74

Uhýbal pohľadom a ja rozmýšľam, kedy uhýbam pohľadom ja. Zriedkavo. Odpoveď je zriedkavo. Radšej ako uhýbanie volím odchod. Môj čas je príliš drahý. Jeho stál štyri hodiny...

75

Len tak rýchlo.

Narodeniny som oslávila ako sa patrí. Tento raz na pláži. Oficiálne sme zahájili leto v plážovom oblečení, v sandáloch a s pohárom hnusného mojita v plaste. Urobili povinné fotografie nalakovaných nechtov a takzvaných jednoručiek. Avšak jednoručky boli vylepšené o možnosť vidieť, čo vlastne fotíme, híkali sme, ochkali nad technickými vymoženosťami Iphonu a užívali si fotenie. Je to náš rituál vítania leta. 

Vítanie leta bolo vylepšené mojou mini oslavou. Sliepky ma dojali k slzám. Zdena je majster v predslovoch a Blonde v trefných komentároch. Dostala som hraciu kartu s pesničkou „Si kočka, si kočka, si kočka...“ a vzbudila rozruch okolia, ktoré nechápalo, čo za idiota si tam púšťa túto odrhovačku. Bola strašná fasa tam byť s nimi, so Zdenou a Blonde, s ktorými sa stretávam pravidelne aspoň raz do týždňa už nejaký ten piatok. Asi sa nedá opísať ten moment, keď tam človek stojí s nohami zaborenými v piesku, pozerá sa do očí skvelých kamarátok, s ktorými všeličo preskákal a vie, že v tento moment, sú ta len pre neho. Netuším, koľko ľudí má to šťastie, zažívať tieto chvíle, ja ho mám a som zaň vďačná. 

A ak by som mala vybrať dva momenty zo včerajšieho dňa a opísať ich, tento by bol jeden z nich. Moment, keď tam stojíme, pozeráme na seba, potmehúdsky sa usmievame a naše oči hovoria našim vlastným jazykom o priateľstve. Stále sa mi ten obraz vracia. Obraz žiariacich očí plných radosti a prajnosti.  Niečo neuveriteľné a neskutočne krásne. Asi fuckt starnem, začínam byť sentimentálna.

Prvým momentom dňa bolo prianie od ratolesti. Milujem písané blahoželania od ratolesti, má talent pomenovať veci správnym spôsobom. Tento raz nezabudla opomenúť zníženie tlaku, mužíčka, veľa spoločných nákupov ideálne v NY, kde som nebola a vyvrátiť moje obavy, že vyzerám staro. 

 Vítania leta sa zúčastnili neplánovane aj chlapi, všetci boli šokovaní, keď im Blonde ráno zavolala, zvyčajne oslavy organizujem ja. Popisovať ako sme pili a zabávali asi nemá zmysel, ale čo stojí za zmienku je skutočnosť, že mesto bolo neuveriteľné krásne a mňa prepadla myšlienka chodiť do mesta len v pondelok. Nikde nikoho, na nič sa nečaká, nikto sa na nič nehrá a človek má pocit, že mesto je po dlhej dobe plné normálnych ľudí. 

Včera bol jednoducho skvelý deň. 

Môj deň.

76

Práve som odoslala mail šéfovi. Píšem niečo o dovolenke. Píšem o tom, že potrebujem voľno, že reporty budú načas, že rodinné dôvody, že budem na telefóne a na maili, keby niečo. Pred odoslaním si to ešte päťkrát prečítam a zvažujem, či to poslať. Viem, že potrebujem voľno ako soľ, viem že baterky sú vybité a viem, že práca nie je zajac, neutečie a možno práve preto váham. Bojím sa, čo ma tam bude čakať potom.

Rozmýšľam o čom bol posledný týždeň. Predposledný piatok bol o nových topánkach, neudržala som sa a kúpila som si topánky, dostala narodeninový kupón na zľavu a kúpila ešte jedny. Povedala som si, veď budem mať narodeniny a tešila sa z nich ako malý Jojo. Víkend sa niesol v znamení golfu. Po šiestich týždňoch som opäť hrala a hrala som skvele. Urobilo mi to brutálne dobrú náladu. Ani nie tak samotný výsledok, ako skutočnosť, že som podala oba dni vyrovnaný výkon a znížila hcp o celé štyri čísla. Ten výkon odrážal moju vnútornú vyrovnanosť, aspoň tak nejako som to cítila. V práci som doupratovala posledného človeka v rámci svojho tímu, urobila rozhodnutia, ktoré som odkladala a pocítila úľavu na jednej strane a únavu na strane druhej ako keď bežec dobehne do cieľa, je nadupaný endorfínmi, ale po chvíli doľahne na neho vypľutie a chce robiť nič, len tak voľne kráčať, rukami v bok, zakláňať hlavu dozadu, v duchu si hovoriť, urobil som to, aby následne mohol klesnúť do trávy, chvíľu len tak ležať a tupo hľadieť do slnka. Jednoducho aj po tom behu treba krátky oddych a ja ho potrebujem teraz. 

