Deň pred

Večer som nevedela zaspať. Pozrela som všetky možne seriály a stále nič. Áno viem, zaspávanie pri televízore nie je to najsprávnejšie, ale nejako to už neviem inak. V každom prípade nepomohlo a aj keď som na chvíľu zaspala, presne dve a pol hodiny do 3.41, v konečnom dôsledku som spánku venovala štyri a pol hodiny, neskôr sa mi podarilo zaspať ešte na dve. Som vypľutá, mám kruhy pod očami a dnes má byť môj prvý deň. Strašné. 

Chvíľu rozmýšľam, či si umyjem vlasy. Čučím do zrkadla a mávam nad tým rukou, natočím si ich, rozčešem, získam objem a dám ich do copu, žiadna provokácia, žiadna divá Bára, pekne uhladene, prvý dojem je len jeden, opakujem si sama pre seba. Ešte stále neviem čo na seba, či vydržím v topánkach na opätku celý deň. Včera som v nich bola pol dňa a boleli ma nohy. Nejako som si odvykla. A vôbec, dnes ráno mám divné myšlienkové pochody a všetky sa týkajú toho ako budem pôsobiť. 

V dňoch ako je tento, si prajem byť šedá myš. Nevymykať sa z priemeru, neprovokovať, nedráždiť, len tak si byť. 

Včera som sa nezastavila a vo výťahu v budove, kde som pracovala, som stretla svojich bývalých kolegov. Bolo to zvláštne a mala som pocit, že ma radi vidia, že sa chcú so mnou rozprávať, že chcú vedieť, čo mám nové. Prehodila som pár zdvorilostných fráz a ušlo sa mi veľa komplimentov. Ani neviem, či ma to potešilo. Pozerala som na nich, usmievala sa a v ich očiach som videla odkaz „už vieme, o čom si hovorila“. Taký pocit som mala, ale možno som sa mýlila, možno tam bolo úplne niečo iné. V každom prípade ma to pobavilo, chodím do tej budovy už nejaký ten týždeň a stretla som niekoho až teraz, niekoho kto ma spoznal a pamätal si ma. Bolo to zvláštne.

Rovnako ako ďalšie stretnutie s mojim prvým Juniorom, ktorý za tých pár rokov pekne zostarol, je tuším o tri roky mladší. Kedysi husté vlasy zdobí miestami začínajúca plešina a silnejúce dioptrie asi spôsobili malé utekanie pravého oka. Vyzerá stále výborne, ale nie tak ako pred rokmi, niečo sa stratilo a niečo zbytočné zostalo. Pozval ma na večeru a mne sa vybavila úplne haluzná spomienka na náš spoločný let z Košíc do Bratislavy, keď sme sa náhodne stretli v lietadle a nemiestne sa zabávali.  Raz darmo bol fakt snaživý. Hm. Môj prvý junior, ktorý ku mne obdivne vzhliadal, možno len preto, lebo som mala všetko, o čom on sníval. Teraz ma už preskočil, ale mentálne sa ku mne stále nepriblížil a on to vie, možno preto tá večera.

Podvečer som bola s Andrejom. Mali sme celkom plodnú pracovnú diskusiu. Mala som z nej dobrý pocit. Pre zmenu som si ho obzerala ja. Keď sa smeje, je celkom pekný, i keď v jeho prípade sa dá hovoriť skôr o vnútornej kráse ako vonkajšej. Je vysoký, štíhly, má hnedé veľmi nepokojné oči, tvár po akné, medzierku medzi zubami a neskutočne sexi hlas. A včera sa mi zdal celkom pekný. Včera som sa na neho chvíľu pozerala a v hlave mala otázku, aké je to s tebou len tak ležať na gauči. Poznáme sa takmer už štyri roky, máme rovnaké názory, ale úplne rozdielny životný štýl. Ja spoločenská pobehlica a on vlk samotár, obrazne povedané. Kamaráti, ktorí sa raz spolu vyspali a nikdy viac sa už k tomu nevrátili. Zuz by to nazvala vzájomný „mercy fuck“. Je mi to smiešne, keď si na to spomeniem, ten akt nebol smiešny, ale to naše zúfalstvo v tom čase áno.

Včerajšok bol vôbec zvláštny deň, mala som pocit, že sa mi ozvali všetci, s ktorými som spala a prejavili záujem o spoločnú večeru. Vždy to tak je, vždy sa ozývajú všetci naraz a ja nikdy neviem, čo si mám o tom myslieť. Namiesto radosti sa u mňa vyskytuje znechutenie. Znechutenie nad ich neskorým reakčným časom.

Mala by som sa ísť obliecť. Ešte stále neviem čo. 

Možno by som ešte mala spomenúť Charlotu, ale potom sa pýtam sama seba a na čo. Zvolila si svoju cestu a ja jej v nej nebudem brániť. Jediné čo ma v súvislosti s ňou prekvapilo, bola moja vlastná včerajšia reakcia na informáciu od M, že by som ju mala stretnúť v divadle. M mi oznámil, že niekto nejde do divadla, a že jeho frajerku napadlo zavolať Charlotu a moja prvá reakcia bola, nechcem si večer kaziť jej prítomnosťou. A táto moja vlastná reakcia ma prekvapila. Keď som položila telefón, zamyslela som sa nad tým a presvedčila samu seba, že mi je to vlastne jedno a zavolala späť, že mi je to jedno, nech tam pokojne je, nech sa pokojne stretneme, nech vidím tú jej zatrpknutosť v priamom prenose a možno som aj chvíľku túžila po konfrontácii, aby som si vzápätí povedala, že mi za to vlastne nestojí. 

Teraz vlastne ani neviem, či mi je to ľúto, asi trochu je, inak by som o tom nepísala. Je mi ľúto, že sme stratili kamarátku, ktorá má problém a nulovú sebareflexiu. Trubka.

Idem sa obliecť. Mám tam byť o desiatej a stále neviem, čo si dám.

Deň pred, pred novým začiatkom...