Deň dvadsiaty štvrtý

Chcela som urobiť pár poznámok včera, ale únava bola väčšia ako moje odhodlanie písať, nebola však väčšia ako odhodlanie cvičiť, ku ktorému som sa pred spaním predsa len dokopala. Asi tridsať minút som vypľutá pozerala na stenu s lístkami a viedla vnútorný monológ, či by som predsa len dnes nemohla vynechať, lebo som unavená, či by som nemohla za cvičenie započítať skutočnosť, že som chodila peši. Nemohla. Odpoveďou bolo nemohla a priznanie, že asi už je čas prestať klamať samu seba aj v týchto triviálnych úkonoch. Odcvičila som si svoju pätnásť minútovku, ktorá sa stále dvadsaťpäť minútovkou a nalepila ďalší lístok. Človek je schopný neuveriteľných výkonov a stačí tak málo. 

Ležala som v posteli a rozmýšľala nad časom, ktorý som premrhala, alebo ktorý som potrebovala na opätovné uvedomenie. Bilancia nehovorila v môj prospech. Bilancia sa odráža na účtoch, aj keď pomer výkon je stále dobrý, otázka je prečo som nič neurobila preto, aby bol lepší. Odpoveďou bude najtrápnejšie konštatovanie obhajujúce rozpor s vnútorným ja, za ktorým sa vlastne schovával asi len môj strach z odmietnutia.

Dopoludnia som prišla na primitívnu myšlienku ako rozbehnúť niektoré veci v práci, ako získať nových klientov. Čím viac som o tom rozmýšľala, tým viac mi to bolo jasné a večer v posteli som len neveriacky krútila hlavou nad svojou doterajšou obmedzenosťou.

Som majstrom výhovoriek.

Ale k tomuto sa ešte vrátim, teraz bežím, priority sú jasnejšie a písanie to dnes ráno nie je.

Deň dvadsiaty tretí

Som mierne spomalená. Po byte ešte stále rozvoniava rizoto s cuketou a nivou, naše obľúbené. V krvi mi prúdi červené. Presne dva poháre argentínskeho malbecu. Dopozerali sme Casino Royal. Nebola to moja voľba, ale nebránila som sa jej. Mám pre ten film slabosť. Pol to posledný film, ktorý som videla so svojim bývalým v kine na premiére. Bol to film, kde som si zamilovala nového predstaviteľa Bonda. Som milovník bondoviek. Mám ich všetky a celkom slušne ovládam dialógy, ale najviac ovládam Casino Royal. Možno kvôli Vesper, s ktorou mám veľa spoločné, alebo kvôli blonďavému Bondovi, ktorý sa mi tam zdá neodolateľný a pripomína mi Severana. A možno je to jedno.

Milujem naše večeri doma, keď pozeráme filmy, jeme niečo dobré a popíjame kvalitné víno. Len tak symbolicky jeden a ja niekedy dva poháre, viac nie. Keď neustále je dej prerušovaný zbytočnými otázkami, na ktoré nie som ochotná odpovedať a miestnosťou zaznie ťahavé maminá, aleeeee povedz. Presne tak to mám rada. V ideálnom stave je tu niekto tretí, ale aj takto je to veľmi fajn.

Deň som strávila na tréningu. Presne ako som si myslela, nie som vhodný typ na demo ukážky. Tréner má čo robiť, aby ma nasmeroval tam kde treba, pretože som ďaleko vpredu. Dnes som si však povedala, že to skúsim a potvrdím si svoju domnienku. Domnienka bola potvrdená a ocitla som sa v skupinke 5% menšiny, ktorá nemá nič spoločne s druhým brehom, len stavia do popredu podľa pyramídy potrieb svoje hodnoty a identitu. Inými slovami absolútne nevhodný typ a demo ukážky.

Niekedy si tam pripadám ako z inej planéty, ale prekvapuje ma, že ľudia ku mne nejako prirodzene tiahnu a chcú byť v mojej prítomnosti. Páči sa mi to. Páči sa mi, že táto schopnosť sa zo mňa ešte nevytratila.

Práve začal film odohrávajúci v New Yorku, Dievča na stráženie. Ratolesť ho neustále prerušuje poznámkami och, tam som bola, wow to je krásne, bože tam musíme ísť atď. NY je jej destinácia a verím, že jedného dňa si to tam užijeme. Zatiaľ som tam stále nebola.