Minulý týždeň som absolvovala vstupnú lekársku prehliadku. Merali mi tlak, povedali 80/50. Pozrela som sa na nich a opýtala, nie je to málo. Povedali nie a mne to prišlo divné. Prišlo mi divné mať tlak 80/50, keď vždy mám 120/80. Vybavili sa mi občasné závrate, vystrašila ma náhla závrat v aute, keď na malú chvíľu auto bolo bez kontroly, rozmýšľala som z čoho to je, predpokladala som znížený tlak, ale nie také nízke čísla, aspoň z môjho pohľadu. Prišla som domov a nalistovala čo to vlastne znamená. Keď som si to čítala, musela som sa smiať. Zníženie tlaku údajne znamená, že strácam životnú silu. Aké trefné. Proste som normálne unavená a kašlem tento týždeň čiastočne na prácu, namiesto toho idem behať.

Po prečítaní všetkých príznakov a príčin nízkeho tlaku  a uvedomení si mojej nekonečnej únavy som dospela k názoru, že spoliehať sa na to, že mi baterky dobije nejaká osoba je scestné a oveľa ľahšie bude, začať sa hýbať, ideálne behať. Potrebujem kondičku. Potrebujem cieľ. A vo štvrtok som si jeden taký našla. Volá sa beh mestom a má 10km. Inzerát som našla v časopise Harpers Bazaar a v spomienkach som sa vrátila osem rokov dozadu, keď som od strednej školy behala prvýkrát, tiež som našla inzerát v Bazaari, ale vtedy to bolo 5km. Vtedy chýbali do začiatku štyri týždne a ja som to dala a dala som to v tom roku aj v dobrom čase. Dvadsaťtri minút. Teraz mám do cieľa 76 dní a za sebou jeden tréning z dnešného rána, po ktorom asi bude brutálna svalovica. 

Včera bol sedemdesiaty siedmy deň do cieľa a v rámci toho som si dala čítaciu a nakupovaciu prípravu. Kúpila nové tenisky, tie staré sú už nepoužiteľné a zaobstarala aj hodinky na meranie tepu. Nastavili mi ich v predajni a dnes som mala možnosť ich vyskúšať. Chvíľu som rozmýšľala či ich nevyhodím. Nonstop pípali. Klamem, pípali, keď som bežala. V určenej tepovej frekvencii som bola schopná kráčať, ale nie behať. Toto uvedomenie bolo bolestivé. Len potvrdilo skutočnosť, že moja slávna kondička je v péčku. V totálnom péčku a je najvyšší čas niečo pre seba urobiť. Tak začínam. Začínam behať a pred sebou mám sedemdesiatpäť dní do cieľa.

Som unavená a nevyspatá, idem behať a mám chuť sa učiť taliansky.

Jasno

Prišla som domov. Na gauči sedela mlada s frajerom a bytom sa tiahla vôňa čerstvo napečeného koláča. Mladá preventívne trikrát volala a kontrolovala môj príchod. Prišlo mi to celkom zábavne. Obzvlášť, keď som ju v pondelok prinútila, aby nás už konečne zoznámila a nerobila drahoty. Okrem iného som potrebovala, aby mi nejaký chlap vyniesol kvety hore a aj dole a jej frajer do toho zapadol. Bolo to celkom vtipné stretnutie, vôbec som nevedela ako sa mám predstaviť, či menom, priezviskom, alebo ako. Povedala som len, ja som tá hysterická matka, ktorú tak často opisuje. Usmial sa a začal kmitať podľa jasných inštrukcií. V ten deň som jej dovolila prespať u neho, včera prespali u nás a dnes sedí v našej obývačke. Príde mi to zvláštne.

Vybehla som hore a mala som chuť pohladiť čerstvo nasadené kvety, ktoré som sadila v utorok ráno o piatej, ešte pred odchodom na služobku. Boli neuveriteľné, tá Sharon mala pravdu, veci začínajú byť oveľa jasnejšie a krajšie, presne ako moja terasa, ktorá do týždňa začne bujnieť a prekvitať. Hm, mám z nej výbornú náladu a svojím spôsobom mi to príde absurdné. V hlave mám len jednu otázku, na čo som vlastne čakala?

