20110919

Pondelok nebol až taký strašný aký sa zdal. Niekoľko krát sa prejavila malosť kolegov, ktorú som sa rozhodla ignorovať. Nemám rada ľudí, čo na svoju obranu používajú útok. Som voči ním agilná a v porovnaní s minulosťou, sa oveľa viac kontrolujem, aby som im nedala najavo, čo si o tom skutočne myslím. Celkom dobrý tréning v priamom prenose. 

Ľudia začínajú byť nervózni čím ďalej tým viac, z toho možno pramenia ich nekontrolovateľné výpady voči ostatným. Scenáre sa začínajú napĺňať. Pravá ruka nevie čo robí ľavá a aj tí najsebavedomejší klonia cudne hlavu a sú čím ďalej tým viac opatrnejší vo svojich vyhláseniach. Veľmi vtipná situácia. Vysoká škola života. Cítim sa ako vzdialený pozorovateľ a zachovávam neuveriteľný pokoj, už som sa naučila, že rozčuľovanie nepomôže. To je asi jedna z mojich prednosti. V pracovných veciach dokážem zachovať chladnú hlavu vždy, čo nemôžem povedať o súkromnom živote, tam som bola v minulosti občas hysterická. Vyváženosť jednoducho musí byť.

Karty boli rozdané a nenahraditeľní sa stali nahraditeľnými. Nič nie je oficiálne, ale presne tam to speje. Kamaráti čo boli kamaráti, spojenci čo boli spojencami, už nimi nie sú. Chránia len svoje vlastné stoličky a občas nekoordinovane kopú nohami rukami okolo seba, presne ako chrobáky ležiace na chrbte. Znie to divne, ale ja sa fakt bavím. Bavím sa z pozície pozorovateľa, ktorý opovrhuje takýmto správaním, krotí sa, aby to nedával viditeľne najavo a je uprostred troch viac či menej zainteresovaných strán. 

Večer som dostala ďalšie odpovede. Odpovede, ktoré sa dali tiež predvídať. Zákazku som nedostala, rovnako ako aj pracovnú ponuku. V oboch prípadoch som bola číslo dva. Nejako ma to neprekvapilo ani v jednom prípade a na mieste druhých strán by som sa rozhodla úplne rovnako. Ak budem úplne úprimná, o tej pracovnej pozícii som nebola presvedčená, mojou malou vnútornou brzdou bola skutočnosť, že by som pracovala s niekým koho poznám a stráviť tri hodiny denne cestovaním, tiež nie je veľká výzva. Ta zákazka ma trochu mrzí, znamenala by minimálne zálohovú platbu, ktorá sa nekoná. Nevadí, príde niečo iné. 

Najdôležitejšia je akcia November a konsolidácia záväzkov. V súvislosti s tým som si dovolila kontaktovať svojho bankového poradcu, ktorý nebol schopný zodpovedať ani jednu z mojich položených otázok. Vzdala som to, ale minimálne som sa dozvedela termín kedy najskôr môžem dostať oficiálnu informáciu ohľadne mojej novej úrokovej sadzby. Uvidíme.

Zvláštne pokojný deň. 

Ticho pred búrkou, ktorá sa pomaly blíži, a ktorej blesky, som zahliadla... 

20110918

Nedeľa. Nemám rada nedeľu. Nedeľa je deň pred pondelkom a mám tendencie občas zablúdiť mysľou do práce, potom som na seba nahnevaná a snažím sa ju rozohnať. V nedeľu mám občas, v poslednej dobe dosť často, pocit, že skapal pes, že všetci sa na mňa vykašľali, že nie je čo robiť, okrem aktivít, ktoré si zorganizujem sama. Následne mi napadne, že vlastne všetky aktivity som si vždy organizovala sama, že len občas niekto iný niečo vymyslel. Je to divný pocit, ktorý ma v pravidelných intervaloch prepadá zvyčajne v nedeľu. Pocit, že tu nikto nie je pre mňa, že ani ten debilný telefón nezazvoní pokiaľ ja sama nezavolám niekomu a ten niekto potom volá späť. 

