58

Veľa práce, večer veľa alkoholu a ponuka na ruštinu za 24,- eur za hodinu, údajne kamarátska cena, niekto si zo mňa robí srandu...

59

Prečítala som si mail plný invektív a neverila vlastným očiam. Zúfalí ľudia, robia zúfalé činy. Dotklo sa ma to, čo som si prečítala a nevedela som to hodiť len tak za hlavu. Sedela som na porade a počítala do desať. Počítala som do desať asi desaťkrát a v hlave sa mi rojilo milión otázok. Najčastejšie sa opakovala otázka, či sa mám teraz dvihnúť, odísť a vyplakať sa. Chcelo sa mi plakať a potom len tak ležať a tupo hľadieť do steny. Možno som sa chcela aj ľutovať. Spravodlivosť je slepá, ale veci sa dejú vždy pre niečo. Táto vec ma má asi niečo naučiť a jediné čo mi napadne je skutočnosť, že nemám veriť nikomu, že ľudia, keď sú v úzkych dokážu napáchať strašné veci. 

Stále som opakovane počítala do desať a v duchu som si hovorila, dýchaj, dýchaj. Potláčala slzy, ktoré boli na krajíčku a ustála to, nepodľahla som chvíľkovému emocionálnemu výkyvu a zotrvala za stolom s kamennou tvárou ďalších šesť hodín. Celý čas som sa tešila na večerné behanie, na to ako si privodím stav prázdna a zabudnutia. Nič z toho sa však nekonalo. Začala som behať a pociťovala veľkú bolesť kolien. Po prvýkrát som reálne cítila kolená a neskôr sa pridali aj členky. Snažila som sa držať tep, ale po kilometri som to vzdala a rozhodla sa pokračovať chôdzou, aby som sa po ďalších metroch rozhodla bežať späť k autu. Nahnevaná sadla do auta. Nasadila tmavé okuliare, pustila nahlas hudbu a nechala voľne padať slzy. 

Tento raz to neboli slzy ľútosti. Boli to pravé nefalšované slzy hnevu. Bola som nahnevaná na seba, že som to vlastne neustála a nejaký debilný mail mi pokazil skvelý večer, ktorý mal byť len môj.

Ešte mám pred sebou dlhú cestu...

60

Vstala som netradične tradične 3:40. Samu ma to prekvapilo, už dlhšiu dobu vstávam v normálnejšom čase, už dlhšiu dobu som neriešila peniaze. Za normálnych okolností ich neriešim ani teraz, ale normálne okolnosti nie sú. Klient mi visí peniaze pol roka a ja visím peniaze daňovému úradu. Sľúbil koniec júna a je júl a stále nič. Dochádza mi trpezlivosť a som z toho trochu nervózna, a keď som nervózna z peňazí, vždy vstávam 3:40 akokoľvek to divno znie, je to jednoducho tak.

Hrala som sa s excelovskými tabuľkami a možno som tak tajne dúfala, že sa tam objaví nečakaný plus. Neobjavil. Chvíľu som si premietala zbytočnosti, ktoré som za šesť mesiacov kúpila a obišla by som sa bez nich. Potom som nad tým len mávla rukou, ak by som všetko obmedzila, čo by som mala z toho života, maličkosti potešia a za maličkosti sa občas platí. Na druhej strane som si povedala, že škrtiť rozpočet reálne budem od septembra, keď tu mladá nebude. Sama som zvedavá na koľko sa to dá. Teraz je to osminka z toho, čo som míňala len pre vlastnú spotrebu kedysi a možno to znížim na desatinku. Kto vie? Ani ja nie.

Keď ma tabuľky prestali baviť, pozrela som na hodiny a rozmýšľala, či ju úplne šialenstvo ísť teraz behať na Železnú. Obzrela som si svoje spuchnuté kolená a usúdila, že nie je, že sa budem snažiť dodržať predpísaný tep a štyridsaťpäť minút jednoducho dám.

Prišla som tam ráno o šiestej a na parkovisku už bolo päť áut. Fúha, sú lepší odo mňa. Poctivo som sa rozcvičila, zakomponovala prvky bežeckej abecedy a sama pre seba sa smiala a krútila hlavou nad svojou pochabosťou. Stlačila štart na hodinkách a pustila sa do behu. Udržať tep na 150 bolo nemožné, vzdala som to a snažila sa ho držať na 160, to už bolo predsa len trochu reálnejšie, ale aj tak žiadna sláva. To čo som robila, by som snáď ani behom nenazvala. Prvky behu to rozhodne malo, ale vo veľmi spomalenom tempe. Takmer som prešľapovala z nohy na nohu, len aby som udržala ten debilný tep. Po dvadsiatej druhej minúte sa stal zázrak a dokázala som nepípať, tep bol na 150 a udržala som ho zbytok trasy. Znie to divne, ale urobilo mi to veľkú radosť, asi som sa aj usmievala a len tak ľahko pokračovala k parkovisku s jedinou myšlienkou v hlave, dala si to dnes Vesperka.

