Sedím v preplnenej reštaurácii a čakám na Soňu. Pred desiatimi minútami som sa rozlúčila s Andrejom. Neviem, či bol dobrý nápad zavolať ho na prechádzku. Mám pocit vysatia energie a strateného času. Rozmýšľam, či by mi nebolo na prechádzke lepšie samej. Asi nie, dnes asi nie, dnes som na svojej obľúbenej trase po štyroch rokoch stretla bývalého. Mal oranžový rolák, ktorý som mu darovala a frajerku, ktorú si našiel sám. Bolo to divné, ale žiadne chvenie v žalúdku sa nekonalo, dokonca ani šialene skoky za novinový stánok. Tentoraz som len prešla na druhú stranu cyklistického chodníka a bola som rada, že tam nekráčam sama. Neskôr som rozmýšľala prečo som sa mu trošku vyhla. Odpoveď je prozaická, bála som sa, bála som sa, že ma nespozná a prejde okolo mňa bez pozdravu.
Čudné. Hm. Čudné.
b.
OdpovedaťOdstrániť"...dokonca ani šialene skoky za novinový stánok"-to mi dvihlo kutiky do usmevu,ale zaver textu ich stocil dolu..hm,drsne...ale pekne si to napisala.
ocuj,o ktoreho byvaleho slo?nepamatam si ziadneho pomaranca...:-)
draha, ze severan :D
OdpovedaťOdstrániťb.
OdpovedaťOdstrániťfiha,tak telo ho zvladlo dobre,malo by to povedat uz aj hlave.i´m sure,ze tento pomaranc by ta nezabudol,tak zbytocne obavy,zlato:-)