Na skype sa mi ozval môj bývalý kolega/šéf, ktorý mi urobil malý podraz. Z nejakých neznámych dôvodov má stále pre mňa slabosť, aj keď nebol ochotný pomôcť mi, keď som ho o to požiadala. Vedieme debatu o banálnych veciach, pričom spomína, že mi vždy veril. Píšem mu, že nie. Odpisuje, že áno veril, ale nie vždy súhlasil. Mám chuť napísať, ty malý bastard, ale kúsnem si do jazyka a prsty zastavím na klávesnici a vložím smajlíka. Pokračuje a píše, že nesúhlas je OK a ja mu odpovedám, špeciálne vtedy, keď viem, že som mala pravdu. A prichádza zlatý klinec na koniec we both knew that you were right, chce sa mi smiať a ozýva sa vo mne moje ego, ktoré má chuť zakričať, ja viem.

Pozval ma na večeru a zo služobnej cesty z Mexika, kde by som pravdepodobne bola aj ja, ak by som tam ostala, mi privezie tequilu. No aký pekný deň to bol...

Zívam a idem spať. Po prečítaní textu si hovorím, že by som nemala pred písaním popíjať. Ani hlavu ani pätu to dnes nemá, ale ružový lístok je nalepený a to je to na čom teraz záleží.

Minulosť je minulosť, už len vyriešiť, či v pondelok zaplatím DPH alebo poistku na auto. čo ma bude menej bolieť?

Deň dvadsiaty druhý

Dnes som dostala  knihu Vrchy a údolia. Prečítala som ju rýchlo a po jej prečítaní som napísala krátku správu s poďakovaním. Celý čas som sa usmievala, vlastne čím viac som čítala, tým viac som sa usmievala a pokyvovala si hlavou. Tá kniha bola aj o mojej ceste, ta kniha bola aj o mojom poznaní a tá kniha bola možno spôsob ako ma Zdena podporila. Zdena si možno myslí, že sa potrebujem dostať na tú cestu a ja po jej prečítaní viem, že som na tej ceste, aj keď neviem, kedy dosiahnem ďalší vrch. To „viem“ píšem opatrne a s pokorou a tak trochu mám pocit ho zdôrazniť. Zdôrazniť niečo, v čo verím.

Sharon dnes povedala, že som šťastnejšia ako som bola kedysi a ja som bola rada za tie slová.

Ďakujem za knihu, slová a opätovnú vieru v seba.

Dnes viac netreba, docvičila som a rituálne nalepila prvý lístok na stenu. Najbližšie štyri dni ma čaká tréning a report, už žiadne odbočenie...

„Vonkajšie udalosti nemôžeš mať vždy pod kontrolou,

môžeš však ovládať svoje osobné vrchy a údolia tým,

v čo budeš veriť a čo budeš robiť.“

„Údolie zmeníš na vrchol,

keď nájdeš a použiješ to dobré,

čo sa skrýva v zlých časoch.“

Deň dvadsiaty prvý

Včera bol dvadsiaty prvý deň od môjho rozhodnutia písať, cvičiť a pracovať 8 hodín denne. Z týchto troch aktivít sa mi na 95% podarila až jedna. Písanie. Po spätnom prečítaní to nestojí za veľa, ako vlastne každý denník. Je tam chaos, neusporiadanosť a útržkové nálady, ktoré nemajú spád, cieľ, východisko, čokoľvek. Možno taký má byť denník. Teší ma však, že som zotrvala, aj keď toto by určite nemala byť moja priorita.

A možno áno. Možno práve usporiadanie chaotických myšlienok je cesta k plneniu ostatných úloh. Neviem, netuším, viem len, že ma to baví a robím to už automaticky, aj keď prvé dni som sa musela napomínať. Inými slovami metóda 21 dní funguje a vytrvalosť je cesta k úspechu.

So Z sme sa rozhodli cvičiť a dať do poriadku svoje telo. Postupne, žiadne znásilňovanie. Pol kila týždenne, do konca roka 5 kíl s pravidelnými vzájomnými kontrolami. Lístočky si budem lepiť na stenu, nie sem, tu sa možno občas zmienim o tom ako na tom stojím. Nič viac, nič menej. Znie to zvláštne, ale teším sa na to. Teším sa na výsledok a teším sa na Z a vzájomne povzbudzovanie. Niekedy práve podpora ostatných je polovica úspechu a u Z ju cítim, rovnako ako ona odo mňa. Pomer ma dať/dal je v tomto prípade zachovaný.