Čísla sú síce strašné, ale 45 bez prestávky vôbec nie je zlé a čo je na tom najlepšie, horšie to už nebude. Rovnako ako s peniazmi, horšie to už jednoducho nebude, stačí udržať predpísaný mesačný tep, aby som sa príliš neskôr nezadýchala, ale práve naopak, dobehla minulosť a vyrovnala kyslíkový dlh. Dýchať treba pravidelne. Údajne je to zdravšie...

Asi by som mala niečo robiť, že by zarábať peniaze?

61

Včera to bolo 11 km. Z toho asi len 2 som dala rýchlu chôdzu. Ubehlo to veľmi rýchlo a keď mi tréner na konci povedal čísla, neverila som vlastným ušiam a okamžite som zabudla na bolesť nôh v oblasti členkov, kde som asi objavila svaly, o ktorých existencii som ani len netušila. Zbitá a vysmiata som dobehla domov a moja eufória pre beh ešte narástla. Mala som na tvári permanentný úsmev a vyžarovala nepochopiteľné nadšenie, aj keď z  vane som sa už plazila po štyroch. 

Rozmýšľala som nad výberom pesničiek, ktoré by boli vhodné na behanie. Zatiaľ, keď behám, počúvam len vlastné chaotické myšlienky a možno pesničky by mi to spríjemnili. Včera mi to spríjemnil Malý. 

Veľa sme kecali. Kecali sme o ľudskom nepochopení, o tom aký blahodarný vplyv ma šport na psychiku, o tom, že je to svojim spôsobom dvojsečná zbraň. Na jednej strane ti okolitý svet a jeho problémy prichádzajú malicherné a si oveľa viac nad vecou, na strane druhej si obvinený z nepochopenia toho okolitého sveta, už len tým, že zľahčuješ, priam bagatelizuješ problémy iných. A pritom je za tým čistá chémia, s ktorou veľa nenarobíš. Lacné endorfíny namiesto drahého prozacu.

Začínam tomu rozumieť. Začínam rozumieť Markovi. Marko je triatlonista, ktorý všetko zľahčuje až sa tým stáva neznesiteľný a mne podozrivý. 

Na strane druhej, stále si myslím, že aj ten beh, alebo akýkoľvek šport, je malý útek, často pred samým sebou, pred svojimi myšlienkami. Je to vlastne taká forma barličky, ktorá pomáha prežiť vlastný život a nemať pocit prázdnoty, aj keď prvotná myšlienka je práve túžba po pocite prázdnoty. Nádherný rozpor.

Pamätám si ako som začala pred rokmi behať, pamätám si ten prvotný impulz. Merlot. Chcela som na neho zabudnúť, a tak som začala behať. Prihlásila som sa na oficiálny beh, urobila tréningový plán a dala ho. Tréningy som si okorenila plávaním a squashom, hrávala som mestskú ligu a bola som fakt dobrá. Ráno zabehla 5 kilákov a následne odohrala 4 squashové turnaje, ktoré som často s prehľadom vyhrala, a aby toho nebolo málo, dvakrát týždenne som plávala. Včera som si na to spomenula a ani neviem prečo. 

Spomenula som si na neuveriteľnú fyzickú a psychickú silu, ktorou som ovplývala, koľko veľa vecí som stíhala, aké som mala rýchle tempo a ako následne som vedome chcela spomaliť a v mene spomalenia som radšej všetko postupne opustila. Aká veľká hlúposť. Tempo a rýchlosť je mi prirodzená, tak doparoma, prečo sa jej bránim? Alebo len bránila?

Rozmýšľam nad tým čoraz častejšie. Rozmýšľam nad rýchlosťou, nad zabudnutím, nad útekmi, nad barličkami, nad obyčajným prežitím. 

Rozmýšľam nad behom, ktorý mi robí dobre, rozmýšľam nad Merlotom a dnes aj Severanom, nad silou myšlienky a náhodami, pri ktorých sa usmievam ako dnes, keď som išla cez LM a myslela na Merlota a v rádiu zahrali Obchodníka s děšťem. 