Presne táto otázka mi napadla, keď som z cesty volala so šéfom a oznamovala svoje rozhodnutia okamžite vymeniť nejakých ľudí. Opýtal sa ma, či mám aj nejaké dobré správy, povedala som, toto sú samé dobré správy a hovorila o tom s takým nadšením ako už dávno nie. Nie som šťastná, že sa ľudia budú meniť, ale niekedy je to nevyhnutné a vhodné pre obe strany. Ja chcem normálne spať a otvárať tabuľky s vedomím, že dostanem správne dáta a druhá strana sa tiež asi nechce triasť nad každým mojím mailom a každým odhalením neschopnosti vykonať danú prácu a po týchto dvoch dňoch som presvedčená, že veci sa dajú robiť iným spôsobom, ja mám len smolu, že som zdedila nesprávnych ľudí, z ktorých nie všetci majú reálne potenciál nabehnúť na prívalovú vlnu a niektorí jednoducho budú zmetený. Nemôžem za to, že je to päťdesiat percent. 

Možno neskôr poletím aj ja, zatiaľ som však tu a hrá sa podľa mojich pravidiel.

Hlavou mi lietajú len veci týkajúce sa práce a absurdných rozhodnutí imidžových menejžerov, ktorí ako prvú zásadnú vec riešia, po príchode do firmy, svoje auto a jeho vybavenie. Táto prízemnosť ma vždy dokáže dojať.  Ale o tom vlastne nechcem písať, o práci sa predsa nebavím. 

Začalo pršať, pozerám do stropu a snažím sa vybaviť niečo zásadne a nič, len práca, práca, práca a znechutenie nad snaživými esemeskami od M. Je v Taliansku, možno mu je smutno a možno len niečo potrebuje, nejako im neverím, nejako mu neverím. Nechávam to tak, musím riešiť iné veci, volajú sa peniaze.

Konečne som mala relatívne normálny plat na pokrytie všetkých mesačných výdavkov, ale nie dosť na pokrytie všetkých faktúr, ktoré boli odložené na zaplatenie. Nečakane k nim pribudla aj daň, s tou som nerátala a urobila mi škrt cez rozpočet. Potrebujem zákazku ako soľ, dúfam, že sa začne A dariť, na Merlota sa nemôžem spoľahnúť a prosiť sa mu už nebudem. Trochu ma nasral, aj keď ho chápem. Musím niečo vymyslieť. 

Pýtať si navýšenie platu je trošku skoro, ale dávam tomu tri mesiace a niečo vymyslím, zatiaľ vyhlasujem krízový režim. Žiadne zbytočné míňanie. Už sa neporovnateľne viac krotím, ale aj tak občas na niečom uletím, teraz si dávam dobrovoľnú stopku. Výnimkou budú len jedny jediné červené šaty, ktoré kúpim, ak budú v päťdesiat percentnej zľave. Majú posledný kus a sú božské. 

Uvidím, či bude šťastena naklonená.

Uvidím, či začnem kvitnúť.

V tých červených by to určite išlo...

Strácam

Chcem si urobiť zopár poznámok z predchádzajúceho týždňa a keď sa otočím späť vidím len prácu, prácu, prácu, nejaké odmietnutie, vlastnú nespokojnosť, nedostatok inšpirácie, zostarnutie a strašnú únavu. Začínam sama sebe pripomínať chronického sťažovateľa, ktorý má pocit, že je tu pre všetkých a nikto tu nie je pre neho. Tak nejako to cítim, proste môj pred narodeninový splín intenzívne pokračuje ďalej a aj keď viem, že je len na mne ako dlho sa v ňom budem máčať, nejako to neviem otočiť a pri každom pokuse o otočenie sama sebe poviem, koho chceš oklamať, teraz je to proste tak a všetky tvoje pokusy o predstieranie, že je vlastne všetko v poriadku sú absolútne zbytočné, lebo nie je. Jednoducho nie je. 

Každý bohový deň som precestovala štyristo kilometrov, pracovala xy hodín a zabávala tlupu pracujúcich ľudí. Tešila sa zo svojich pracovných úspechov, večer si v hlave premietala najkrajšie pracovné momenty a samu seba chválila, že som dobrá, že v práci som fakt dobrá. Potom som sa zvyčajne myšlienkovo odmlčala, prepla do skrinky súkromie, videla prázdno a znechutenie.