Večer som strávila so Zdenou. Nebolo to dobré. Necítila som sa v jej spoločnosti dobre. Kúsala som si do jazyka, že som otvorila tému práca a bola som opäť sklamaná, že som u nej nenašla podporu. Pocit uznania, akýkoľvek náznak ocenenia, ktorý mi tak chýbal. Dostáva sa mi z iných strán, ale nie od nej a to ma zraňuje. Dá sa nad tým mávnuť rukou a povedať si, kašlem na to, nebudem to od nej čakať, nebudem sa baviť s ňou o práci, ale potom si kladiem otázku, či to naozaj tak chcem. Či sa s osobou, ktorú mám veľmi rada, ktorú si vážim, ktorej chcem to najlepšie, s ktorou v mnohých veciach máme inú optiku, ale vieme sa akceptovať, či práve s ňou sa chcem baviť len o obmedzených témach ako golf a chlapi. Nechcem. Chýba mi tam tretí rozmer. A aj keď to bude znieť zvláštne asi by som bola veľmi sklamaná, keby som mala pripustiť, že sme boli kamarátky len v tom dobrom. V tom zlom chýbala podpora z jednej strany. 

 Povedala som jej, že ma súdi a že nemám u nej pocit uznania a pochopenia. Pýtala sa ma kedy súdila, už mám odpoveď, včera, keď povedala vetu „keď uverím, že to ide správnym smerom, tak ťa podporím...“  Súdila situáciu, moju situáciu.

Uveriť, keď je to jasné pre všetkých ostatných, nie je veľké umenie. Podporiť, keď ostatní pochybujú, to je to, na čom mne záleží a nie je to o slepom potľapkávaní na chrbát. O to nestojím. Je to o obyčajnom ľudskom počúvaní, o nestavaní svojich potrieb do popredia, o volení správnej formy, ktorá môže byť v rozpore s mojimi zásadami, lebo v určitom momente moje zásady nie sú pre mňa dôležité, a je dôležitejšie rozšírenie svojho ja v prospech toho druhého, je pre mňa dôležitejšia podpora toho druhého. 

V praxi to zjednodušene vyzerá tak, že Zdena rozpráva o svojej práci, ja ju počúvam, podporujem, tolerujem neustále vyzváňajúci telefón a čakám, keď skončí. Zatiaľ čo ja jej nestojím, ani za vypočutie niekedy. Niekedy dosť často. Vlastne vždy, keď sa bavíme o práci. Príde mi to ako keby sa bála, že by sa mala vzdať svojej energie v prospech mňa a tak sa radšej odvolá práve na svoje zásady. Na to, že nemôže podporiť to, čomu neverí  a nie je ochotná posúvať svoje hranice.

Tento jej prístup je aplikovateľný na viaceré situácie. Naposledy to bola oslava, kde Charlota bez slov zmizla po určitej udalosti a tu sa tiež cítila byť ona dotknutá, lebo to v zásade ohrozilo jej pohodlie a nejaké pohnútky, prečo Charlota odišla ju nezaujímali. Čo bolo horšie, nebola tam ani snaha pochopiť to, nakoľko spôsob akým odišla jej nevyhovoval, tým pádom nebol dôvod sa zaoberať Charlotinými pohnútkami. Tento prístup mne príde sebecký. Keď sme kamarátky, sme kamarátky v dobrom aj v zlom a mali by sme sa snažiť o vzájomné pochopenie. Všetci robíme chyby a nikto nie je neomylný, ale od priateľov očakávame, že aj keď urobia chyby, nájdeme u nich podporu. Takú obyčajnú ľudskú, pri ktorej zabudneme na naše zásady, ktoré uplatňujeme pri ľuďoch, na ktorým nám až tak moc nezáleží. 

Možno môj pohľad na priateľstvo nie je správny a možno moje očakávania sú prehnané, ale kto ma pochopiť moje pohnútky, ak nie moja kamarátka?

Tento rok je lepší ako ten minulý. Ešte stále nie je taký dobrý ako by mohol byť, aby som nadobudla pocit bezpečia. Pokiaľ rozmýšľam v horizonte mesiacov, tak mi stále chýbajú nejaké istoty. 