Prišlo mi to symbolické. Mám rada tieto náhody. 

Mám rada deja vu...

Rok 2011 mi pripomína rok 2004...

62

63

Nechala som sa ukecať na letné kino. Nebolo to až také ťažké. Sobota bol opäť jeden z tých dní, keď sa  ozývajú všetci a neskonale túžia po mojej spoločnosti. Túžia po tom, aby som niečo vymyslela, lebo oni sú schopní ponúknuť ako aktivitu len drink v bare, alebo u nich doma. T sa ozval po dvoch rokoch a T ponúkol letné kino. Po počiatočných drahotách a sledovaním oblohy som povedala, idem do toho, celé popoludnie som mala chuť na kino a tu sa jedno samé ponúklo. Navyše s dobrým filmom Obsluhoval som anglického kráľa. 

Použila som autobus a čas som si chcela krátiť knihou. Kniha v autobuse je úplne zbytočná. Autobus je plný príbehov z reálneho života. Stačí len ticho sedieť a pozorovať. Napadlo mi, že by som to mohla robiť častejšie, že je to vlastne zábava, že je to nekonečný zdroj inšpirácie na písanie, ešte keby sa tak rýchlo dali zaznamenávať všetky moje myšlienky, ktoré sa znenazdajky objavujú a vzápätí miznú. 

Vystúpila som pri železničnej stanici Nové mesto a v hlave sa mi vybavila Zúfalka, krčma menom Zúfalka. Nebola tam. Rekonštrukciou stanice zmizla. Len tak som tam ešte chvíľu stála a v hlave mi bežal zrýchlený kaleidoskop obrázkov od čias Zúfalky. Zdalo sa mi to ako večnosť a pri tom sú to dva, tri roky. Hm, Zúfalka, ktorá tiež rekonštrukciou hlavy zmizla, ale včera som na ňu nostalgicky spomínala. Včerajší večer bol celý nejaký nostalgický. 

Kuchajda je miesto, kde stoji čas. Kde sú staré bufety, ktoré si pamätám z čias svojej rannej mladosti, kde sú divné indivídua posilnené alkoholom vyznávajúce si lásku zvláštnymi pokrikmi, kde je široká ponuka zmrzliny, ale keď si človek ide kúpiť je lepšie zájsť k mraziarenskému boxu a vybrať z toho čo tam je, kde kofola ma stále chutnú bielu penu, kde sa nikto nikam neponáhľa, kde sa dajú nájsť gýčovitý záhradní trpaslíci a množstvo spoločenským hier, kde je v neposlednom rade letné kino, ktoré som kedysi tak mala rada, kde cítim občasný závan socializmu a to sa mi páči. Nie preto, že by som túžila po socializme, ale preto, že socializmus je moja mladosť a s ňou sú spojené nádherné spomienky a bezstarostnosť. 

Aj včera som sa tak cítila. Cítila som sa bezstarostne, a aj napriek totálnemu premrznutiu, mi bolo strašne fajn.

Letné kiná sú jednoducho strašne fajn, rovnako ako spomienky.

64

Áno, mám to za sebou. Prvý oficiálny bežecký tréning. Ani neviem, čo napísať. Bolo to neuveriteľné dobré, aj keď som išla dušu vypľuť a začiatok nebol zrovna štandardný. Sedela som v aute a volala  s bratom pánom Zariadime-vybavíme, keď nejaká sliepka na prázdnom parkovisku vrazila pri cúvaní do môjho auta. Neverila som vlastným očiam a môj nevlastný brat neveril vlastným ušiam, keď som mu oznámila, čo sa vlastne stalo a čo práve idem robiť. Mladej som sa opýtala koľko ju stálo úsilia vraziť do jediného auta široko ďaleko a či by si to nabudúce predsa len nemohla odpustiť, lakovanie celého nárazníka je sakra drahá vec, viem o čom hovorím, pred dvomi rokmi v zime sa lakoval dva alebo trikrát. Nemala ani toľko chochmesu, aby sa slušne ospravedlnila, a keď povedal a niečo ako veď to nie je až také strašné, opýtala som sa jej, či to neskúsime opačne, aby som mohla skonštatovať s úsmevom na tvári, že to nie je až také strašne. Naveľa  stíchla a len som povedala niečo ako choď, choď už kade ľahšie.  Môj brat sa na tom výborne bavil, a keď som mu oznámila, čo vlastne idem teraz robiť, povedal, že som úplne šibnutá. A dnes ráno mám obdobný pocit.

