Deň jedenásty

Ráno sa mi nechcelo vstávať. Večer som padla mŕtva do postele po popoludňajšej prechádzke na Kačín a návšteve kina. Vždy, keď som v lese napadne mi tá istá otázka, prečo sem nechodím častejšie a vždy si v duchu samozrejme neuvážene sľúbim, že tam budem chodiť častejšie. Pravdou, ale je, že nie je s kým a sama sa prekonám málokedy, iba keď idem behať. 

Rada sa prechádzam a nasávam vzduch, farby, sny, predstavy, alebo len tak obyčajne si upratujem myšlienky v hlave. Kedysi som to robila pravidelne. Pravidelne s niekým konkrétnym. Niekedy sme len tak išli vedľa seba bez slov a mala som pocit, že nikdy sme si neboli tak blízky, ale väčšinu som rozprávala a laškovala, žiadne vážne témy. Chodili sme na Železnú, na Kolibu, na Slavín alebo po nábreží okolo Dunaja. Vždy sme vyberali trasu podľa toho koľko sme mali čas, či hodinu, dve, tri a zvyčajne to bolo v nedeľu popoludní, po nedeľňajšom obede. Rýchlo sa z toho stal zvyk. Náš zvyk, ktorý som milovala, a ktorý mi veľmi chýbal.

Keď sme sa rozišli, zvykla som chodiť sama. Snažila som si nahovoriť, že svoj smútok rozchodím a že sa nemôžem donekonečna vyhýbať miestam, kde sme chodili spolu. Ctiac či nechtiac som sa vracala do minulosti. Kládla sama sebe nezmyselné otázky, kráčala a po lícach sa mi samovoľne kotúľali slzy. Neutierala som ich, nechala som ich len tak tiecť dostratena. Možno som tajne dúfala, že aj môj smútok sa vytratí dostratena...

V poslednej dobe sa veľmi slzám nebránim. V poslednej dobe ma nečakane prekvapujú často. Asi mám potrebu smútiť, alebo som len nejako debilne precitlivelá. Ako napríklad včera. Išla som so Zdenou do kina, aby sme v Auparku stretli Janu, ktorá sa k nám pripojila. Povedali, aby som išla kúpiť lístky, nahneval ma spôsob ako to povedali, ale neriešila som to. Napísala som esemesku kde sú. Neprišla odpoveď. Tak som poslala druhu s jednoduchým textom, aha tak dík a išla si kúpiť hamburger, nakoľko sme sa plánovali najesť pred kinom. Neskôr prišla odpoveď – krava pod sem do fastfoodu. Chvíľu som rozmýšľala či tam pôjdem, alebo ich stretnem pred kinom. Išla som, dojedali a ani na mňa nepočkali. Cítila som sa ako vzduch, ako niekto nepotrebný, niekto navyše a akokoľvek to bude znieť absurdne, začali sa mi lesknúť oči a ja stará krava som sa na záchode rozplakala. Prekvapilo ma to, avšak vzápätí som si uvedomila, že to nebolo prvýkrát, čo ma prepadol pocit nadbytočnosti v ich prítomnosti... 

Tvárila som sa, že sa nič nestalo, ale stalo sa mi všetko.

Mám potrebu niekam patriť.

Mám potrebu niekomu patriť.

Niekam sa zaradiť a cítiť sa súčasťou celku. Byť opäť niekto.

Niekto koho obdivujú, rešpektujú, vzhliadajú, alebo len tak obyčajne majú radi...

Nepodliehať chvíľkovej sebaľútosti, ktorá ma nečakane prepadá v tieto dni. Sebaľútosť vyvolaná spomienkami na časy minulé, na časy kedy mi bolo veľmi dobre, kedy bolo všetko upratané... 

Jeseň ma vrhá do minulosti, možno aj preto ju mám rada a farebné listy, sú ako moje spomienky, ktoré treba nechať opadnúť, aby mohli narásť nové...

Šiesty lístok: golf, jedenásty deň a nedeľa a v nedeľu sa nedelá

Deň desiaty

Mám rada jeseň. Vždy, keď príde, položím si sama pre seba otázku, ktoré z ročných období mám najradšej a odpoveďou bude chvíľková dilema medzi jarou a jeseňou, ktorá skončí jednoduchým konštatovaním, že predsa len jeseň. Asi kvôli farbám. Tie jesenné sa mi viacej hodia.