Avšak nemám strach o seba a nezaplatené účty, ale mám strach o Zdenu a skutočnosť, že jej zásady sú pre ňu dôležitejšie ako všetko ostatné a vytráca sa z nej schopnosť prispôsobiť sa a koexistovať v iných podmienkach ako tých dobre odskúšaných. 

Vzťahy, než sú to akékoľvek formy, sú aj o schopnosti prispôsobiť sa a rozšíriť svoje ja v prospech druhého...

A to tu necítim a necítia to ani ostatní...

V noci som hovorila so Števom, povedal: „Niekedy si myslíme o ľuďoch, že sú lepší ako to vyzerá podľa ich skutkov, pretože ich máme radi.“

Nechcem si to pripustiť, ale rozmýšľam, či to práve tu nie je takto...

Hranice medzi sebeckosťou a zásadovosťou sú veľmi tenké a sebeckosť je len ochrana pred strachom, ktorý máme a strach?

Strach je brzda...

A tak by som mohla pokračovať ešte tri hodiny a na nič konkrétne by som asi neprišla, v každom prípade dnes príde Sharon a so Sharon tieto veci neriešim, so Sharon je nám dobre a aj keď sa nezhodneme, vždy stojíme pri sebe.

Deň dvadsiaty

Hodinky ukazujú 3.21. Už sa nad tým ani nepozastavujem. Chvíľu ležím v posteli, či predsa len nezaspím, a keď si uvedomím, že asi nie, zídem dole a varím si kávu. Ani sa nerozčuľujem. Uvedomujem si, čo je dôvodom mojej nespavosti. Ten dôvod je prozaicky a volá sa peniaze. 

Na internete hľadám informácie o DPH, o tom koľko ma to bude stáť, ak budem meškať s platbou. Tie sankcie nie sú také strašne a zvažujem túto možnosť ako lepšiu variantu, než ohroziť svoju existenciu. Príde mi to nefér, platiť DPH v presne stanovený termín, napriek tomu, že peniaze ešte nemám z druhej strany na účte. A netuším kedy prídu. Na jednu platbu čakám od júna, na túto si počkám asi mesiac a pol, tak mi to včera klient oznámil. Nikto sa ma nepýta ako zaplatím hypotéku ďalší mesiac a mňa to pekne hnevá. Hnevá ma táto nesloboda. Jediný prejav môjho hnevu sa prejavuje v nespavosti. Inak to zvládam veľmi dobre a nestranný pozorovateľ by si myslel, že som osoba, ktorá nepozná problémy.

Včera som celý deň nebola doma. Ráno malé vybavovačky na úradoch a následne návšteva u kaderníka. Keď som si tam sadla, uvedomila som si, že som tam nebola šesť mesiacov. Na jednej strane som si povedala wow, som na tom dobre, moje šediny nie je vidno a moja farba nepôsobí vyrastením dojmom a práve naopak od slnka získava každé leto prírodný melír. Na strane druhej mi napadne, že takúto dlhú pauzu som možno zažila na strednej, keď som si vlasy nefarbila a chodila iba na podstrihnutie. Kaderníkovi som vždy chodila doteraz minimálne štyrikrát do roka na pravidelné farbenie a strihanie. Boli časy, keď aj každý mesiac za účelom obyčajného vyfúkania. A teraz? Teraz ma asi primäli na môj vkus roztrapkané konce vlasov, ktoré včera prišli o dobré štyri centimetre a napriek tomu ostali stále veľmi dlhé. 

Mám dlhé vlasy. Vlastne mám najdlhšie vlasy počas celej svojej existencie. Keď som tam tak sedela, rozmýšľala som, či je v mojom veku vôbec vhodné mať dlhé vlasy. Michal sa smial. Michal je kaderník. Opýtala som sa ho na jeho názor a odvolal sa na zdravosť vlasov. Mám dlhé zdravé vlasy, ktoré som mala chuť si dať ostrihať nakrátko. Ako nejakú potrebu vonkajšieho vyjadrenia zmeny. 