Popoludnie som strávila v posteli a dumala, čo urobiť s mojim cashflow. Asi som našla riešenie, ktoré sa bude dať zrealizovať v novembri, a ktoré by mi umožnilo zmeniť pomer príjmu a voľnej hotovosti na 3:2, to už sú čísla, z ktorých sa dá čarovať a hlavne sa z nich dá tvoriť rezerva, nehovoriac o skutočnosti, že by som bola teoreticky na nule pri nezmenených splátkach hypotéky, ktoré by len zahrnuli podstatne viac záväzkov. Je to asi jediná momentálne dostupná cesta, konsolidácia záväzkov pod jeden. Hľadala som hypotekárne kalkulačky, počítala spredu zozadu a dumala aký najhorší možný úrok mi bude ponúknutý v najbližšom mesiaci. Po piatich rokoch mi bude končí fixácia najotrasnejšieho úroku, aký sa v tom čase dal asi zohnať. Vždy rozmýšľam, kde som nechala hlavu, keď som podpisovala tie papiere za súhlasného úsmevu Severana pred piatimi rokmi. V každom prípade nič horšie už dostať nemôžem, v banke môžu len prekvapiť. Zajtra tam volám a uvidím, ponuky od konkurencie už mám, jediné čo ma drží na uzde je moja nechuť meniť banku a s niekým ďalším zdieľať informácie o príjmoch a mojich katastrofálnych záväzkoch, tak ešte chvíľu počkám.

Pristihla som sa, že sa vlastne hanbím. Hanbím sa ako som sa opustila a dobrovoľne dopustila môj vlastný finančný prepad. Hanbím sa za záväzky, ktoré reálne mám. Hanbím sa za ten strašný nepomer voľnej hotovosti. Hanbím sa za svoju finančnú neslobodu. Kurevsky ma to serie a strašne pomaly sa to otáča späť. Avšak otáča sa to a to je to hlavné.

Svoje pochmúrne myšlienky som išla zahnať behom. Beh je lepší ako prozac. Nie že by som brala niekedy prozac, ale z môjho okolia mi bol odporúčaný viackrát. Neznášam tabletky vo všetkých podobách a možno preto sa im vyhýbam ako čert krížu. 

Strašne sa mi nechcelo, bála som sa, že sa zničím, že nebudem vládať. Včera som to prehnala a 16 km je len 16 km. Vlastne včera to bolo mojich prvých 16 km. Pôvodne som chcela dať 6, ale potom to išlo nejako ľahšie a ľahšie a tak som postupne pridávala, až som sa otáčala pri osmičke a pri šestke naspäť som plakala, či mi to bolo treba. Pri štvorke naspäť som si povedala, dáš ešte dva a ten zbytok prejdeš, ale potom človek príde k studni a hovorí, čaká ma môj najobľúbenejší úsek, ten jeden ešte nejako dám a pri tom poslednom som sa presvedčila, že nebudem za trapku a mám na to, aby som ten posledný dala. Dala som a večer som nevedela zísť po schodoch, preto som dnes zvažovala beh odložiť, aj keď bol pôvodne naplánovaný. 

Neodložila som a dobre som urobila. Na vyčistenie hlavy stačí aj 6 kilometrov, ktoré sa bežia ľahšie a ľahšie. Dnes som prekročila hranicu 330 km a vlastne zajtra oslávim malé výročie. Pred tromi mesiacmi som začala behať a bez dvoch týždňových prestávok som behala stále. Mám pred sebou novú métu, do Nového roku chcem mať nabehaných 700 km. Veľmi realistický cieľ, i keď sama som zvedavá ako to pôjde v zime a v chlade. Údajne sa behá dobre, uvidíme, minimálne sa nebudem potiť ako prasa. 

Nemám rada nedeľu. Fakt, že nie.

20110917

Konečná stanica túžba. Tak sa to volalo. Konečná stanica túžba. Túžba, aké autentické pre tieto dni, pre tento víkend, pokojný  víkend nesúci sa v znamení behu pred vlastnou túžbou. To bolo presne to čo mi napadlo po vzhliadnutí včerajšieho divadelného predstavenia. Herecké výkony boli skvelé, kulisy famózne, celkovo to pôsobilo priam dokonale, ale niečo tomu chýbalo a to niečo neviem identifikovať. To niečo zvyčajne identifikujem dotknutím svojej vlastnej emócie, ktoré sa včera nekonalo. Namiesto toho mi vyskakovala len jedna myšlienka, že hlavní aktéri mali skvelé postavy a vyvolalo to vo mne túžbu po skvelej postave. Prízemné viem, ale presne to si z predstavenia odnášam. Túžbu po postave.