Piaty lístok: turistika, písanie a dnes sa nepracuje

Deň deviaty

Neznášam čakanie. Čakanie na pípnutie esemesky. Je to pre mňa utrpenie a neviem ho ovládať. Chcem robiť niečo, ale zrak stále odbieha k telefónu. Niekedy si ho dám do inej miestnosti a v pravidelných intervaloch ho chodím kontrolovať. Občas ho dokonca vypnem a poviem si, že ho skontrolujem v presne stanovený čas a skúsim sa na ten čas čakania sústrediť na inú aktivitu. Pravdou je, že to neviem, že to vždy poruším a som úplne nemožná.

Neznášam čakanie. 

Neznášam čakanie na esemesku...

Včera som čakala tiež. Ráno sa tam objavilo asi osem z banky. Pravidelné platby a ocitnutie sa v totálnom mínuse na konci, ktorého ostali dve eurá. V duchu som si nadávala, že som si mala vybrať peniaze včera večer a nejaké platby mohli odísť o deň neskôr. Neurobila som to. Snažím sa platiť bezodkladne všetky účty, keď sa majú platiť. Príde bytová poistka, má dvojtýždňovú splatnosť, ale ja ju platím v deň prijatia, pokiaľ mám samozrejme peniaze na účte. Moje cashflow tento rok nie je žiadna sláva, ale stále platím účty a moju nekresťanskú hypotéku. Rozmýšľam v horizonte jedného mesiaca, možno dvoch. Viac sa nedá. Viac nedokážem predpovedať svoj nepravidelný príjem. Na všetkých účtoch som v hlbokom mínuse, ale hovorím si, pokiaľ sa platia záväzky je to jedno. Úročenie svojej dvoj či trojročnej hlúposti si jednoducho musím vyžrať. Občas sa utešujem, že takých ako som ja, je nás oveľa viac, ale nie všetci, sú to schopní pripustiť. 

Včera ma Charlotta volala do mesta, hovorím jej nemám prachy a ona to nevadí, že veď ma pozve na drink. Potom mi hovorí poďme ráno na jógu a ja jej otvorene odpovedám, drahá ja nemám na tú jógu, ja nemám päť eur. Ostala mierne zarazená, nevedela to pochopiť, že nemám ani päť eur a že som v úplnom najúplnejšom mínuse. Ja keď prehlásim, že nemám, u mňa to znamená, že naozaj nemám a to je pre mnohých nepochopiteľné. Neriešim to, ale vždy sa pobavím, keď niekto v mojej prítomnosti lamentuje, že nemá, lebo v praxi to znamená, že stále sú odložené peniaze v banke a debet je ešte nedotknutý.

Tá jedna jediná esemeska hlásiaca prírastok na účte nechodila. Pocítila som nahnevanosť. Uvedomila som, že z víkendu nebude nič. Že nemôžem ísť ani do debilného kina, že turnaj je v háji a že musím niekde po dome naškriabať nejaké cenťáky na mlieko, lebo ranná káva bez mlieka, to by bolo už aj na mňa trochu veľa. 

A podvečer to na mňa padlo. Zachvátila ma chvíľková bezmocnosť, nie z toho, že neboli peniaze na účte, ale zo skutočnosti ako veľmi oslobodzujú a ako ma robia závislou na niektorých jednotlivcov. Ako sa musím ponížiť a napísať ľubozvučnú esemesku, aby som niekomu pripomenula, že nedodržal svoje slovo. V stredu som to pripomenula druhej strane tretíkrát. Videla som výraz ala my platíme svoje účty vždy a načas, usmiala som sa a povedala, o tom vôbec nepochybujem, ale peniaze na účte stále nemám...

Niekedy mám pocit, že v dnešnej dobe je moderné platiť neskôr alebo neplatiť vôbec, lebo aj taký prípad riešim. 

Vždy som mala rada peniaze, vždy som mala rada svoju slobodu.

Peniaze znamenajú slobodu a ja niečo musím zmeniť, aj za cenu chvíľkovej podriadenosti...

Nesloboda mi nesvedčí...