Taktiež ma v rovnaký čas napadlo dať si tetovanie. Áno, mňa starú kravu, istým spôsobom odporcu  tetovania vo význame, ja nepotrebujem takéto barličky na svojom tele, aj keď sa mi to vizuálne páči. Bolo to asi pred dvomi týždňami, keď som sa pohrávala s touto myšlienkou celkom nahlas.  Pohrávala s myšlienkou vyjadriť vnútornú zmenu nejakým vonkajším prejavom, nie pre druhých, len tak pre seba ako nejakú spomienku, na to čo bolo. Vo všetkých svojich medzníkoch života som sa dala ostrihať úplne nakrátko. Pamätám si to presne, rok 2000, rok 2005, za každým v tom bol nejaký chlap. A teraz nič. Žiadny nie je, ale potreba zanechať memento ostáva.

Večer sme boli kúpiť s ratolesťou čižmy. Nákupy s ňou sú občas vyčerpávajúce. Na jednej strane sa pýta neustále na váš názor, na strane druhej nie je ho schopná akceptovať a tak si zakaždým poviem, že toto ja už absolvovať nebudem. Akékoľvek vyjadrenie iného názoru v očiach pubertiaka znamená drsnú kritiku jeho osobnosti. Som už poučená a tak to komentujem spôsobom sebe vlastným, vyber si čo len chceš, ty to budeš nosiť. Následne je tam prosba, aby som predsa len niečo povedala, že vždy sa potvrdia moje slová a ja sa vždy pousmejem a zámerne sa tvárim, že som to nepočula, nech mi to zopakuje ešte raz. Túto hru hráme už roky. Hru na matku a dcéru, ktoré spolu radi nakupujú. Čerešničkou na tejto hre je následná večera. Keď ma ratolesť vždy, keď má zopár drobných, pozve na cheesburger, alebo a to je naše obľúbené na sushi menu. Večer vonku majú zvláštne čaro, čaro spriaznenosti a možno preto na nich aspoň raz za mesiac trvám.

Včerajšok bol zvláštny aj tým, že mi pripomenula svoju žiadosť o tetovanie a ja som si nevedela spomenúť kedy som to nerozvážne sľúbila. Čo bolo, ale zaujímavé bolo umiestnenie, ktoré ju napadlo a bolo úplne identické s tým mojim spred dvoch týždňov. Ruka. Vnútorná strana ruky. Chce si tam dať rímske čísla tohto roku. Údajne to bol najlepší rok jej života. Rozhodla sa počkať do januára, vtedy bude ukončený a bude si istá, že bol skvelý. Usmievala som sa, ja mám tiež pocit, že je skvelý. V porovnaní s tým predchádzajúcim určite.

Aby som nezabudla, ozvala sa Zdena. Má svoje dni. Napísala to čierne na bielom a mňa to potešilo. Rovnako ako ma potešila včerajšia návšteva L, ktorá sa vrátila z nemocnice, alebo Z, s ktorou sme trénovali techniky na víkendovú školu. Z rozšírila môj okruh známych pred mesiacom a niečo mi hovorí, že v ňom zostane aj po skončení tréningu v januári. 

Zmena, vlasy, tetovanie, potreba vyjadriť sa, možno ukázať svetu, sebe, že niečo je iné?

Alebo len pripomenúť sebe, že sa to dá a vždy si na to spomenúť, keď nám bude ťažko?

Čo by som si na tú ruku asi tak dala?

Endurance...

Štrnásty lístok: z každého rožku trošku, ale len písanie poriadne

Deň devätnásty

Idem si urobiť kávu. Stále som neprebudená. Nad hlavou mi intenzívne padajú kvapky dažďa. Mať posteľ pod strešným oknom je veľmi nepraktické, keď prší. A prší celú noc. Keď prší, neviem spať. Bubnovanie sa mi zarezáva pod kožu a jediné čo som schopná urobiť, je prevracať sa zo strany na stranu, aby som to po pár minútach vzdala a zapla televízor, pri ktorom dúfam, že nastane otupenie mysle, ktoré bude silnejšie ako kvapky dažďa nad hlavou. Nie je nič horšie ako vstať nevyspatý, zle vyspatý, bez štipku energie ako dnes ráno.

Pondelok začal popíjaním kávy u účtovníčky. Neznášam hľadanie dokladov za tri mesiace. Vždy si uvedomím svoju neporiadnosť a vždy si nerozvážne sľúbim, že ďalší štvrťrok to už bude iné. A ono nie je, poriadok v papieroch nie je moja silná stránka. To je jednoducho fakt. Holý fakt, s ktorým už ani nebojujem. Iba občas chvíľkovo, keď nastane nejaký problém. 