Sedela som na terase a okolo seba videla prázdne kvetináče. O tomto čase je moja terasa zvyčajne plná kvetov, tento rok nie, tento rok sa pýtam sama seba a na čo, aký to má zmysel. Tento rok sa hojdám a rozmýšľam o tom, kedy som dostala naposledy kvety a tá odpoveď, ktorá príde sa mi vôbec nepáči. Pravda bolí. Pravda občas veľmi bolí. Posledné kvety, ktoré mi napadnú, boli od Severana, červené ruže, vždy to boli červené ruže aj dva týždne pred rozchodom. Potom o rok na to, to boli tulipány, tulipány od juniora a o dva roky neskôr  tuším opäť ruže od Bebečka a potom nič, žiadne kvety, nič. Žiadne zaláskované pohľady, nič, prázdno. 

Zvláštne, keď si to tu tak teraz píšem, napadne mi, že kvety som dostala len od tých, ktorí boli do mňa zaláskovaní, tí ostatní sa so mnou tak chceli akurát vyspať. Pravda bolí, občas veľmi a čím viac, tým asi intenzívnejšie si potrebujem vypiť kalich horkosti do dna, možno sa potom spamätám a prestanem robiť hlúposti so strácaním času s nesprávnymi osobami. Tak ako to robím teraz. 

Strácam, strácam čas a aj kus seba.

Svojim spôsobom som masochista. 

Zvláštne, písanie fakt pomáha, pomáha ukladať myšlienky, pomenovávať veci správnym menom, bez obalu, bez servítky. Som masochista, ktorý sa má v tieto dni málo rád. Najvyšší čas to zmeniť. Začnem kvetmi. Kúpim si ich sama a najlepšie hneď a potom pôjdem behať. Čistiť hlavu, to vždy zaberie. Už len vstať z postele...

p.s. toto mi robí dobrú náladu, treba začať tancovať :D

Hlavne farebne

V piatok som už ani neviem po koľký krát čumela do excelovskej tabuľky a dumala prečo ľudia nerobia to čo sa od nich očakáva. Kde končí reálna hranica medzi ľudskou súdnosťou a hlúposťou, čo robím zle, keď lopatistické vysvetľovanie faktov nepomáha. Rozmýšľala som nad tým, či skúšajú moju trpezlivosť, alebo sú fakt tak debilní. Presne nad týmto som dumala, zatiaľ čo som letmo kontrolovala dáta v tabuľke, ktoré absolútne nesedeli. Bola som unavená. Veľmi unavená.

 Prišla som domov, sedela na posteli a ešte raz si prehrala v hlave scénku zo štvrtka. Niekto sa sťažoval na mojich ľudí, ktorých som si zavolala, vysvetlila im, že ich osobné spory z minulosti ma nezaujímajú, vyjadrila im maximálnu podporu, nakoľko dodávané veci pre mňa sú v poriadku a požiadala ich o dodržiavanie dohodnutých pravidiel pri akejkoľvek komunikácii s internými aj externými zákazníkmi. Odvolala som sa na zápisy z porady, na zdravý sedliacky rozum, na náš spoločný cieľ, ku ktorému smerujeme, aby som na druhý deň takmer dostala infarkt, nakoľko nič z toho nebolo pochopené. Nemo som hľadela na debilný mail a neverila vlastným očiam, počítala som do desať niekoľko ráz za sebou, aby som niekoho nevyhodila po telefóne. Nerozumela som tomu. A veci, ktorým nerozumiem mi nerobia dobre. 

Upokojila som sa a napísala slušný mail, položila päť otázok a požiadala druhú stranu o zodpovedanie každej z nej. Z piatich otázok som dostala odpoveď na dve a opäť sa pustila do intenzívneho rozmýšľania, či nevyhnutne potrebujem túto skúšku trpezlivosti a ovládania svojho hnevu. Na nič zásadne som neprišla, len že napíšem opätovne mail so žltými poliami a ešte raz napíšem „prosím odpovede vpísať do žlto vyznačených polí“, keďže jednoduchá žiadosť „prosím odpovedať na všetky otázky“ evidentne nezaberá. Niečo robím zle, alebo len čas zberu ešte nenastal.

Hlboko som si povzdychla a pustila sa do inej témy, začala som sa zaoberať sebou. Prepadol ma náhly pocit nespokojnosti s tým ako vyzerám, s tým, že som stará, tlstá, nechcená a osamelá. Nič z toho nie je pravda, ale taký pocit som mala. V ten moment som tomu verila. Ťažko sa o tom píše, nieto ešte vysvetľuje, ale tak nejako to bolo. Nemalo to žiadny logický základ, bola to pocitová záležitosť, ktorej som sa nevedela zbaviť. Masochisticky som si prechádzala všetky tie tváre a reálne som sa snažila všetko pomenovať, ak by som to chcela zjednodušiť, asi by som napísala, že všetky tie tváre prejavovali nadšenie z mojej spoločnosti, ale po chvíli to ich nadšenie sa niekam vytratilo, aby sa neskôr opäť v niektorých prípadoch vrátilo a v iných upadlo do zabudnutia.  Asi mám v sebe nejaký rušivý prvok, napadlo mi a pokúšala som sa to zhmotniť, alebo len čas zberu ešte nenastal.