Štvrtý lístok: všetko áno, ale s výhradami

Deň ôsmy

Som v posteli a vlastne nemám chuť písať. Tento deň bol o ničom. Nerozvážne som sa pustila do očisty tela, lebo že Nov, aby som večer zistila, že mi je úplne na figu a od poobedia podlieham nejakému splínu, zimnici a áno podráždenosti. Po ôsmej večer som to vyriešila. Objavila som doma piškóty a dve si dala. Mám pocit, že som prežila orgazmus spôsobený návalom prázdnej energie z cukru. Nálada vzrástla o 100% a teraz už len prekonať sa, rýchlo ísť spať a nepodľahnúť lákavému balíku sladkých piškót, ktoré som schopná zožrať na počkanie...

Dnes som malý masochista a idem radšej spať.

V TV beží reklama ako ušitá na dnešný deň: KEĎ SI HLADNÝ, NIE SI TO TY!  DAJ SI RADŠEJ SNICKERS! 

Dnes to nie som ja...

Tretí lístok: cvičenie yes, práca 5 h yes, písanie 6 riadkov yes :P

Deň siedmy

Dnes som sa cítila ako na dobrej húsenkovej dráhe. Emočne som lietala hore, dole, hore a zase dole. Hore. Dole.  Nahnevanosť sa striedala s radosťou a nádejou, že všetko sa na dobré obráti, aby ju večer vystriedal chvíľkový strach, že veci nepôjdu tak ako majú.  Celkovo však prevládla radosť z dobrej jazdy a neha. Vlastne vydarený deň.

Ráno som mala stretnutie s Merlotom. Má štyridsať. Kráčala som po Dunajskej a napadlo ma kúpiť mu narodeninovú sviečku a nejaký koláč. Sviečky robia ten správny dojem a aj ten najsilnejší chlap sa vráti do svojho detstva aspoň na malú chvíľu. Mám to odskúšané. Muži sú vlastne ako také malé deti, ktoré sa vedia tešiť hlúpostiam a je dobré ich chváliť, a keď im niečo nevyjde, treba stále za tým vidieť ich dobrý úmysel. Pretože čokoľvek robia, robia s dobrým úmyslom presne ako deti. Nepoznám zákerného muža, čo o ženách nemôžem povedať.

Moje pracovno-súkromné rendezvous bolo ako obligátne v spa. Začína z toho byť rituál. Dvakrát zaklopať na dvere, ktoré sa po chvíli otvoria a stojí tam vysoký muž v bielom župane. Vždy sa mi pozrie najskôr do oči a jeho oči sa na malú chvíľu rozžiaria. Alebo sa mu jednoducho rozšíria zreničky, lebo vie, čo bude nasledovať. Nemala by som byť patetická, mohla by som byť vysmiata a obvinená z naivity. V tomto prípade si budem stáť za svojim. Rád ma vidí. Holý fakt založený na desaťročnej známosti. Desať rokov sa poznáme, míňame a zase stretávame. Občas sme ako manželia pod  rokoch. Aj dnes som sa tak cítila. 

Boli sme ticho a objímali sa. Len tak obyčajne cítili teplo toho druhého, žiadne zbytočné pohyby, len také vzájomne upokojenie, vyvolanie pocitu, že sme tu jeden pre druhého, alebo len obyčajná túžba byť objatý. Neviem, ale pri spomienke na to mám teraz slzy na krajíčku. Bolo to odzbrojujúce, inšpirujúce, alebo len tak silné a pekné. Trvalo to možno desať pätnásť minút, kým sme sa na seba pozreli, aby sme vzápätí uhli pohľadom a snívanie zahnali dlhým milovaním. Nezvyknem používať slovo milovať, ale dnes sa mi tu iné nehodilo. Bola v tom jemnosť, harmónia a nekonečná neha.

Áno neha. 

Tečú mi slzy a v hrdle mám hrču. Vybavil sa mi Severan v čase svojej najväčšej zamilovanosti. A vybavila sa mi neha. Vybavili sa mi orchidey a vybavila sa mi neha. Najromantickejšia kytica môjho života. Merlot. Severan. Neha. Láska. Neha. Priateľstvo. Harmónia. Neha.

Neha.

Ne ha.

Neha.

Krásne slovo. Vyslovujem si ho potichu pre seba. Znie presne tak ako to čo vyjadruje...

Vkladám slovo  do google. Wikipédia ponúka tri citáty a ja neviem, ktorý sa mi páči viac. Všetky. Páčia sa mi všetky.Povzdychnem a uvedomujem si, že som sa nechala uniesť a klasicky úplne odbočila od toho čo malo byť napísané. 