Mladá povedala, že som posadnutá. Povedala som, nie som, len tým zakrývam inú túžbu. Aké prozaické. Hm.

20110916

Pohoda. Podvečer ovládla pohoda. Odišla som z práce skôr. Skôr o štvrtej. Zastavila sa v meste a sedela na terase vychutnávajúc si posledné paprsky letného slnka, čítajúc, alebo skôr prezerajúc svoj obľúbený časopis, na ktorý sa teším každý mesiac, a ktorý nie vždy prečítam celý. Čo prečítam ako prvé je úvodník, potom obrázky a horoskop na konci. Následne sa vraciam k náhodne vybraným článkom a tým je môj mesačný rituál ukončený. Popri tom pijem kávu, obzerám si prechádzajúcich ľudí, priebežne si krátim čas písaním esemesiek s mladou, ktorá zatiaľ vysedáva po takmer roku u kaderníka. Má dlhé veľmi husté plavé vlasy, ktorých melírovanie aj so strihaním trvá štyri hodiny. Ráno sme mali debatu o vlasoch a padlo rozhodnutie, že je najvyšší čas na kaderníka a následne dohoda o veľkom uskromnení na najbližší mesiac. Povedala niečo ako, máš gastráče to prežijeme, a ja som rozmýšľala ako to robia tí s platom štyristo eur. Napadlo mi, že keď urobím rozpis jedál na mesiac, tak to jednoducho musí ísť. Sama som zvedavá ako to pôjde, limit na stravu som dala viac ako šibeničný.

Počkala som na mladú a išli sme domov. Bola nadšená novou hlavou a jej eufória bola viac ako nákazlivá. Momentálne máme skvelé obdobie. Väčšinu času máme skvelé obdobie, búrka je tak jeden dvakrát do roka, ale za to poriadna a potom pokoj a pohoda. Presne ako dnes, včera, zajtra. Doma čakalo cesto na palacinky. Neviem robiť palacinky. Palacinky robí mladá a robí ich božské a aj boli. Čo bolo, ale oveľa lepšie, bola diskusia, v ktorej sme pokračovali a spolu snívali o tom ako to bude v novej škole, čo všetko tam robia, budú robiť, kedy prídem, že tam musím behať a že aj ona asi začne. Povedala som, neviem sa dočkať zajtrajšieho ráno. Opýtala sa prečo. Idem behať. Hm, už si tam, povedala, už ti to začína chýbať. Prikyvovala som a usmievala sa a chvíľkami si uvedomovala, že práve o tieto chvíle o pár mesiacov prídem, o chvíle mudrovania a vymieňania našich fráz. Myslím, že aj ona to tak má. Hm. Pohoda. Veľká pohoda, aspoň doma.

O práci sa to povedať nedá. Rozhodla som sa ísť hlavou proti múru, som zvedavá kedy mi to zlomí väz.

Cheers, rulandské dnes večer nebol dobrý výber.

20110915

Prvá káva dopitá. Prvý čaj dopitý. Už nejaké dve hodiny som hore a tupo hľadím na biely prázdny formát vo Worde. Chcem písať, ale neviem čo. Neviem, čo vybrať, neviem ako začať, neviem usporiadať ten bordel, ktorý sa mi hromadí v hlave už niekoľko dní. Neviem usporiadať ten bordel, ktorý mam okolo seba. Každý deň na malú chvíľu zastanem, chvíľu dumám a následne upadám do spánku, ktorý je niekedy viac a niekedy menej prerušovaný chaotickým tokom myšlienok zachytávajúcim okamžiky daného dňa, zvyčajne hľadajúci nejakú logiku, východisko, čokoľvek a nachádzajúci prázdno, respektíve neviditeľnú špirálu točiacu sa bez možnosti úniku. V podvedomí hľadám skratku, ale v skutočnosti sa točím. Točím sa čím ďalej, tým viac a všetky možné skratky sa vynoria len na malú chvíľu, aby sa následne stratili v nedohľadne. Kruhový objazd je pre mňa typický, a keď z jedného vyjdem, hneď do druhého skočím a nejakú tu chvíľu sa zdržím. Asi je to lepšie, asi je badať nejakú posun vpred, ale ten rast je nepatrný, takmer žiadny, mínus sa neznižuje, stojí. Možno občas aj státie na jednom mieste je posun vpred, neviem, netuším, viem len, že potrebujem signifikantný krok, krok vpred, vpred k nule. 