Naposledy to bola sociálna poisťovňa, ktorá mi vyrubila nedoplatok na poistnom ako dobrovoľne poistenej osobe za tri roky, zatiaľ čo som si platila poistné ako zamestnanec. To ma vážne nahnevalo. Odvádzať poistné tomuto štátu dvakrát, zatiaľ čo som ani raz nevyužila jeho výhody ako péenku alebo príspevok nezamestnanosti, vtedy keď som mohla. V tom čase mi to prišlo trápne a teraz si občas búcham hlavu o stenu. 

Po príchode som si v maile našla návrh predžalobnej upomienky. Prvé prečítanie som musela rozdýchavať. Bolo to napísane aj na môj vkus dosť drsne, ale vystihovalo to všetky fakty. Stále mi čítanie dokumentov od právnikov  nerobí dobre a aj keď som v práve, nejako ma to rozkýva a vyvolá zmiešané pocity. Tu som sa však rozhodla neustúpiť aj za cenu niekoľkoročného obťažovania zo strany súdov. Povedala som si, že nebudem obeťou, že sa nenechám zastrašiť a že zabojujem za svoje práva. Prestala som sa obhajovať výrazom, že každému sa to vráti, v hre je predsa moja česť a tá je pre mňa dôležitá.

Pri bankových prevodoch a vytiahnutí karty, mi z peňaženky vypadla kartička. Kartička, kde bolo napísane nasledovné „nikdy sa netráp kvôli tomu, čo nedokážeš zmeniť, zmeň svoj spôsob pohľadu na pravdu“. Opäť sa mi vybavila Zdena a jej svojské správanie, o ktorom viem, že občas je. Rovnako ako viem, že ju mám brať takú aká je, že všetky máme nejaké to postihnutie. Ale taktiež sa mi natískala otázka, či nestaranie o druhých a len pasívne akceptovanie, neprerastie do postupnej ľahostajnosti, či ako priatelia tu nie sme na to, aby sme navzájom poukazovali na naše nedostatky, lebo čo raz častejšie mám pocit, že nad niektorými vecami sa mávne rukou a to mi nie je blízke.

Potom mi však napadne, či tým, že chcem pomôcť druhým, neutekám pre vlastnými nedostatkami.  Neviem ako je to správne, ale stále si myslím, že povinnosťou priateľov je pomáhať aj s nastavovaním vlastného zrkadla a nevoliť pasívny alibistický prístup. Aj keď včera som si opäť povedala, že pri niektorých to budem robiť len občas a budem ich stretávať, len keď budú v dobrej kondícii a keď budú stáť o môj názor.

Napísala som Zdene. Napísala som len stručnú správu, že som tu pre ňu, že ju mám rada, aj keď je občas neznesiteľná. Neodpísala. Je to pre ňu typické. Je v štádiu cyklenia, to cyklenie trvá od toho nešťastného piatku, kedy som u nej druhýkrát videla strach, sklamanie a možno aj malé zaváhanie nad svojimi činmi. Zdena nezvykne váhať, Zdena si vždy všetko obháji. Zdena je veľmi chytrá a svoje obavy nikdy nevyslovuje nahlas. Nahlas len občas klame samu seba.

Volala Blonde. Pýtala sa, čo má robiť s Juniorom, čo si myslím o jeho správaní. Opýtala som sa jej, ktorú verziu chce počuť, či so servítkou alebo bez. Povedala bez. Tak som jej odpovedala, nemá záujem, chlap, ktorý nekoná nemá záujem a spojila som to s niekoľkými uisťovacími ak, ktoré Blonde dokonale využila spôsobom topiaci sa slamky chytá, aby som jej na konci opäť zopakovala, že nemá záujem. 

V tomto sme my ženy neprekonateľné, vždy chceme veriť, že existuje nejaké ak a akceptovanie holých faktov je pre nás neakceptovateľné.  

Ja sama som toho tiež živým príkladom, ale učím sa, aj keď pomaly.

Včera sa stalo veľa vecí a vlastne sa nestalo nič, len zbytočné rozmýšľanie nad vecami, ktoré nedokážem zmeniť a aktívne zabúdanie na veci, ktoré viem zmeniť...

Unikanie je mi blízke, občas.

Trinásty lístok: neefektívny otrasný deň a moje sústavne unikanie pred povinnosťami