Teraz práve zvíťazila neha a všetko ostatné je vlastne nepodstatné...

Prikryl ma. Boli sme ticho. Každý vo svojom svete. Myslela som na to aké to bolo pekné. Ako som to mala so Severanom, ako veľmi mi ho dnes pripomenul. 

Myslela som na to, prečo mi poslal svadobné oznámenie. Prečo sa so mnou stretáva.  Prečo mám pre neho slabosť. Prečo ho mám vlastne stále rada. Prečo si ho vážim a rešpektujem. Prečo som schopná odpustiť mu veci, ktoré u druhých netolerujem...

Vytiahla som knihu a podala mu ju. Urobila predslov a pozorovala ho, zatiaľ čo trhal priesvitný obal. Chvíľu čítal. Len tak začal čítať, aby na konci povedal, že to asi nie je kniha na dobrú noc a ja som s úsmevom pritakávala, že sa opäť nemýli.  Má pekný hlas.  Aj Severan mi čítal. Čítal na dobrú noc, alebo rozprával rozprávky a vždy začínal vetou „za siedmimi horami, za siedmimi dolinami, kde sa piesok lial a vody sypala...“, aby následne minimálne slovne vytváral ilúziu nášho dokonalého života...

Potrebujem preplesk, alebo studenú sprchu. Ja dnes myslím na Severana. Merlot mi pripomenul Severana, alebo len pocity, na ktoré som takmer zabudla. Presne to sa dnes stalo.

 Keď miluješ, objavuješ v sebe toľké bohatstvo, toľkú nehu a toľko citu, až je ti na neuverenie, že si schopný toľkej lásky.

Neha a milota nie sú znakmi slabosti a zúfalstva, ale prejavmi sily a rozhodnosti.

Nikto iný mi nedá lásku, priateľstvo, vrúcnosť a nehu, ktorú nemá sám v sebe.

Druhý lístok: cvičenie áno, práca áno, písanie áno a neha...

Deň šiesty

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Ráno som sa prekonala. Po povinnej káve, čaji, raňajkách a prečítaných novinách som dala dlho plánovanú pätnásť minútovku, dlhú sprchu a denný make-up. Keď pracujem doma, často sa mi stane, že  ani z postele nevstanem, o prezliekaní a o make-upe sa mi môže akurát tak snívať. Zvykla som úradovať z postele so zapnutým televízorom v pozadí, ktorý mi nahrádzal aspoň aký taký kontakt s vonkajším svetom. Dnes som to zmenila, zišla dole, sadla za stôl a kreslila tabuľky, prezlečená, upravená a nadopovaná rannými endorfínami z cvičenia. Chvíľkami som bola dokonca na seba pyšná, že to ide, že sa dá pracovať z domu a cítiť sa plnohodnotne. Presne taký pocit som dnes mala. Pocit užitočnosti. Pocit plno hodnosti. A možno aj efektívnosti. 

Pocit, že niečo viem, že niečo má zmysel, že to nebude so mnou až také zle. Stále mi rezonovala v hlave myšlienka od Sartra „človek je tým, čo zo seba urobí“. Podvedome, keď som zaváhala, som si ju pripomínala. Znie to ako banalita, ale sama pred sebou som si dvíhala varovný prst a povzbudzovala sa. Vybavovala si pocity, keď to išlo a keď vytrvalosť sa so mnou kamarátila. Presne ako na nedeľnom tréningu, keď sme pracovali s vizualizáciou.

Princíp hry je pomerne jednoduchý a na prvé počutie znie až debilne a vlastne znel mi debilne aj počas inštruktáže až do momentu, keď som si to sama na sebe vyskúšala. Usmievam sa, keď na to myslím a predstavujem si trénera a jeho nadšenie, keď som mu oznámila, že debilnejšiu hru som nevidela a o to viac ma prekvapuje ako dobre funguje. Bol nadšený a úprimne sa tešil z každého chaosu, ktorý vo mne vyvolal. 