Spln. Napadne mi spln. Spln z nedele a z pondelka, nádherný viditeľný počas dňa, počas noci, kedy mi krátil cestu na východ a následne z východu. Väčšinu cesty som ho videla, bol ako tichý sprievodca, ktorý ma ohuroval svojou majestátnosťou a hladil moju dušu svojou krásou. Bol neuveriteľný. Viem, že som sa usmievala a prišiel mi nejaký symbolický, ohlasujúci zmeny, pozitívne zmeny. Prišli. Len ich neviem zaradiť. Menia sa. Menia sa ako jesenné lístie v čase. 

Vlasy. V piatok som bola u kaderníka. Chcela som zmenu. Povedala som skrátiť, skrátiť tak, aby to bolo vidno a zafarbiť, zafarbiť tak ako obyčajne. Vlasy sú skrátené, skrátené spôsobom, že vyzerám ako vypelichané kura s ofinou. Všetci na mňa vyjavene civia a niektorí sa ulakomia aj na lacné komplimenty. Väčšina povie, vyzeráš inak a ja sa následne pozriem na záchode do zrkadla a doplním pre seba, vyzerám ako idiot, cítim sa ako idiot, aby som si následne večer umyla hlavu, upravila vlasy trochu inak a sama sebe povedala, Vesperka, to vôbec nie je zlé. Na dokreslenie nového imidžu nahodila červený rúž a vyrazila medzi pospolitý ľud. Následne ho zotrela, lebo pri náhodnou zahliadnutí svojej siluety vo výklade si povedala, veď toto nie si ty a hľadala odpoveď kto vlastne som, uvedomujúc si, že zmenený strih vlasov, nezmení moju podstatu a všetko je len v mojej hlave. Obzerám sa nejako častejšie a čakám na nejaký impulz.

Váha. Mení sa pomaly, úplne minimálne. Občas sa mi zdá, že nohavice hlásia nepatrnú zmenu. Občas sa mi zdá, že zmena je väčšia a vtedy pociťujem eufóriu, že konečne sa to začalo hýbať a číslo klesá. Konfekčné číslo. Občas počujem, že som schudla a okolie presviedčam, že sa im to zdá, len aby som nepodľahla dočasnému sebaklamu. Brzdím sa v tešení, v predčasnom tešení a to je zvláštne. To je pre mňa nové.

Veža. Veža sa otriasla v základoch a kráľ bol odsúdený na riadenú dovolenku. Milujem terminius technicus nariadená dovolenka, ktorá je len získaním času pred konečným úderom. Neviem, či je to dobré, neviem, či je to zlé, viem len, že moje cashflow plány sú v péčku a nárast hotovosti sa nekoná. Nastalo obdobie bezvládia, kde traja osamelí pútnici hľadia na seba s otáznikmi v očiach a hľadajú cestu zo začarovaného kruhu. Z agónie, ktorú treba preťať a určiť smer. Som jeden z nich čakajúci na smer. Pokúšajúci sa nejaký smer určiť. Navonok usmievajúci sa a vo vnútri peniaci a rozmýšľajúci, čo zaplatiť prvé. 

Beh. To je jediné, čo zostalo a drží ma nad vodou. Stačí si obuť tenisky, nasadiť slúchadlá a vykročiť. Smer je daný, je len na mne pre akú vzdialenosť sa rozhodnem. Rozhodujem opatrne podľa momentálnych síl. Najčastejšie volím číslo 12. Za posledný týždeň je to 45 km. Príde mi to až neuveriteľné a sama pre sebou žasnem ako sa to krásne dá. V duchu si citujem Murakamiho a jeho desať km denne sa mi nezdá tak nerealistických ako na začiatku. Napĺňanie tohto môjho malicherného cieľa mi dodáva silu, že sa to dá, že všetko sa dá, stačí si obuť správne tenisky. Behanie ma teší. Teší ma skutočnosť, že sa posúvam, že vidno výsledky, že idem dopredu. To je to, čo potrebujem, pocit, že idem dopredu, že nestojím a hlavne nevraciam sa dozadu, a keď tak len na malú chvíľu a potom rýchlo pobehnem vpred. 