Prišiel malý a veľký feši. Malý feši bol tréner a veľký feši spolubojovník a navyše strašne sympatický spolubojovník. Okamžite som zabudla, čo sa vlastne pred chvíľou stalo a rozdávala úsmevy na všetky strany. Malý povedal niečo ako, ideme sa rozohriať, v duchu som si povedala fajn, to dám. Myslela som si to do momentu, pokiaľ som nepocítila tempo, ktoré fešáci zvolili. Nemala som čas myslieť na nič, stratila som schopnosť ozvať sa, jediné čo mi chodilo hlavou bolo dýchaj, Vesperka dýchaj, to dáš, nie si žiadna bábovka. Dali sme asi 1,5 km na zahriatie pri rýchlosti 5,30 min/km. Bola som blízko srdcovému kolapsu a moje druhá ja sa ma dokola pýtalo, bolo ti to treba a to prvé hovorilo, bolo. 

Potom nasledovala slávna bežecká abeceda, pri ktorej som si pripadala ako na hodine telocviku, a aj keď nekoordinované pohyby vyzerali miestami smiešne, bola to vlastne strašná sranda. Zakopávala som, predkopávala, cupitala, jelení skok skákala a kopec iných blbosti a Malý sa musel strašne smiať, lebo ja som sa smiala celý čas. Po tejto tridsať minutovke, ktorá dala zabrať, si chlapci zmysleli, že to ešte nestačí a ide sa opäť behať. Rýchlo som rozmýšľala, čo urobiť, a tak som to tam začala organizovať. Hovorím, chlapi a nemohli by sme trošku znížiť tú našu rýchlosť, Veľký by mohol trénovať beh po špičkách, ktorý opakovane viac raz spomínal. Nikto neprotestoval a zdalo, že to všetci uvítali. Prišlo mi to tak, ako keby sa všetci, s výnimkou Malého, na začiatku chceli ukázať a celkom som sa bavila. Bavila som sa na svoje hlúposti, pre ktorú dnes asi ani z postele nevstanem, aj keď večer som sa cítila ako v siedmom nebi.

Spomenula som si na svoj pretek pred siedmimi rokmi, keď som dala 5km v čase 23 minút a neprišlo mi to tak dávno. Tie pocity sa okamžite vrátili a v blaženej nálade som odchádzala domov. Behať s niekým je vlastne strašná sranda, aj keď na začiatku sa ide duša vypľuť. Sama som zvedavá ako to pôjde, ale chuť zotrvať je viac ako veľká. Ten tímový duch, alebo ako sa mu nadáva, je neodolateľný. Rovnako ako nový spolubežec. Škoda len, že je zadaný, teda aspoň myslím. V každom prípade dnes sa teším na posteľ, knižku a sladké ničnerobenie a zajtra na ďalší tréning.

Knižku som našla viac ako tématickú „O čem mluvím, když mluvím o běhání“. Popis na obale bol viac ako výstižný:

„Keď behám, tak proste len behám. Základným princípom je pre mňa behať v prázdne. Alebo, keď to poviem obrátene, behám možno práve preto, aby som dosiahol prázdno. I do takého prázdna sa občas samovoľne vplížia momentálne myšlienky. Čo je celkom samozrejmé. V ľudskej duši jednoducho nemôže existovať skutočná prázdnota. Ľudská psychika nie je tak silná, aby sa s ňou vyrovnala, ani tak konzistentná. Podobné myšlienky, ktorá sa mi pri behu vkrádajú do duše, ale nie sú nakoniec nič iného ako obyčajné odvodeniny prázdnoty. Nemajú obsah, sú to len úvahy, ktorá sa všetky točia okolo prázdna uprostred.

Myšlienky, ktoré sa mi pri behaní liahnu v hlave, sa podobajú oblakom na oblohe. Oblakom najrôznejších tvarou a veľkostí. Prichádzajú a potom tiahnu ďalej. Obloha, ale zostáva stále rovnaká. Mraky sú len obyčajnými hosťami. Prechádzajú cez ňu a potom miznú. A zostáva iba nebo. Obloha. Niečo, čo existuje a neexistuje zároveň. Niečo, čo zároveň je substanciou a súčasne ňou nie je. A potom nám neostáva, nič iné, len aby sme spôsob bytia takejto neurčitej schránky prijali tak ako je a porovnali sa s ním.“

Mimoriadne výstižný úryvok, moja hlava funguje podobne a nie len pri behaní.

Myšlienky prichádzajú a potom tiahnu, ale obloha zostáva stále rovnaká... A prázdno, je len občasne želaný stav, ktorý vlastne nenastane...