Podstata spočíva vo vizualizácii pocitu chôdze spojenej s danou vlastnosťou a jeho pripomínaní. Na začiatku som si mala vybrať dve vlastnosti, ktoré majú pre mňa hodnotu, na ktoré som pyšná. Najskôr som si predstavila jednu vlastnosť, respektíve situáciu s ňou spojenú a zvizualizovala som si chôdzu, ktorá patrí k tejto vlastnosti. To iste som urobila s druhou vlastnosťou. Bolo to zvláštne. Vybrala som energickosť a pozitíve myslenie. Kráčala som pokojne usmievavo po neutrálnej ulici a miestami som si pripadala ako na golfovom ihrisku. To zelené ihrisko sa mi tam často motalo. Údajne je vhodnejšie, keď sa tam nič nemotá a prostredie je úplne neutrálne neznáme a nie sú s nim spojené žiadne pocity. Potom som sa videla na širokej ulici ako vo filme Počiatok. Kráčala som, usmievala sa a miestami obzerala vo výkladoch, ktoré sa vynárali a vzápätí strácali v obraze. Vždy, keď som sa tam pozrela v duchu som si chcela povedať vystri sa, ale odraz hovoril o tom, že som bola vystretá a uvoľnená. Presne taký obraz som si vykreslila. Bol takmer identický pri oboch vlastnostiach.

Ako vlastnosť, na ktorej chcem pracovať som si zadefinovala trpezlivosť. A to bolo veľmi zvláštne. Nevedela som si vybaviť žiadnu aktivitu, kde by som bola trpezlivá. Zvyčajne sa niečo zvykne objaviť v detstve, ale u mňa nie. Vždy som všetko robila extrémne rýchlo a keď to nešlo dosť rýchlo, začala som inú aktivitu. Som vzduch a som blíženec asi to tak má byť. Tréner mi poradil, aby som si predstavila človeka, ktorý disponuje touto vlastnosťou. Videla som ho a podvedome krčila tvár. Nepáčilo sa mi to. Nepáčilo sami čo sa mi zosobnilo s trpezlivosťou. Trpezlivosť v mojich očiach sa rovná pasivita, alibizmus, všetko čo sa vo svojej podstate nezlučuje s mojim ja. Pokúšala som sa spojiť si obraz prvej a druhej vlastnosti s tou treťou. Nešlo to. Nebola som to ja. Nedalo sa to ani v predstavách poskladať. Bolo to zvláštne zistenie. Zistiť, že vlastne o túto cnosť nestojím a prísť na to, že vytrvalosť je to, čo je so mnou zlučiteľné. 

Po vytvorení tretieho obrazu s vytrvalosťou a predstavenia si chôdze, ktorá bola rezká a usmievavá, vládla v nej osobitá pýcha, že sa niečo podarilo, som bola schopná zlúčiť tento obraz s jednotkou a dvojkou a to, čo som videla sa mi páčilo. Bola som to ja. Moje staré ja. Moje nové ja vo vylepšenej podobe. Pocítila som v sebe neuveriteľnú silu, že to dokážem a že 21 dní nebude až také ťažké prekonať. 

Mýlila som sa, je to ťažšie, ale dnes mám opäť pocit, že sa to bude dať, len stačí vytrvať...

Prvý lístok: cvičenie áno, práca áno, písanie áno (-:

Deň piaty

Práve som si dočítala ďalší uverejnený článok svojej ratolesti. Čítala som tam svoje vlastné slová. Pocítila nekonečnú materinskú pýchu  a usmievala sa. 

Ak sa mi naozaj  niečo podarilo,  tak  je to moja ratolesť.

Deň štvrtý

Vstala som po štvrtej. Už zase. Som nahnevaná. Nedá sa mi zaspať. Mám výčitky. Nič z toho čo som si sľúbila som vlastne poriadne nesplnila. Zlyhala som už počas prvých štyroch dní. Snažím sa presvedčiť samu seba, že ešte treba spať, že mi to bude chýbať, že si nechcem rozbiť deň. Nejde to. Skúšam to asi hodinu...

V televízii opakujú film zo včera, presne ako včera ráno a presne ako včera ráno som vstala v tom istom momente filmu ako v čase, keď som pri ňom zaspala. Príde mi to divné. Napadne ma, či to neznamená, že si ho mám pozrieť a tak pozerám. Včera Zelenú míľu a dnes  Hru so smrťou. Zvláštne v oboch hrá svoju malú nenápadnú rolu smrť. 