S behom to ide, s váhou to ide, s mladou to ide, v práci to stojí, cashflow stojí a ostatné je nepodstatné. Aspoň teraz.

Potrebujem vidieť výsledky. Výsledky v každej oblasti. Malý posun. Posun vpred.

Nepísala som. Nepísala som, lebo mi chýbal nejaký pomyseľný cieľ, niečo symbolické, symbolické pre začiatok, nový začiatok. Najskôr som hľadala spôsob názvu, potom som sa pýtala a na čo je to dobré, že je to stále o tom istom, stereotypná monotematická nuda, aby som si následne sama pre seba povedala, že všetko je v najlepšom poriadku, len to chce väčšiu trpezlivosť. Trpezlivosť je presne to, čo nemám, ale s vytrvalosťou by to celkom šlo...

Použijem čísla. Na názvy použijem čísla.

Melanchólia

Melanchólia. Stále sa mi vracia ten obraz. Obraz prológu na začiatku filmu. Nádherné spomalené zábery o konci sveta v sprievode Wagnerovej hudby. Stále sa mi vracia moja prvá myšlienka hovoriaca o tom, že taký pekný estetický filmový orgazmus som už dávno nemala. Stále sa mi vracia ten pohľad, pohľad vedľajšej postavy v podobe ženícha. Pripomínal mi Severana, tak strašne mi pripomínal Severana, až ma to desilo. Ten pohľad, tá fyzionómia, tá vyrovnanosť, láska v očiach a strach zároveň. Neviem sa toho zbaviť a stále sa to vracia. Ten obraz. Obraz očí hovoriaci, milujem ťa a mám strach zároveň. Zvláštne, čo si odnášam z filmu. Absolútne vedľajší detail, ktorý nemal ambíciu nájsť si svojho diváka. A predsa našiel. 

Správne by bolo písať o Claire a Justine a ich excelentnom hereckom umení, kde Justine dokonale predviedla umenie hrať tvárou bez slov, čo milujem. Ale, včera ma zaujali viac vedľajšie postavy ako hlavni hrdinovia a ich krátke, ale o to intenzívnejšie repliky. 

Nemám chuť písať recenzie. Po prvé to neviem a po druhé netuším, čo by som napísala. Asi len by som zopakovala úvodnú vetu o filme, Melanchólia je krásny film o konci sveta, s nádhernou symbolikou, ktorú si každý vysvetlí po svojom, s božskou hudbou a obrazom, ktorý vyvoláva dokonalý estetický orgazmus, so skvelými hereckými výkonmi, kde žiadna postava nie je navyše a aj ten najmenší štek má svoje opodstatnenie. Tak som to vnímala ja. 

Na otázku, ale o čom to vlastne bolo? By som odpovedala, že každý si tam nájde to, čo si tam bude chcieť nájsť. Nespievala by som lacné oslavné piesne, lebo Lars von Trier, to určite nie. Film mal pre mňa zopár hluchých miest, ale celkovo to bolo príjemné vytrhnutie a ponorenie sa do vlastných myšlienok, prostredníctvom cudzieho obrazu, ktorý na každého pôsobí rozdielne. 

Mne ten obraz pripomenul lásku. Citát, že umenie, to je emócia bez túžby. Bazén. Severana. Oči. Rozhovory bez slov. Albertinu. Ruky. Intimitu. A opäť lásku a strach...

Lásku a strach...

Som hore od tretej. O šiestej vstanem z postele, rutinne sa oblečiem a pôjdem behať. Som zvedavá na čo budem myslieť. Som zvedavá ako prežijem tento deň so štyrmi hodinami spánku. Som zvedavá, či sa mi to ešte niekedy stane. Či na mňa niekedy bude niekto takto pozerať a ja na neho. Tento raz bez strachu.

Obraz Severana nemizne. Obraz toho, čo symbolizuje, toho po čom túžim. Túžim po tom pohľade, pohľade hovoriacom o láske, tento raz bez strachu. 

Neplačem. Žiadna melanchólia z minulosti sa nekoná. Asi som fakt vyliečená.