi rečou som mu oznámila, že mám ratolesť, môj stav je rozvedený a vychutnala som si úžas, ktorý vždy nastane. Po tej informácii si ma ľudia začnú vždy viac obzerať a uvažovať nad vekom, napriek tomu, že ho poznajú. Potom si asi povedia udržiavaná matka a je badať takú malú radosť z nečakaného skalpu, v prípade mladších a v podobnom veku ako mám ja. Občas mi to príde smiešne. 

Ozval sa aj pán Možno. Nepochopila som, čo vlastne odo mňa chcel. Možno počas mojej fyzickej neprítomnosti nastalo to mentálne prepojenie. Rozprával niečo o tom ako rozmýšľal veľa, o tom, že by sme sa mali stretnúť a spoznávať. Nevychádzala som z údivu, výnimočne som si odpustila sarkazmus a v hlave som mala len jedinú myšlienku, že vždy sa všetci ozvú, keď ma prestanú baviť. Systém push and pull funguje, ale systém push and pull ma nebaví.

Zavolal James. Vidíme sa budúci týždeň v Prahe. Predčasne oslávime moje narodeniny. Teším sa. Teším sa na štandardný rokmi overený priebeh, ktorý garantuje dobrý čas. Do Prahy sa dovalím po dvojdňovom tzv. kick off meetingu a budem vyplutá. Dám si dobrú masáž a pôjdeme na nejakú dobrú papanicu. Milujem pražské podniky, ktoré majú atmosféru, milujem dobré jedlo, ktoré ma ukludňuje po náročnom dni a milujem nočnú konverzáciu s Jamesom, z ktorej si vždy niečo odnesiem. 

Hm. Mala by som ísť do práce, nejako sa mi nechce. Stále sa vraciam k jednej osobe, vyhodiť, či nevyhodiť, tú otázku si kladiem už dva mesiace. V duchu som asi už urobila rozhodnutie, tak prečo váham?

3 komentáre:

  1. ja mam tiez trosku podobny problem vyhodit ci nie a bije sa to mal by som ale co bude s tou stratenou existenciou ktora si tazko najde pracu a najma ked nie vzdy je zly ale samostatne rozmyslanie mu nejde, ale teraz to neriesim zatial sa drzi aj ked viem ze je to docasny stav. Pekny den krasna vesper L,

    OdpovedaťOdstrániť
  2. b.
    huraaa,vesperica je spat a aka je nespratnica,super:-))a gratulujem k mature,praci,boys...:-)))

    OdpovedaťOdstrániť
  3. 2L+B vy ste strasni vtipalkovia, ale tesim sa z vas, do pismenkovania :)

    OdpovedaťOdstrániť