V sobotu sa ma niekto opýtal koho by som chcela stretnúť z osobností a mňa ako prvá napadla Sylvia Plath.  Asi to bol dôsledok čítania jej najznámejších výrokov, ktoré som v ten večer čítala. Snažila som sa tam nájsť niečo pozitívne, niečo čo by sa mi páčilo a pôsobilo by inšpiratívne. Nenašla som. Všetky boli nádherne melancholické a balansovali na hranici so silnou depresiou. Presne to mi napadlo, keď som si ich čítala. Osoba plná rozporov a otázok. Je mi podobná, alebo ja som podobná jej? V zapätí to však popriem. Popriem to sama pred sebou a začnem sa zaoberať tým, čo je vlastne pravda. Kto vlastne som? Som optimisticky naladená osoba, ktorá srší energiou, a ktorá sa tvári, že nič nie je nemožné? Alebo som úplne niekto iný... 

Neviem.

Ja dnes ráno vlastne nič neviem. Len, že som unavená a tak trochu nahnevaná na celý svet. Alebo len sama na seba? Na svoju neschopnosť vytrvať a dostáť si svojho slova pred sebou.

Moja mobilizácia je len chvíľková. Presne ako včera na ihrisku. Kopec zbytočných chýb a zopár skvelých chvíľkových momentov, ktoré prebili všetko ostatné. Neuveriteľný odpal z vody, ktorý vzbudil nadšenie okolia za cenu môjho mokrého outfitu pri teplote 10 stupňov a silnom vetre. Alebo agresívna hra na konci, keď som si povedala, že nemám čo stratiť, hrala som spôsobom buď alebo. Zahrala birdie na 5 párovke a pár na 4 párovke. Presne ako som si to zadefinovala. Nezachránila som sa. Predtým som si zle spočítala body. Na záchranu chýbal jeden. Aj keď som bola v tom, že sa zachránim...

Moja hra odráža môj život. 

Znie to pateticky, ale je to veľmi verný obraz toho, čo sa u mňa deje. 

Až neuveriteľne identický...

Tretí lístok: cvičenie nie, práca nie, písanie s niekoľko hodinovým oneskorením a uvedomenie sa žiadne. Dnes začnem trhať nové lístky s novou jednotkou...

Deň tretí

Som vypľutá. Úplne totálne absolútne vypľutá. Neviem, či za to môže náročný terén, alebo len príliš veľa šampanského, prípadne kombinácia všetkého.  Ležím v posteli a ťukám tieto riadky, miestami sa pristihujem, že sa vlastne kontrolujem a príliš veľa rozmýšľam čo napísať. Pípla esemeska, zajtra ráno idem tiež hrať, teším sa a nadávam zároveň. Videla som štartovku a hrám s horšími. Nerada hrám s horšími, nie že by som nebola trpezlivá, skôr ma oberajú o energiu. Mám potrebu ich povzbudzovať, aby sa im darilo a nejako to ide na úkor mojej hry. Rovnako ako dnes. Dnes som prvýkrát chcela zakričať „buď už ticho, prestaň sa sťažovať a tárať pičoviny“. Presne takto som to chcela urobiť. Neurobila som to. Len som predychávala a dohovárala sama sebe. Pokoj. Kľud. Vieš sa zmobilizovať. Nie si slaboch. Nová jamka. Nová hra. Zahráš to.

Pravdou je, že to nešlo. Tá negatívna myšlienka tam bola už zakorenená a nedalo sa jej zbaviť. Bola stručná. S touto osobou už turnaj nehrám. Ešte nie som taký killer, aby som dokázala prepnúť z minútu na minútu. 

Hrala som otrasne a nespoznávala som sa. Nie som nervák, som veľmi pokojný hráč, ale dnes som to tak necítila, dnes som mala chuť zlomiť palicu, hodiť ju ďaleko, alebo len tak jednoducho odísť a nedokončiť hru. Tá osoba ma ničila, to neustále sťažovanie a strašné kecy sa mi zarývali pod kožu. Rozmýšľam, či existuje nejaký spôsob obalenia samej seba do vákuového obalu, kde nič nepočuť, necítiť, nevidieť, kde sa len tak existuje a okolie nie je. Zajtra skúsim niečo vymyslieť, skúsim sa koncentrovať a nič nevnímať, len seba a svoju hru.

Nechce sa mi písať.

Chce sa mi nič.

Chcelo sa mi súložiť.

Sex ma občas ukludňuje a dobre sa po ňom spí...

Asi mi chýba...

Druhý lístok: cvičenie áno, práca zero, písanie áno, so všetkým meškám asi zvýšim počet na 24, alebo začnem ešte raz od pondelka...