V sobotu mi dážď na nálade nepridal. Stepovala som pred skriňou a dumala, čo si obliecť na svadbu, ktorej som sa mala zúčastniť Obliekala som sa a vyzliekala asi desať krát, aby som nakoniec zvolila hnedé hodvábne šaty a k nim staroružové hodvábne sako a rovnakej farby lodičky. Vždy to vyzeralo skvele a nosenie farebných veci, mi vylepšujú náladu. Po takmer piatich mesiacoch som sa vybrala ku kaderníkovi. Lialo ako z krhly a tak som skákala pomedzi kaluže farebne dokonale zladená presne do momentu, keď mi predavačka v obchode povedala, že moje staroružové sako je úplne špinavé. Len tak som mávla rukou a povedala, to sú len kvapky dažďa a vyberala ružové náušnice. Poopravila ma a povedala nemyslím, vtedy som sa obzrela a to čo som videla sa mi vôbec nepáčilo. Moje najkrajšie sako bolo posiate modrými škvrnami z dáždnika. Moja inteligentná ratolesť opravila dáždnik spôsobom sebe vlastným a jeho plánované vyčistenie prekryla fixkou, ktorá v záplave dažďa intenzívne začala zdobiť moje drahé obľúbené sako. 

Niekto by nad tým mávol rukou, ale mne sa chcelo plakať, zúfať si, preraziť ju, vykričať sa, rozkopať niečo, vybiť si svoj hnev nad skutočnosťou, že som práve prišla o hodnotný kúsok z môjho šatníka, ktorý si najbližšie obdobie nebudem môcť kúpiť, nehovoriac o skutočnosti, že taký už reálne nekúpim. Ta bezmocnosť krížená s vlastnou nespokojnosťou z piatku bola zničujúca a vyvolala hrču v krku a neviditeľné slzy miešané s kvapkami dažďa.

Kaderníkovi som prišla ako zmoknuté kura a zatiaľ čo sa mi sušili vlasy pod sušiakom, slzy zúfalstva nekontrolovateľne padali ďalej. Ani neviem nad čím som plakala, či nad tým debilným milovaným sakom, nad tým, že na ďalšie nebude, nad debilitou ratolesti, alebo len tak sama nad sebou, nad svojim malým zúfalstvom prameniacim asi z veľkej únavy, ktorú tieto dni pociťujem.

Naozaj to neviem, viem len, že nevesta bola krásna, rovnako ako ženích a moja nálada sa nečakane vylepšila večer na oslave, na ktorú sa mi vôbec nechcelo ísť, a ktorá mi priniesla záplavu lacných komplimentov, po ktorých som bola tak lačná. Miestami som sa cítila trápne, ale vo svojej podstate som si to veľmi užívala. Čierne šaty som vymenila za pôvodne plánované hnedé, namiesto ružového saka som zvolila hnedú koženú bundu, do vlasom som si dala červeno-lososové ruže ladiace s topánkami, na ústa zvolila výrazný rúž tej istej farby. Asi som vyzerala fakt dobre, lebo komplimenty sa hrnuli nečakane z každej strany, napriek tomu som mala v sebe nejaký divný smútok, ktorý jednoducho v sebe nejakú dobu už mám a pýtala som sa sama seba, či sa ešte vôbec niekedy zamilujem, či je to možné v živote viackrát, či už som si svoju dávku neminula a teraz sa len musím zmieriť s tým čo je, aj keď to láska nie je, alebo len čas zberu ešte nenastal.

Hovorí sa, že obdobie pred narodeninami je o ničom, plné napätia a stresu a úľava príde až po narodeninách. Možno to bude aj v mojom prípade a všetko čo sa deje, môžem pripísať práve tomuto javu, počas ktorého sa masochisticky trápim bilancovaním, pozorovaním a skúmaním samej seba. Vidím všetko z tej horšej stránky a svoju vnútornú pochmúrnosť maskujem farebným oblečením, ktorého mám plný šatník a veselými pesničkami.

Presne ako klaun. Smutný klaun.

Čas zberu ešte nenastal.